Don´t cry... 9.

Mala som presne tri dni aby som sa nato pripravila, myslím tým psychický pripravila. Bolo pre mňa naozaj ťažké prekonať Jakubovu smrť a to, že som stretla chlapca s rovnakými očami to len zhoršilo. Všetky spomienky sa mi začali vracať a ja som nevedela čo mám robiť. Rozhodla som sa že strávim deň nakupovaním a tak som sa vybrala do mesta. Ešte som ho tak dobre nepoznala a bolo pre mňa ťažké sa v ňom orientovať. Chodila som hore a dole. Začínalo sa stmievať a ja som nevedela kde som.

 Vybrala som sa k hlavnej ceste a dúfala som, že tam možno prídem nato ako sa vrátiť späť. No ani to mi nepomohlo. Sadla som si na chodník a čakala na zázrak. To bolo prvý krát čo som mala v Austrálii možnosť len tak sedieť a premýšľať. Začala som uvažovať o tom všetko čo sa stalo pred mojím odchodom. O tom čo mi povedal Dany a prečo to povedal? O tom prečo ma pobozkal a či sa mi to vôbec páčilo. Prišla som nato, že som  ešte zmätenejšia ako som bola. Prešla snáď hodina a nikto si ma nevšímal, tak som sa postavila a išla som popri ceste. Došla som až k benzínke, kde som si zavolala  taxi, lebo som už konečne vedela kde som. Bolo už asi pol jednej v noci a ja som bola úplne vyčerpaná. Ľahla som si do postele a zaspala som ako malé dieťa.

            Ráno bolo asi najkrajšie ráno aké som zažila v Sydney. Slnko svietilo a všetci boli takí veselí. Na raňajkách som sedela hneď pri okne a pozorovala som ľudí naokolo. Začínalo sa mi tu páčiť. Vytiahla som svoj notebook a otvorila som priečinok Diary. Tam som si ukladala svoje fotky z každého dňa, písala som si tam denníček a pridávala som ku každému dňu nejakú pesničku, ktorá by charakterizovala ten konkrétny deň. Robila som to už asi 5 či 6 rokov a už som mala pekný zbierku. Bol to môj taký detský zvyk.

            Začala som písať svoje postrehy z rána, ako som zablúdila predošlí deň v meste a čo plánujem robiť nasledujúcich pár hodín. Na tej deň som sa rozhodla navštíviť nejaké múzea a galérie. Zavrela som notebook a išla som sa prezliecť. Deň zletel rovnako rýchlo ako ten predchádzajúci, avšak som sa nestratila. Stretla som sa s mojím obľúbeným vrátnikom v jednom múzeu. Bol tam aj so svojou dcérkou. Šokovalo ma to. Veď bol taký mladý a už mal dieťa. A dokonca mohla mať takých 5 rokov. Len som sa na ňu usmiala a pokračovala v ceste. Konečne mi začínalo svitať kde s čo nachádza a ako sú usporiadané ulice. Na mape to veru vyzerá oveľa jednoduchšie, ale v skutočnosti je to ako labyrint. Večer som si dala priniesť večeru rovno do postele. Umyla som sa a išla som spať. 

Don't cry... 10.