Don´t cry... 8.

„Jakub?“ pošepkala som. Vlastne to nebola ani otázka. Ešte stále som si nevšímala nič iné len tie oči. Pozreli na mňa zmetene, zo strachom, no to som si nevšimla. Boli krásne. Až kým sa nepozrel na svojho kamaráta tak som  nič nevnímala, no potom mi došlo, že to nie je on. Lebo on je mŕtvy. Uvedomila som si, že si všetci musia myslieť, že som blázon ale mne to bolo jedno aj naďalej som si išla za svojim cieľom. Ale teraz už po Anglicky.

„You can´t do this! Prosím ja mu tu žuvačku vyberiem len to nestrihajte.“  Chlapec z nožnicami bol z toho očividne zmetený viac ako ja.

„OK a ako ju chceš vybrať? „

„Neviem, ty“ ukázala som na blonďáka „poď so mnou!“

„Ja... ja neviem“

„neboj sa neublížim ti, prisahám, len to vyberiem.“

„Dobre“

Zobrala som svoj uterák a išla som do svojej izby. Obzrela som sa či ma nasleduje a o viac som sa už nestarala. Vošli sme do izby a ja som mu povedala, že nech si sadne a že o minútku som späť. Vošla som do kúpeľne a zabuchla som za sebou dvere. Oprela som sa o ne a zhlboka som sa nadýchla. „ no tak Eizabeth sú to len oči, nie je to on, dýchaj, vyber mu tu žuvačku z vlasov a pošli ho preč.“ Obliekla som si niečo na seba, vzala som ten najhustejší hrebeň aký som mala a vrátila som sa do izby.  Sedel na mojej posteli a pozeral sa na balkónové dvere pred sebou. Zobrala som jeden vankúš a dala som ho pred posteľ.

„Sadni sa naň.“

„na ten vankúš?“

„hej aby som sedela vyššie ako ty.“

„ako myslíš, a prosím nevytrhaj mi všetky vlasy.“

„neboj sa už som to robila. Mám malú sesternicu a už sa stalo, že prišla domov zo žuvačkou vo vlasoch.“ Viac netrebalo a pustila som sa do toho

„inač volám sa Eizabeth, ale volaj ma Beth.“

„Niall, teší ma.“

„Aj mňa. Prečo máš vlastne tu žuvačku vo vlasoch?“

„ Zayn si myslel, že to bude vtipné.“

„Zayn? To bude asi ten s tými nožnicami?“

„ty nás nepoznáš čo?... ale prečo si sa na nás tak pozerala?“

„no nepoznám, či vlastne nepamätám sa žeby som sa zoznamovali, prepáč keď som zabudla..“ ale vedela som, že ho nepoznám tie oči by som si pamätala „ a pozerala som sa vlastne len na teba.“

„no hej kto by si nevšimol chlapca so žuvačkou v hlave.“

„Vieš čo pripomínaš mi niekoho.“

„Koho?“

„Jedného môjho kamaráta.“

„Vážne? Nemáš jeho fotku?“

„prepáč nemám.“ Jasne že som mala, všade v mobile na pozadí môjho notebooku, v peňaženke všade, ale to bolo pre mňa príliš osobné, nechcela som aby ho tu niekto videl.

„a je to. Ešte sú trochu lepkavé ale to stačí keď si umyješ.“

„ďakujem ti veľmi pekne, vážne. Keď pre teba môžem niečo urobiť tak len povec čo.“

„Vlastne si tu jediný človek ktorého tu poznám, tak by sme mohli ísť niekedy na kávu alebo tak niečo. Neboj sa nebude to žiadne rande, ja nerandím, len mi príde vhod priateľský pokec.“

„Budem tu ešte asi dve týždne takže určite áno len teraz budem tri dni mimo mesta tak potom ok?“

„ďakujem, teším sa, ale už by si mal ísť lebo sa o teba budú báť a vyhýbaj sa tomu Zaynovi.“

„Neboj sa on sa bude teraz vyhýbať mne... haha... maj sa a ešte raz ďakujem.“

„Bye, Bye.“

A bol preč. Prečo som to do pekla urobila? Veď som sa jasne rozhodla, že ho pošlem preč a zabudnem na to všetko s tými očami. Ale ako by som mohla zahodiť tu príležitosť ich ešte raz vidieť. Vidieť ich ako sa pozerajú na mňa.

Don't cry... 9.

Don´t cry... 7.

Prešli páru dni. Snažila som sa vždy niečo robiť, aby som nemusela myslieť na domov a hlavne na Danyho. Chcela som ten „problém“ nechať na neskôr a užiť si Austráliu. Chodila som po rôznych výletoch a taktiež na nákupy. Bola som tam už týždeň, ale nepoznala som tam nikoho okrem milého recepčného a hotelovej služby. Ráno som proste vstala obliekla sa, najedla sa a išla som von a prišla som až neskoro večer.

týždni som sa konečne rozhodla ostať v hotely a trochu si ísť zaplávať do hotelového bazéna ako som to niekedy robila doma. Obliekla som si plavky a vybrala som sa k bazénu. Bolo ešte skoro ráno asi len osem hodín a bazén som mala celý pre seba. Plávala som hore-dole a zas hore a dole. Keď som začula malú skupinku ľudí ako prichádzajú rozhodla som sa, že si dám prestávku. Boli to dvaja černosi a jeden beloch. Vyzerali ako dosť namyslený chlapci, niečo sa mi na nich nepáčilo. Išla som sa prezliecť do dvojdielných plaviek a potom som sa išla opaľovať. Po dvojhodinovom plávaní som sa trochu vysilila a tak sa mi nechcelo nič robiť len ležať na slnku a chytať bronz. Vypila som pár drinkov a počúvala krásnu angličtinu všade okolo mňa. Páčilo sa mi aký majú ľudia prízvuk a tak som len počúvala, viem že nie je slušné počúvať cudzie rozhovory, ale ja som aj tak polovici z toho nechápala takže sa to neráta. Pre mňa to bolo len niečo také „Hi Joe, how are you? Ba bla bla ... ok Bye.“

Zrazu som začula melodický smiech. Otvorila som oči a videla som dvoch chlapcov ako sa smejú na treťom.

„Rýchlo zožeňte nejaké nožnice!“

„Ok, idem ich nikde nájsť... haha“

„hej hej veľmi vtipné a čo keby som pre zmenu strčil žuvačku do vlasov ja ? tiež by si sa smial?“  Už som pochopila o čo ide. Desť minút sa tam ešte zhovárali aké to „nie“ je vtipné, potom prišil chlapec z nožnicami a došlo mi čo sa bude diať. Videla som ako sa nožnice približujú ku krásnym blond vlasom aké mal Jakub a zmrazilo ma. Neviem čo ma to chytilo, ale vyskočila som z lehatka ako nejaká strela a začala som tam po Slovenský urobiť.

„Nie nerobte mu to! Nemôžete mu to urobiť! Dosť!“ všetci na mňa pozerali, ale ja som videla len jedno mladého chlapca z blond vlasmi a modrými očami. Všetko akoby zamrzlo, videla som len jeho oči, len tie oči. Bola so od neho vzdialená len tri metre.

„Jakub?“ pošepkala som. Vlastne to nebola ani otázka. Ešte stále som si nevšímala nič iné len tie oči. Pozreli na mňa zmetene, zo strachom, no to som si nevšimla. Boli krásne. Až kým sa nepozrel na svojho kamaráta tak som  nič nevnímala, no potom mi došlo, že to nie je on. Lebo on je mŕtvy. Uvedomila som si, že si všetci musia myslieť, že som blázon ale mne to bolo jedno aj naďalej som si išla za svojim cieľom. Ale teraz už po Anglicky. 

Don't cry... 8.

Don´t cry... 6.

Moja izba vyzerala perfektne, nebola to síce ta najluxusnejšia izba v hotely ale bola krásna. Mala veľkú posteľ a vedľa šatník. Vyzeralo to tam ako z nejakého katalógu. Ani si neviem predstaviť ako vyzerá najluxusnejšia izba v hotely keď jedná z najhorších bola taká krásna. No síce viem si to predstaviť, aj som v nej bola, ale o tom neskôr. Šatník bol vážne obrovský,  ani som nevedela či zaplním aspoň polovicu s mojim oblečením, no bola som si istá, že keď budem odchádzať tak bude plný. Hodila som sa na posteľ a tak som tam aj zaspala.

Zobudilo ma pišťanie ľudí pod mojím balkónom. Pod mojím balkónom? To som nechápala. Celá strapatá a v Jakubovom tričku som vyšla na balkón a pozrela som sa dole. Bolo ich tam kopu, boli desiatky, čoby ba stovky. Jačali a držali v rukách rôzne plagáty. Pretrela som si oči a pozrela som sa ešte raz. Oni tam vážne boli a ja som nechápala prečo tam tie dievčaťa sú. Obliekla som si na seba nohavice a vybrala som sa na recepciu.

„Dobrý deň, prosím vás  môžem vedieť čo robia tie dievčatá pod mojim balkónom?“

„Slečna ospravedlňujem sa vám za nepríjemnosť, vážne sa vám ospravedlňujem ale to sú fanúšičky, uvidím čo sa dá s tým robiť aby som ich dostal preč, ešte raz sa vám ospravedlňujem?“

„Fanúšičky? Ehmm.. ale ja nemám fanúšičky veď ma tu nikto nepozná.“

„Ale slečna to nie sú vaše fanúšičky ale nad vašou izbou sú od včera ubytovaný chlapci z One Direction, nevedeli ste o tom?“

„Tak to som teda nevedela a ani nepoznám One Direction. Ale ďakujem vás čas.“

„Slečna ja som tu nato aby som vám pomáhal, keď budete mať s niečím problém viete kde ma máte hľadať. Prajem pekný deň.“

„Ďakujem dovidenia.“

„Dovidenia“ ten recepčný bol vážne milý. Hneď som si ho obľúbila.

            Bolo už asi jedenásť hodín a ja som už štrnásť hodín nič nejedla. Vážne som bola hladná. Obliekla som na seba niečo schopné a vybrala som sa do mesta na brunch (neskoré raňajky). Až keď som sa prechádzala po Sydney som si uvedomila kde to vlastne som a čo to pre mňa znamená. Splnil som môj najtajnejší sen, ktorý som snívala už trinásť rokov. Prečo ma to teda tak nenadchýna? Nevedela som čo sa to deje. Bola som zmätená sama zo seba. Vážne to bol môj sen? Samozrejme, že áno, len som to ešte nechápala. Dnes viem jedno Austrália ma zmenila. Vrátila ma späť medzi živých. Naučila ma milovať svoj život aj ľudí okolo mňa. Dala mi množstvo priateľov na ktorých spomínam dodnes. A dala mi toho ešte o mnoho viac. Síce prvé dni boli pre mňa dosť stresujúce ale potom sa to všetko zmenilo. 

Don't cry... 7.

Don´t cry... 5.

Ráno som sa pobalila a vydala som sa spolu s ockom na letisko do Košíc. Lietadlo mi letelo do Viedne a potom som musela prestupovať na iné lietadlo. Bolo to také vzrušujúce, prvýkrát som letela úplne sama. Mala som len osemnásť, aj napriek tomu že som mohla legálne piť alkohol a mať vodičak, som sa cítil ako dieťa.

„Bety uži si to tam.“

„Oci ja sa bojím, ja asi nikam nejde.“

„Ale no tak už máš zaplatenú letenku a rezervovaný hotel. Nevymýšľaj.“

„Ale oci čo keď nastúpim do zlého lietadla ?“

„Tak po prvé do iného lietadla by ťa nepustili lebo na letenke máš napísane ktorým lietadlom máš ísť a po druhé veď vieš po anglicky aj nemecky takže sa spýtaš keby niečo. Dobre?“

„Videl si film Sám doma a v New Yourku?  Kevina pustili do zlého lietadla lebo sa im letenky vysypali a nechcelo sa im hľadať si nastúpil dobre takže to sa môže stať aj mne. A ešte  po Nemecky neviem, síce sa učím ale je to debilný jazyk, viem povedať len že Menine name is Elizabeht. Ja to nezvládnem.“

„Ešte stále vieš po anglicky.“

„Ale keď som v strese tak ma napadajú len nadávky.“

„Tak im budeš nadávať, no už choď lebo zmeškáš let.“

„Ale oci...“

„Žiadne ale! Budeš mi chýbať zlato.“

„Aj ty mne ale o mesiac som späť.“

„Utekaj už.“

Hodila som sa mu okolo krku a pobozkala som ho na líce. Zotrela som si malú slzičku a odišla som.

            Nakoniec som prestupovanie zvládla úplne v pohode. Nemusela som sa nikoho nič pýtať ani nikomu nadávať. Sledovala som našu krásnu zem z vrchu presne tak ako som to robila keď som bola ešte malá. Obdivovala som krásne lesy ktoré vyzerajú tak neporušené, rozplývala som sa pri pohľade na obrovský oceán až som nakoniec zaspala. Zobudila som sa na hlásenie o pristavaní.  V Austrálii akurát začínal nový deň. Časový posun mi nerobil problém lebo som akurát vstala.

 Bola som tam, Sydney. Hneď ako som vystúpila z lietadla ma zarazila teplota vzduchu. Čakala som suchý a horúci vzduch, ale naopak bol mierne vlhký a príjemne teplý. Dýchalo sa tam vynikajúco. Veď všade okolo je oceán.

Z letiska som sa vybrala taxíkom do hotela, kde som sa ubytovala a vybalila. 

Don't cry... 6.