If I die young... 6.

Po dlhých minútach vymýšľania programu na večer som sa rozhodol, že proste pôjdem do klubu, tam stále niekto je. Obliekol som si biele tričko a úzke rifle. Na vzhľad si teda veľmi nepotrpím. Vzal som peňaženku, kľúče a mobil a rýchlim krokom som sa dostal do cieľa. V klube bolo ako vždy plno. Od starých pijanov až po mladé dvanásť ročné dievčaťa. Vybral som sa rovno k pultu kde obsluhovala moja spolužiačka zo základnej školy.

„Ahoj, tak čo ako to tu dnes vyzerá?“

„Plno, ale v pohode.“

„Je tu niekto známi?“

„Všetci sú tu známi, ale ty asi myslíš tých našich, hej sú vzadu.“

„idem sa pozrieť, maj sa zatiaľ.“ Otočil som sa na päte a vybral som sa dozadu tmavého baru. Náš klub sa skladá z troch miestností. V jednej je bar spolu so stolmi pre štyroch, tak nasleduje miestnosť, ktorá je teraz už prázdna, ale niekedy tu bývali diskotéky, kým to starosta nezrušil. A nakoniec posledná miestnosť kde sú veľké stoly.

            Prišiel som k stolu kde sedeli moji priatelia.

„Čau kamo“ prihovoril sa i podnapitý kamarát.

„Ahoj, bratu trošku brzdi.“ Zasmial som sa na jeho nemotornej chôdzi keď sa ma vybral objať. Zachytil som ho v tej správnej chvíli inač by spadol na studenú dlažbu.

„Ja ťa tak rád vidím, chýbal si nám tu, počkaj idem objednať, čo si dáš vodku?“

„Nie všetko v pohode, nepijem, poď si radšej sadnúť.“ Chytil som ho za lakeť a trošku ho potiahol viac k stolu. Tam som sa zvítal a ostatnými a prisadol som si. Keďže bolo málo miesta museli sme sa tískať. Vedľa mňa sedela Laura, Danyho sestra a bola dosť opitá tak som sa ponúkol, že ju odprevadím až domov keď bude chcieť ísť. Sedeli sme tam paru hodín no nakoniec sme sa rozhodli opustiť klub a vydať sa domov. Vzal som Lauru za ruku a vtiahol som ju na vzduch.

„Si v pohode?“

„Neviem, hej som, len ta podlaha asi nie je.“

„Prečo?“

„Točí sa!“ zasmial som sa a chytil som ju okolo pásu a pritiahol si ju tak aby nemohla spadnúť.

„Tak poď ideme domov.“

„Máš pekné oči.“ Povedala potichu a pozrela sa mi rovno do ních.

„Vďaka.“ Laura je zvyčajne zodpovedná a spoľahlivá, keby som je povedal nejaké tajomstvo určite by ho udržala.

            Priviedol som ju až k domu a rozmýšľal som ako ju dostať dnu tak aby ju nevideli rodičia.

„Tak čo teraz?“ opýtal som sa.

„Neboj rodičia nie sú doma a Dano išiel s tou svojou Elizabeth do mesta.“

„Aha, takže a kde máš kľúče?“

„ Myslí, že v zadnom vrecku.“ Vytiahol som je kľúče a dotiahol ju pred dvere. Odomkol som a vošiel dnu.

„Mám ti pomôcť do izby alebo to zvládneš sama.“

„Myslím, že to zvládnem sama.“ Povedala neprítomne a hneď ako som ju pustil sa zrútila k zemi.

„Myslíš?“ zasmial som sa a zdvihol ju. Položil som ju na schody a vyzul jej topánky. Nechcelo sa mi ju ťahať za sebou tak som ju dvihol na ruky a preniesol do je izby. Šťastie, že bola aspoň na toľko prítomná aby mi povedala kde má izbu. Položil som ju na posteľ. Poobzeral som sa okolo seba a pokúšal som sa nájsť nejaké pyžamo. Našiel som jedno na stoličke. Nebolo to ťažké lebo mala skoro prázdnu izbu, len posteľ okno stolička. Nič viac. Oblečenie musela mať v nejakom šatníku. Najprv som sa ju snažil prebrať aby sa mohla prezliecť no keď povedala, že to mám urobiť ja nechal som ju na pokoji. Zobliekol som jej rifle aj tričko. Nebol som si istý či dievčatá spia v podprsenke a bolo mi to jedno lebo aj tak by som nezneužíval situáciu. Obliekol som jej pyžamo a položil jej hlavu na vankúš. Nevedel som sa rozhodnúť, či ju tam môžem nechať samu. Tak som chvíľku posedel vedľa nej a tak som išiel hľadať nejaký lavór keby jej náhodou prišlo zle.  Našiel som jeden v práčovni a tak som ho napustil vodou a položil jej ho k posteli. Vedel som, že zaspala tak som to viac neriešil. Bál som sa ju tam len tak nechať tak som je vzal mobil a opísal si číslo na jej brata. Zavolal som mu.

„Ahoj tu je Jakub, som u Vás doma lebo tvoja sestra to trošičku prehnala s alkoholom a tak som ju musel odviesť domov, ja len, že kedy prídeš.“

„Vieš čo o 20 min. som doma, sedím v aute, počkáš tam prosím.“

„Hej jasné, počkám.“ Zložil som sa vystrel nohy pred seba. Sem- tam som kontroloval či Laura dýcha. Po pol hodine konečne prišiel domou Dano.

„Čau, ďakujem, teraz to už preberiem ja.“

„Ok, spí, má tam lavór a je prezlečená, asi by ju trebalo odmaľovať abo čo, ale tak to zas už neviem ako, takže tak. Dúfam, že som neskazil tvoje plány.“ Vedel som, že bol s Beth a nechcel som im kaziť romantický večer.

„Nie v pohode, bol som len v kine a keď si volal tak sme už sedeli v aute.“

„Tak fajn, idem ja maj sa.“

„Vďaka znova.“ Odišiel som domov.

If I die young... 7.

If I die young... 5.

Zavolám som Denisovi, no keďže mal iné plány tak som ostal sám. Osprchoval som sa a išiel poliať trávnik, síce by sa malo teraz vodou šetriť, ale mamka by to neprežila. Potom som si sadol na terasu a len tak si tam sedel. Už sa stmievalo, takže nebolo až tak horúcu. Ľahol som si na lehátko a zavrel oči. Bolo príjemne ticho, zrazu sa mi niečo obtrelo okolo nôh. Bola to Buzolka, mačka od susedov. Vyskočila ku mne a ľahla mi na brucho, pohodlne si opierala svoju malú hlávku na mojej ruke. Mám rad zvieratá, síce radšej psov ako mačky, ale ani tie mi nevadia. Dokonca jazdím občas na koňoch. Neďaleko sú stajne a dá sa tam prenajať kôň.

            Začala som Buzolke hladkať hebkú srsť. Bola to asi ta najčistotnejšia mačka akú som kedy videl. Stále sa olizovala. A vôbec nesmrdela. Zatvoril som oči a pokojne som dýchal. V mysli sa mi začali premietať obrazy z dnešného dňa. Elizabeth bez trička ma rozrušila viac, ako som si myslel. Bolo to trochu čudné lebo vidí ju plávať každý deň v bazéne, ale bolo to iné. Zovrel som päsť a vynadal si, že vôbec na niečo  také myslím. Ako by som aj mohol, veď ma len pätnásť, síce sa vraví, že vek je len číslo, ale je to dosť podstatné číslo. Aspoň pre mňa a k tomu je to dievča od suseda. No myšlienky sa mi stále vracali k jej zeleným očiam. S poza okuliar sú ešte guľatejšie a väčšie ako v skutočnosti.

Možno by som si mal dať spechu. Pomyslel som si, ale v tom ma z myšlienok vytiahol zvonček. Sestra už bola preč takže som ostál sám, aj keď sa mi nechcelo tak som musel ísť otvoriť.

„Dobrý deň Pán Fabiny.“

„Ahoj, tak čo všetko pripravené?“

„Jasné, môžeme to previezť.“

„No môžeme hneď povedal som Danovi, aby trošku zabavil dcéru.“

Dano je chlapec, ktorý je podľa všetkého jej chlapec. Stále sú spolu. Ďalší dôvod prečo by so mal držať svoje myšlienky na uzde. Určite sa nechcem zaľúbiť do niekoho kto nie je voľný. A Dano je v pohode. Síce je dosť iný ako ostatný, ma zvláštny zmysel pre humor, ktorý chápu len niektorý, ja osobne nepochopím vždy všetkému čo povie. Musím sa priznať, že ho nemám veľmi rád. Nikdy mi nič neurobil, ale je vážne čudný. Okrem iného je to grázel, asi preto s ním chodí, veď ma rada drsných chlapcov. A on je určite drsný. Aspoň myslím, nepoznám ho až tak veľmi, ale vyzerá ako z nejakej Rokovej skupiny. Stále ma pri sebe svoju starú gitaru a cigaretu v ústach. Nečudoval by som sa keby bol pod tými jeho koženými handrami potetovaný. No, ale možno sa mýlim, určite by jej otec nedovolil chodiť s takým chlapcom.

„Tak teda poďme.“ Vzal som kľúče a vybral sa do garáže. Previezli sme motorku k ich domu a otvorili sme garážové dvere z boku ich domu. Zabalili sme ju a previazali stuhou.

„Vďaka Jakub, nechceš ísť s nám na večeru?“

„Nie ďakujem, idem sa znovu osprchovať a pôjdem asi do postele som strašne unavený. Ale ďakujem za pozvanie.“

„Hej jasné, čo myslíš, že sa jej bude páčiť?“

„Určite bude nadšená.“ Spomenul som si ako dnes na nej uháňala. Bola proste úžasná.

„To dúfam a všetko funguje áno?“

„Hej dnes som všetko opravil a nastavil.“

„Dnes? A bol si sa previezť, vieš aby som mal istotu.“

„hej s Elizabeth sme boli pri jazere.“

„Čože?“

„Ale nič netuší. Len mi pomáhala ju opraviť. Ráno som ju stretol a opýtal som sa či nechce pomôcť, napadlo ma, že to bude pre ňu mať väčšiu cenu potom keď zistí, že to bolo pre ňu.“

„Dobrý nápad, som rád, že ťa to napadlo.“

„A išlo jej to skvele.“

„Aj ona jazdila?“

„Trošku, ale sedel som za ňou.“

„Tak fajn. Musím ísť, tak sa maj Jakub, pozdrav otca a ešte raz ďakujem za pomoc.“

„V pohode. Dovi.“

„Maj sa.“ Otočil som sa a odišiel som domov. 

If I die young... 6.

If I die young... 4.

„Už sme tu?“ Elizabeth sama držala ako kliešť, asi nepochopila, že ma vystúpiť, no nakoniec poľavila a zlizla z motorky.

„A prečo sme tu?“ povedala potichu, asi to nebola otázka pre mňa, ale odpovedal som.

„Dozvieš sa.“

„No tak Kubo!“ nepáči sa mi, keď mi niekto vraví Kubo, ani neviem prečo, proste je to škaredé, pripadám si tak trápne.

„Nevolaj ma tak, nemám to rád.“ Povedal som rázne.

„Ja viem.“ Otočila sa ku mne a žmurkla. Bolo to milé, vyzerala roztomilo. Zapozerala sa na jazero a ja som si chcel zaplávať. Dal som si dole spotené tričko a hodil ho na zem ku motorke. Rozbehol som sa a cestou som chytil Beth okolo pásu. Nadvihol som ju a poriadne sa rozutekal k vode. Vedel som, že sa bude hnevať, dievčatá nemajú radi keď ich niekto hádže do vody, rozmažú si make-up a zničia účes, ale za tú srandu to stojí. Ovinula svoje chudé nôžky kolo môjho pásu a ruky okolo môjho krku. Boa ako malá opička. Zvýskla a zadrapla svoje nechty do môjho chrbta. Vyskočil som a vo vzduchu som sa otočil aby som dopadol na chrbát, to len, žeby mi viac nespôsobovala bolesť. Popadli sme do vody a ona sa ma držala ako kliešť. Začal som mať pochybnosti, že vie plávať, ale potom ma napadlo, že každý deň pláva vo svojom bazéne. Ovinul som ruku okolo jej bokov a vyplával na hladinu. Nakoniec sa pustila a trošku šokovaná zahlásila

„Toto si robiť nemal.“ Takúto reakciu som čakal, takže som sa usmial a ponoril sa po vodu. Začal som plávať na druhý breh. Zdá s to byť ďaleko, ale vôbec to tak nie je. Plával som a plával. Keď som prišiel na opačný breh tak som si sadol na zem a pozeral sa ako sa Lízi sušila. Zobliekla si tričko a sadla si na kraj móla. Z diaľky vyzerala oveľa dospelejšie ako v skutočnosti je, uvedomil som si, že pätnásť nie je až tak málo. Trocha som si posedel a skontroloval svoj doškriabaný chrbát.

            Vrhol som sa znovu do vody a doplával až k nej. Myslel som, že tu ešte chvíľku pobudneme, ale keďže bola hladná tak sme sa rozhodli odísť. Rýchlo som si obliekol tričko, aby si nevšimla môj chrbát. Ona využila tu chvíľku a sadla si na motorku. Prekvapilo ma to.

„Ty vôbec vieš ako sa na tom jazdí?“ usmieval som sa naňu, lebo som vedel, že vie. Zatvárila sa vážne a naštartovala. Sadol som si za ňu. Vyštartovala dosť rýchlo, až ma to prekvapilo. Mám rád rýchlu jazdu, ale trochu som sa bál, lebo som nevedel ohodnotiť jej schopnosti. Položil som svoju hlavu na rameno a sledoval jej ruky.

„Pomalšie, lebo nás zabiješ.“

„Ty si predsa išiel rýchlejšie.“ Povedala neisto. Nebola to celkom pravda, lebo som išiel trošku pomalšie, ale to som nemohol priznať.

„Išiel som rovnako rýchlo ako ty, ale ja som skúsenejší.“

„Ty si debil.“ Povedala zo smiechom. Nechal som ju už na pokoji len si užíval vietor, ktorý v týchto dňoch zažívam len na motorke.

            Došli sme domov a ona sa rozlúčila a utiekla domov. Ja som zaparkoval motorku a pripravil veľkú krabicu k nej.  Neskôr si po ňu mal prísť Pán Fabiny, tak som zamkol a vybral sa domov. Doma som sa najedlo a zapol telku. Pozrel som nejaký zápas a vybral sa pozrieť k mojej sestre do izby.

„Emma čo robíš?“

„Pripravujem sa na večer. Ideme do mesta. Ideš s nami?“

„Kto ide?“

„Ja, Popo, Filip a Kaťa.“

„A neviem, to by som vám zaľúbencom asi zavadzal.“

„Prestaň! Dobre vieš, že Popo nie je nič pre mňa.“

„Jasne jasné.“ Hodila po mne vankúš a tak sme sa začali biť. Hej viem už by sme mali mať trochu rozumu, ale to nám zatiaľ chýba.

„Vieš čo radšej zavolám Denisa aby prišiel tu lebo chcel dačo dohodnúť o zajtrajšku.“

„Hej jasné. Kde si bol dnes?“

„V garáži a potom pri jazere.“

„S mladou? Jakub som si myslela, že si na staršie.“

„Hej aj ja som si myslel.“ Povedal som z úsmevom a pokračoval vo vankúšovej vojne.

„Hej segra, kúp dačo mame na narodeniny keď budeš v meste, potom ti dám peniaze.“

„šak ich má až o mesiac.“

„Hej ale dnes som si spomenul a je lepšie to mať vopred kúpené ok?“

„Fajn. Ale už vypadni lebo sa musím pripravovať.“

„už padám.“

If I die young... 5.

If I die young... 3.

Priviedla ma k jej garáži a odomkla vysúvacie dvere. Musel som sa usmiať.

„tak toto už hej, ty si nekecala.“ Vošiel som dnu a zaparkoval motorku v strede prázdnej miestnosti.

„akže čo mám robiť?“ ozvala sa. Zatiaľ som nič nepotreboval, ale chcem som spoločnosť.

„Vieš čo zatiaľ nič, ale ak mi bude treba niečo podať, alebo nejako pomôcť budem ťa volať ok? Zatiaľ mi rob spoločnosť.“ Pozrel som sa naňu a ona sa nervózne usmiala. Nechápal som prečo je taká nesvoja, ale bolo to milé. Bola ticho a hrala sa so svojimi vlasmi. To robí moja sestra keď sa cíti nepríjemne tak som chcel niečo povedať aby sa uvoľnila, už som išiel otvoriť ústa a zrazu z nej vybuchlo.

„Máš pekné tričko!“ doslova to vykríkla. Trochu som sa zľakol a chcel som poďakovať, ale v tom som si uvedomil, že mám oblečené staré sivé, špinavé tričko.

„Hmmm ďakujem, ale si si istá?“

„Hej jasne, pôsobí tak drsne, mne sa páčia také drsné veci.“ To ma trochu prekvapilo Elizabeth vyzerá skôr ako dievča, ktoré je jemné.

„A drsný chlapci sa ti tiež páčia?“ trochu ma to zaujímalo. Chcel som vedieť podľa čoho si dievča vyberá chlapca. Vraví sa, že podľa svojho otca a ten jej je skôr dobrák, priateľský a starostlivý. Dosť si s jej otcom rozumiem, je to vážne dobrý chlapík a ma podobné názory ako ja.

„Podľa stupňa drzosti. Keď sú veľmi drsný tak nie, ale keď len tak trochu tak určite áno.“ Usmiala sa a som neodolal sa spýtať nato ako veľmi som ja drsný podľa nej.

„Myslím, že ty si skôr sladký chlapec. Nič pre mňa.“ Povedala úplne pokojne. Tak to ma trošku vyviedlo z mieri. Hej dievča som chlapec ktorý ma motorku? Myslím si, že to vôbec nie je sladké. Celá sa začala červenať. Keby nebola taká mladá a nebola by dcéra môjho kamaráta tak by som to u nej možno skúsil, ale tak to nejde. A hlavne nato nemám čas.

„Takže tak a ja som si myslel, že sa ti páčim keď sa tak červenáš.“ Otočila s opačne aby sa skryla. Vyviedol som ju z miery.

„to z toho tepla.“ Povedala nakoniec. No musel som pripustiť, že to má logiku a že keď to je vážne z tepla tak som sa strápnil. Chcel som zmeniť tému tak som ju zavolal aby mi s niečím pomohla. Najskôr celkom nechápala čo od nej chcem , ale hneď ako som jej to vysvetlil druhý krát pochopila. Začal som si ju doberať a tak sme strávili dve hodiny spolu pri motorke. Bola to celkom zábava a to som si myslel, že jej sestra je vtipnejšia, po dnešku mením názor. Nakoniec keď z ne opadol strach a uvoľnila sa tak sme si to užili.

            Nakoniec som sa postavil a zoširoka sa na ňu usmial. Usmiala sa aj ona a oznámil som jej, že je všetko hotové.

„Chceš sa previesť?“ spýtal som sa jej. Je to celkom dobrý nápad vzhľadom k tomu, že to bude jej motorka.

„A nezabijem sa?“ vtedy ma napadlo, že by som ju mohol vziať k jazeru.

„Neboj sa pôjdem s tebou.“

Sadli sme na motorku a vyštartovali. Ovinula svoje tenké rúčky okolo môjho brucha a položila svoju hlavu na môj chrbát. Bol to veľmi prijemný pocit, niekedy je dobre keď ťa niekto drží. Jej vlasy viali vo vetre lebo odmietla prilby. Šteklili ma na krku a tak som išiel dosť rýchlo aby ich vialo dozadu. Zastal som pri jazere.

If I die young... 4.

If I die young... 2.

Ráno som vstal a rýchlo sa osprchoval niečo malého zjedol a vybral sa ku garažiam. Odomkol som veľké dvere a nechal ich vysunúť.  Bolo tam strašne horúco. Úplne ako v saune. Pripravil som si náradie a súčiastky. Chcel som si pre vodu ale pri garažiach pod stromom som uvidel malú Beth. Teda už vôbec nebola malá, už to nebolo to dieťa čo behalo po dvore nahé. Bola vysoká a zrela. Prekvapilo ma, že nosí okuliare, lebo som ich predtým nevidel na jej očiach. Mala mokré vlasy a zatvorené oči.

„Fabiny ty nosíš okuliare?“ musel som sa opýtať. Pristali jej. Vyzerala tak dospelo. A to mohla mať tak štrnásť, alebo pätnásť. Uvedomil som si, že to pre ňu bude ta motorka, to znamená, že ma dnes narodeniny. Chcel som je zablahoželať, ale musel som sa tváriť čo najnenápadnejšie, veď ako by som mohol vedieť, že ma narodeniny? Bolo mi horúco a ten tieň pod stromom vyzeral lákavo. Bol som spotený a trochu som sa hanbil, že jej budem smrdieť, ale prisadol som si.

„Čo tu robíš tak skoro?“

„To je dobrá otázka. Nudím sa doma a ty?“ hneď mi bolo jasné, že jej musím aspoň trošku zaklamať.

„Prišiel som niečo opraviť na motorke, ale je tu strašne horúco a v garáži je to ešte horšie.“

„Ale veď v našej garáži je to práve naopak, je tam príjemne.“ Zatvárila sa neveriacky. Trochu ma to aj prekvapilo, ale nenamietal som.

„Tak to mate asi nejaký zázračný garáž.“ Vedel som, že to musím dokončiť, lebo jej oco tu môže byť každú chvíľu. Postavil som sa a utrel spotené ruky do starého trička. Zrazu ma napadlo niečo geniálne, čo keby mi pomohla. Potom keď jej ju dajú bude aspoň mať pocit, že pre to niečo urobila. Dobre fajn priznávam sa nechcelo sa mi byť v jej saune samému.

„Nechceš mi pomôcť?“ hneď ako som to povedal zbadal som v jej tvári súhlas. Zrazu mala oči otvorené dokorán. Vedel som, že určite pôjde.

„hmmmmm. Čo ja viem? A zaplatíš mi?“ och moja zlatá keby si vedela tak mi platíš ty. Usmial som sa sám pre seba, no hneď aj zamračil aby si nemyslela, že jej zaplatím.

„To vážne?“

„Nie Jakub. Ale určite zato niečo chcem. Napríklad tvoj podpis.“ To ma celkom rozosmialo

„Tak to určite beriem. No poď.“ Vystrčila ruku aby som jej pomohol vstať. Ešte stále som mal trošku mokré ruky tak som si ich znovu utrel do trička a zobral ju na ruky. Bola taká ľahká. Usmievala sa na mňa a ja na ňu. Bola roztomilá. Preniesol som ju ku garáži a tam ju opatrne položil na zem. Otvoril som dvere a vošiel dnu. Bolo to tam neznesiteľne.

„To nemyslíš vážne.“ Ostala stáť pre dvermi.

„Vravel som, že je tu horúco.“

„Ja tam nejdem, počkaj tu hneď sa vrátim.“ A zrazu sa rozbehla k domu. Nechápal som. Len som pokrčil ramenami a dal sa do prace. Teda ani som nič nestihol urobiť a už bola naspäť aj s tým aby som ju nasledoval. Dal som jej náradie a ja som vzal motorku. 

If I die young... 3.

If I die young... 1.

„Tak čo predáš ju?“

„podľa toho čo s ňou plánujete.“

„Pre moju dcéru na narodeniny.“

„Takže nie na súčiastky?“

„Bola by jej škoda.““

„Tak fajn, predám.“ Usmial som sa na suseda a podal si s ním ruku. Jasne peniaze sa zídu a hlavne teraz keď som si kúpil novú, ale s tou motorkou som toho už veľa prežil. Je ťažké sa vzdať niečoho takého.

„Ale budem musieť ešte niečo opraviť.“

„Narodeniny ma o týždeň, čo myslíš bude do vtedy hotová?“

„Súčiastka mi príde až koncom týždňa, ale pokúsim sa to stihnúť.“

„Tak fajn, musím sa ponáhľať. Tak sa maj a pozdrav oca.“

„Jasne. Dovidenia.“ Môj priateľský sused nasadol do auta a odfrčal na služobnú cestu.

            Volám sa Jakub a žijem v malej dedine a východnom Slovensku. Páči sa mi tu lebo tu máme súkromie, veľký dom s obrovskou záhradou. Na ulici sa všetci poznáme a tvoríme takú malú komunitu. Mám brata ktorý študuje v Bratislave a domov chodí len cez sviatky. Je to môj veľký brat, ktorý každého pozná. Aby som nezabudol, mám aj sestru. Je celkom v pohode, ale má svoje ženské chvíľky kedy by som ju zabil, nie doslova. Jazdím motocross, je to moja najväčšia vášeň a milujem to. Vždy keď mám niekde blízko preteky príde skoro celá ulica aby ma povzbudila. Je to dobrý pocit. Možno aj preto sa mi tak darí.

            Mám blond vlasy a modré oči, vraj sa to dievčatám páči, ale čo ja viem, nezaujímam sa o to. Pre mňa ja moja motorka to najdôležitejšie. nie žeby som nikdy nechcel dievča, ale nemám čas. Som dosť zaneprázdnený. Každé ráno vstanem umyjem sa naraňajkujem idem si zabehať potom trošku zajazdiť a idem obedovať potom idem do posilňovne aby som ostal vo forme a tak von s priateľmi. Potom už len domov a spať. Snažím sa žiť zdravo a nikdy som nebol žiadny rebel, no páči sa mi ta predstava. Zato môj brat Braňo je typický rebel. Keď mal pätnásť utiekol z domu, no vydržalo mu to len páru mesiacov. Človek by sa čudoval ako sa dostal na výšku. Zmenila ho až priateľka, ktorá ho naviedla na správnu cestu. Ale aj tak mu niečo z toho rebela ostalo.

            Keďže sú prázdniny a nemusím chodiť do školy tak si užívam ako sa len dá. Teda aspoň prvé týždne som si užíval, teraz je tak horúco, že sa nedá nič robiť. Zvyčajne sú všetci vo svojich klimatizovaných domoch. No mňa to doma už nebaví. Rád by som bol von ale to sa nedá. Škoda, že dnes odišiel sused preč chcel som sa ho spýtať či nemôžem niekedy skočiť do ich bazéna. Vždy som chcel mať doma bazén, no nikdy sa mi nepodarilo presvedčiť rodičov. Ostávalo mi len pozerať ako sa každý deň osviežuje v bazéne susedova dcéra. Fabiny ma dve dcéry. Staršia má hnedé kučeravé vlasy a obrovské oči. A ta druhá ma dlhé rovné vlasy. Je s nimi celkom zábava keď máme spoločné opekačky. Ale inač nie sme bohvieaký kamaráti. Len si pozdravíme a ideme ďalej. Sme posledný dom v ulici tak nemáme iných susedov a oproti cez ulicu sú už len garáže takže ani tam nič. No mne to vyhovuje mám viac súkromia.

            Dni ubiehali a ja som už len čakal kedy mi príde súčiastka. Bohužiaľ prišla až deň predtým ako mala mať jeho dcéra narodeniny. V ten deň som to nestíhal tak som sa rozhodol, že ráno vstanem skôr a urobím to. Nastavil som si budík. 

If I die young... 2.

Dobre fajn tak napíšem aspoň jednu časť z Jakubovho pohľadu, ale bude to asi ťažké lebo nie som si úplne istá ako myslia chlapci. Ale pokúsim sa. budem to písať tak ako Smile at me... teda to isté ale z iného pohľadu =o) takže si budem musieť poriadne prečítať to čo som písala asi pred rokom =o) dnes napíšem prvú časť a ak sa bude páčiť tak budem pokračovať. Poprosila by som potom reakciu. Ďakujem pekne =o) xxx.
PS: no neviem ako to mám nazvať, dačo už vymyslím

Don't cry... 20. The End

Lietanie mám rada, ale je to unavujúce. Keby som aspoň nemusela prestupovať. A ešte ten časový posun. Do Bratislavy som sa nakoniec dostala o pol tretej popoludní. Zdalo sa mi to čudné, že som prišla skôr ako som odlietala. Vystúpila som z lietadla a zhlboka sa nadýchla. Hneď som aj zistila, že mi chyba vlhký vzduch, ktorý som dýchala posledný mesiac. Prešla som cez všetky letiskové kontroly a vyzdvihla si kufor. Nevedela som sa dočkať ocka. Keďže som si v lietadla z LA do Londýna pospala bola som plná energie. Hneď ako som ho zbadala rozbehla som sa a skočila mu do náručia.

„Oci. Tak rada ťa vidím.“ Bola som šťastná, že mi rozumie každé slovo čo poviem, lebo v Austrálií sa mi zopár krát stalo, že ľudia nechápali moju angličtinu. Aj Niall sa smial z môjho prízvuku.

„Aj ja som šťastný, že si už doma. Musíš mi všetko porozprávať, ale nechajme to až na doma, lebo ti potom príde strašne nudné všetko opakovať aj mame aj Sestre aj každému.“

„Hej už sa teším na svoju posteľ a chladničku.“

„čo tam varili zle?“

„Nie vynikajúco, ale vždy som si musela všetko objednávať.“

„Tak fajn, mamka pripravila niečo čo ti bude určite chutiť.“

„Ona varí len to čo mi chutí, tak je jedno čo to bude, budem to milovať.“

„No poď už. Daj vezmem ti kufor. Inač Dany ťa pozdravuje a odkazuje, že sa na teba už teší.“

„OOOO ver tomu, že aj ja naňho.“

            Štvorhodinová cesta domov zbehla rýchlo, lebo sme sa stále rozprávali o tom čo je doma nové. Moja sestra mama čoskoro porodiť a teraz z toho šalie a s ňou aj celá rodina. Dany si hľadá prácu, lebo na výšku určite ísť nechce. Mama sa nudí a tak stále upratuje. Oco chodí do práce a drží rodinu v pokoji.

            Domov sme prišli o pol ôsmej a hneď som sa išla vybaliť. Mame a ocovi som dala darčeky a porozprávala im všetko čo som zažila. Teda nie úplne všetko. Ukázala som im fotky a spomínala aké to tam bolo. Spať sme išli až neskoro v noci. Bolo super byť doma. V noci som zaspávala s tým, že Niall už asi čítal môj denník a vedela som, že sa nemusím cítiť tak sama, lebo existuje človek ktorý to zdieľa so mnou. Síce ho už nikdy neuvidím.

            Na ďalší deň som sa stretla s rodinou ktorá žije neďaleko a bola som pozrieť sestru v nemocnici. Veľmi som sa tešila, že sa stanem tetou. Aj pre maličké som kúpila niečo v Sydney a tak som bola rada, že mu to môžem dať. Čas pre seba som mala až okolo siedmej večer a tak som sa vybrala za Danym. Posledný krát čo som stála v tých dverách ma pobozkal a povedal mi, že ma ľúbi tak som sa toho aj trošku bála. No to ako mi chýbal prevážilo strach a tak som silno a úsmevom na tvári zaklopala.

„Lízi. Myslel som, že ani neprídeš.“

„Ako by som nemohla.“ Hodila som sa mu okolo krku a dlho ho držala v náručí. Stále voňal nádherne. Doniesla som mu darčeky, boli to len drobnosti, ale aj tak som vedela, že sa mu veľmi páčia. Prekecali sme celú noc a nadránom zaspali v jeho posteli. Na aféru s pred mesiaca ako akoby zabudlo. Stali sme sa znovu najlepším kamarátmi a spoločné sme trávili všetok čas.

            Dni ubiehali, začala škola a povinnosti. Výška mi dala zabrať. Z internátu som sa domov vracala každý víkend a trávila ho s rodinou a priateľmi. Začalo to vyzerať ako dokonalý život. Dany si našiel prácu v jednej reštaurácií ako čašník. Cez deň obsluhoval a večer vystupoval s gitarou. Nakoniec sa mu začalo dariť ako umelcovi a tak obsluhovanie zavesil na klinec. Začal skladať a učiť detí hre na gitaru. Ja som úspešne skončila výšku a začala som sa venovať nadácií, ktorá pomáha deťom v Afrike, až som sa nakoniec dostala do Unicefu. Mojej sestre sa narodilo dievčatko a o tri roky nato aj chlapček. Bola som hrdá teta, ktorá im stále niečo kupovala a rozmaznávala. Mama, ktorá sa doma nudila začala znova pracovať a s ocom sa presťahovali do starého domu a nový predali. Samozrejme, nie všetko bolo ružové, ale čas všetko zahojil. Dokonca som odišla na jeden rok do Afriky a tam učila deti ako počítať. Nakoniec som sa vrátia domov a s Danym sme sa dali konečne dokopy. Požiada ma o ruku a ja som mu z radosťou povedala áno. Viem zdá sa to čudné, že práve on sa stal mojím manželom, ale vždy bol pre mňa ako stvorený. Jedného dňa som ho proste prestala vnímať ako kamaráta a začala som si uvedomovať, že kamarát by ma tak nepriťahoval.

            Musím priznať, že môj život mol možno trochu komplikovaný ale stal zato. Dnes žijeme aj s naším chlapčekom Jakubkom v malom byte a máme život pred sebou. Možno sa pýtate prečo som nepísala o Danym, ale o Jakubovi a Niallovi. To je jednoduché toto nemala byť love story o mojej celoživotnej láske. To je príbeh o krásnom živote s Jakubom a ešte krajšom znovupochopení života s Niallom. To je príbeh, ktorý sa skončil a bol veľmi dôležitý v mojom živote. No príbeh s Danym pokračuje a dúfam, že nikdy nebudem mať dôvod o tom písať lebo to by znamenalo, že by to bol koniec. A ja sa modlím, aby to nikdy neskončilo.

The End.

Don't cry because it's over. Smile because it happened......

Don't cry... 19.

Ráno som vstala s úsmevom na tvári. Zašla som sa naraňajkovať a pozdraviť môjho vrátnika. Prehodila som nejaké to slovo s rodinou cez skype a pohľadala niečo zaujímavé na internete  aby som sa ďalší deň nenudila.

            Naobedovala som sa a posedela na balkóne. Bavila som sa na dievčatách ktoré stáli dole. Kričali a plakali. Vedela som, že sa príde Niall rozlúčiť takže som radšej ostala v izbe. Bolo už tri hodín poobede a on prišiel.

            Otvorila som dvere a pozrela sa naňho.

„Už?“

„už. O desať  minút príde auto, ktoré nás odvezie na letisko.“

„Nie je to nejako skoro?“

„Nám vždy trvá dlhšie kým sa tam vôbec dostaneme. A pred odletom máme ešte posledné interview. Už som pobalený aj všetko.“

„Už len ja.“

„Už len ty.“ Vtedy som si uvedomila, že on vážne odchádza. Posledné minúty. Posledné objatie. Odstúpila som od dverí a tým som ho pozvala ďalej. Vošiel dnu a sadol si na posteľ, potom hneď aj vstal a postavil sa oproti mne. Bol nervózny rovnako ako ja. Mal ruky vo vreckách a netrpezlivo na mňa pozeral.

„Beth ja neviem čo mám robiť. Nie som zvyknutý sa s niekým lúčiť navždy.“

„Ja viem.“ Nechcela som plakať. A zadržiavala som slzy v očiach.

„Asi by si ma mal objať a ja by som ti mala zaželať šťastnú cestu. A pekný život.“

„Asi by som mal povedať niečo pekne ja tebe.“

„Ale to tak jednoducho nezvládneme hejže?“

„ja to určite tak jednoducho nezvládnem.“

„Tak čo budeme robiť?“

„čo keby sme sa dohodli, že sa ešte stretneme, niekedy. Viem, že to nie je reálne ale ak sa dohodneme tak to nebude navždy.“

„To by bolo ešte horšie keby sme vedeli, že to sa nedá.“

„Elizabeth ja o teba nechcem prísť.“ To bolo prví krát čo povedal moje meno bez toho aby to myslel ironicky. Vedela som, že najväčšia blbosť čo mu môžem povedať je, že o mňa nepríde. Ja viem aké to je stratiť niekoho blízkeho a viem aký to je pocit nahovárať si, že ho ešte uvidím. Nie je to pravda.

„Tak ma pobozkaj a odíď! Nič nehovor, zatvor dvere a zabudni.“ Otvoril ústa, že niečo povie, no nakoniec si to rozmyslel. Prišiel ku mne chytil ma za driek a pritiahol si ma k sebe. Pozrel sa mi do oči. Dovtedy som v jeho očiach stále videla len Jakuba no tento krát som videla jeho. Boli o jeho oči a ja som nemala nárok sa do nich zamilovať len preto, že vyzerali ako oči niekoho iného. Bola som sebecká a necitlivá. Myslela som len na Jakuba a pritom to bol Niall. Jeho oči sa na mňa pozerali  a jeho mentolový dych po ústnej vode ma šteklil v nose. Pozeral sa na mňa dlho a zopár krát sa nadýchol, že niečo povie no nakoniec vždy ostal ticho. Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Zničil aj tu poslednú medzeru medzi nami a vášnivo ma pobozkal. Vášnivo sa rýchlo. Zavrela som oči a vychutnávala som si posledné sekundy. Pocítila som niečo mokré na svojom líci, bola som si istá, že neplačem. Odtiahlo sa a ja som otvorila oči. Bola to jeho slza. Posledný krát sa na mňa pozrel, sklonil hlavu a odišiel. Chcela som ho zastaviť, ale nemohla som sa ani pohnúť. Zabuchol dvere a mne sa podlomili kolená. Spadla som na zem. Ležala som tam v kĺbku až kým som nevidela na hodinách čas pol šiestej. Vtedy mi z oka vyšla prvá slza. Už je preč. No tak Elizabeth už si raz prišla o niekoho pre teba vzácneho. Už vieš ako to bolí, už vieš ako sa s tým zmieriť. Neplač. Doma  máš rodinu, kamarátov, Danyho. Vstaň a uži si posledný týždeň. Boli slová v mojej hlave. V ten deň som už viac nevyšla z izby. Ani som nič nejedla. Ľahla som si do postele neodmaľovaná a neprezlečená zapla som televízor a pozerala som správy. Moderátor sa priblblo usmieval a hlásil najnovšie informácie.

„Austrálska premiérka Julia Gillardová obhájila svoj stranícky post, Prasacia chrípka sa vracia. Zmutovala v nemocniciach liek nezaberá. Slávna chlapčenská skupina dnes odletela do New Yourku, tu sú ich posledné slová pred odletom.“  No obrazovke ukázali chlapca s kučeravými vlasmi :

„Sydney sa mi veľmi páči, určite sa tu chcem raz vrátiť.“ Vo chvíli keď som chcela prepnúť sa na obrazovke objavil chlapec s orieškovými očami, chlapec ktorý mi včera ukázal kde ma Niall izbu. :

„Veľmi sa ma páči Austrália, máme tu ohromných fanúšikov, ktorých milujeme a ďakujeme za podporu.“ Vystriedal ho tmavší chlapec, ktorého si pamätám s dňa kedy som prvý krát stretla Nialla, áno bol to chlapec, ktorý mu dal žuvačku do vlasov. :

„Určite sme radi, že sme mali možnosť navštíviť aj Austráliu. Je tu veľmi pekne, ale už sa tešíme na New Yourk.“ Zrazu prepli obraz na Niall. :

„Zamiloval som sa do Austrálie a určite mi bude veľmi chýbať.“ To bolo všetko čo povedal. Vypla som televízor a znovu som sa schúlila do klbka. Zaspala som.

            Na druhý deň som si toho veľa naplánovala, nechcela som myslieť na Nialla a tak som navštívila kino kde som bola s Adamom a prešla som si ešte nejaké múze v ktorých som už bola, ale musela som zabiť čas. Dni mi zrazu ubiehali strašne pomaly. Keby nebolo môjho vrátnika tak by som sa zbláznila. Jeden deň ma pozval na kofolu aj keď to nemôže ako zamestnanec. Zoznámil ma so svojimi deťmi a zopár priateľmi. Opili sme sa a urobili si kopu spoločných fotiek. Potom to už išlo ľahko, každý deň som trávila s nimi. Každou nocou som poznala viac a viac ľudí aj mi bolo ľúto, že až na konci môjho pobytu. Blížil sa posledný deň a ja som sa už nevedela dočkať domova.

            Posledný deň som vstala a posledný krát sa išla dole naraňajkovať. S priateľmi som sa rozlúčila už večer predtým lebo cez deň pracujú a mne letí lietadlo o pol piatej do LA a s potom prestupujem na let do Londýna a tak do Bratislavy. Začala som baliť veci, bolo ich omnoho  viac ako keď som sem prišla. Ja som vedela, že to tak bude tak som si tu aj tak nebrala veľa oblečenia. Do môjho kufra sa to aj tak všetko nevošlo tak som nejaké staré oblečenie nechala v Sydney. Dala som ich jednej známej, ktorá pracuje pre nejakú nadáciu, ktorá pomáha chudobným. Zvyšok som natrepala do kufra a do cestovnej. Postavila som kufre k dverám a trošku upratala. Nechcela som byť jedná z tých čo narobia bodrel a nechajú to všetko na chyžné. Urobila som si malú prechádzku okolo opera house a išla som sa posledný krát pozrieť k bazénu. Bolo toho veľa čo tento bazén pri mne zažil tak som sa chcela nostalgický rozlúčiť. Posledný krát som stisla vo výťahu tlačidlo číslo tri. Pobalila som aj posledné veci ako zubnú kefku a pastu, hrebeň a všetkom make-up. Posledný krát som vyšla na balkón a sfotila si výhľad aby som mala čo doma ukazovať. Fotila som aj izbu a vytiahla som rúčku z kufra. Otvorila som dvere a posledný krát sa obzrela po izbe. Nezranila by som sa slzám, ale oni neprišli naopak usmiala som sa. Predstavovala som si ako tu prví krát sedel Niall na vankúši pred posteľou so žuvačkou v hlave. Ako druhí krát prišiel ku mne do postele lebo sa bál sám v takom počasí. Aj na každý jeden krát keď tu bol. Na náš prvý bozk a aj na posledný. Otočila som sa zhlboka nadýchala a zavrela dvere.

            Na recepcií som si vyzdvihla letenku a rozlúčila sa s vrátnikom. Taxikár naložil môj kufor a odviezol ma na letisko.

Don't cry... 20. The End

Don't cry... 18.

Pozrel sa mi do oči a zhlboka sa nadýchol.

„ty poď so mnou!“

„Nemôžem, ty poď so mnou.“

„Ver mi, že nemôžem.“

„Nemôžeš mi to urobiť. Nemôžeš ma dostať do takého stavu a potom odísť.“

„Ja viem, ale do takého stavu si ma dostala ty, nie ja teba.“ Ešte raz som ho objala a pustila som ho. On odišiel. Sadala som si na posteľ a rozplakala som sa ako malé dieťa. Tak veľmi mi bude chýbať, tak veľmi mi pomohol. Pomohol mi pochopiť, že môj život sa neskončil a že aj ja mám právo sa zaľúbiť. Chytila som krabičkú cigariet, oheň a vyšla som na balkón. Oprela som sa o zábradlie pozrela som sa do krabičky v ktorej bola posledná cigareta. Posledná cigareta, ktorá bola znakom nezávislosti a lásky medzi mnou a Jakubom. Priložila som si ju k perám a silno ju stisla. Bola som si celkom istá, že je správna doba.

            Plameň zblkom a ja som potiahla prvý krát. Zavrela som uslzené oči a začala som spomínať. Na deň keď som si ako pätnásťročná sadla pod strom. Bolo horúco a všetci boli zatvorený v klimatizovaných izbách. Sedela som tam a pozerala som sa na suchú, žltú trávu.

„Fabiny, ty nosíš okuliare?“ To bola veta, ktorá zmenila môj život.

            Potiahla som druhý krát. Moje spomienky na jazero. Na jeho skoro nahé telo, na jeho rýchlu jazdu a na jeho silu. Pocit slobody, ktorý mi dával stále. Áno s ním som sa cítila slobodná.

            Potiahla som si tretí krát. Spomienka na skoré ráno. Ja v plavkách sediac za domom. On stojac v záhrade, pocit hanby, ale aj zvedavosti. Toľko krásy v jednom človeku. To bol deň keď sme otvorili krabičku. To bol deň keď sme sa prvý krát pobozkali. Vypustila som dym z pľúc a vychutnávala si spomienku na jeho pery. Pery obalené dymom.

            Potiahla som si štvrtý krát. Bola som tak zasnívaná, spomienka na jeho úsmev ma prinútila usmiať sa tiež. Jeho dokonalá medzierka medzi zubmi. Bol tak dokonalý, a ta jeho vôňa. Zrazu som ju cítila všade okolo seba. Bola tak intenzívna. Že som mala pocit, že naozaj pri mne stojí a to všetko bol len zlý sen. Zhlboka som sa nadýchla a vychutnávala som si halucinácie.

            Potiahla som si piaty krát. Začula som jeho hlas, mužný ale chlapčenský zároveň. Melodický a trochu zachrípnutý. Čím ďalej tým viac som si začínala myslieť, že to je vážne skutočnosť. Ako môžem mať halucinácie z jednej cigarety? Jediné čo som vedela bolo, že nesmiem otvoriť oči inak sa to skončí.

            Potiahla som si šiesty krát a hneď aj siedmi. Myslela som, že to tabak spôsobuje pocit jeho blízkosti. Slová, ktoré som počula boli úplne jasné.

„Milujem ťa.“ Presne tak ako to povedal v ten večer. Miloval ma a ja jeho. Bola to láska.

            Potiahla som si ôsmi krát a vedela som, že sa blíži koniec. Bola som v Austrálií, sľúbila som mu, že sa tam raz dostanem a aj som sa dostala. Vlastne všetko čo som sľúbila som splnila. Vyfajčila som celú krabičku. Nemala som čo viac urobiť. Dokonca som pobozkala iného chlapca bez pocitu viny. Vtedy som si prvý krát za tie roky uvedomila jednu vec. Jakub je mŕtvy, naozaj mŕtvy, no ja žijem.

            Priložila som cigaretu k ústam a potiahla som si znovu, bol to už len filter. Skončilo to, zmizla jeho vôňa aj jeho hlas. Vedela som, že otvorenie mojich očí bude znamenať bodku za Jakubom. A vedela som, že som pripravená. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly rozlepila mokré oči. Pretrela som si tvár rukou a odhodila špák. Odpadol na zem, len tak jednoducho, akoby nehral v mojom živote žiadnu dôležitú úlohu. Skrčila som krabičku a hodila ju do koša. Opláchla som si tvár a prezliekla som sa do niečoho iného. Otvoria som notebook a do denníka som napísal čo sa mi dnes stalo a čo to pre mňa znamená. Potom som na usb kľúč stihla celý môj denník. Skryla som ho do vrecka a rozbehla som sa k výťahu. Stlačila som najvyššie poschodie a počkala kým sa výťah pohne. Chvále Bohu bol výťah dosť rýchli nato aby som si to rozmyslela. Otvorili sa dvere a ostala som stáť vo vstupnej hale. Skoro som aj zabudla aké to tam je veľké.

„Halóóó.“ Ozvala som sa potichu. Mala som pocit, že až veľmi potichu, no niekto ma počul. Prišiel neznámi chlapec s orieškovými očami.

„Ahoj. Ty si kto?“

„Hľadám Nialla. Je tu?“

„Aha, jasné, je vo svojej izbe.“

„Prepáč, ale mohol by si to u presniť?“

„Pôjdeš hore schodmi a tam budú biele dvere a v tretích z ľavá.“

„Ďakujem“ povedala som dosť vážne. On sa len usmial a rukou mi naznačil kde sú schody. Vybehla som hore a pred dvermi som sa nadýchla. Jemne som  zaklopala a bez čakania na odpoveď som ich otvorila. Ležal tam na obrovskej posteli s gitarou v rukách. Jeho pozrel sa na mňa dosť prekvapene, asi ma tam nečakal.

„Beth.“

„Niečo som ti doniesla. Je to veľmi, veľmi súkromné, ale povedal si, že keď odídeš tak zmiznem, ale ja nechcem zmiznúť.“ Vytiahla som usb kľúč a podala mu ho.

„Pozri si to až keď budeš v New Yourku a budeš sám. Chcem aby si vedel čo som prežila a ako si mi pomohol. Pomohol si mi pochopiť niečo dôležité a keď si to pozrieš tak uvidíš čo. Budeš mi chýbať. Ale u mňa doma budeš mať vždy otvorené dvere.“ Vstal z postele a bez slov prišiel a objal ma.

„Nič mi dávať nemusíš, ja viem všetko čo vedieť mám.“

„Niall, ale ja chcem aby to niekto videl. A viem, že ty ma chápeš a neodsudzuješ. Je tam celý môj život.“

„Tak fajn pozriem si to potom.“ Vzal usb a strčil si ho do vrecka.

Sadla som si na posteľ a vzala gitaru do ruky. Zahrala som niečo čo ma naučil Dany a užívala som si posledný večer s Niallom.

Don't cry... 19.

Don't cry... 17.

Potom ako som sa vrátila sme už len dopili fľašu a ľahli do postele.

„Ostávaš tu?“

„ak ti to nevadí“

„vôbec, som rada, že nebudem sama.“

„Som rád, že nebudem sám.“

„Kecáš... hore máš celú bandu.“

„A čo som bukvica?“

„Možno.“ Usmiala som sa na neho a pritúlila som sa. Bolo to strašné milé ako sme tam ležali, v objatí a zahalený tmou.

„Počkaj zoblečiem sa.“ Povedal Niall a začal si rozopínať nohavice, vyzliekol tričko a ľahol späť ku mne. Ja som bola už v pyžame. Znovu som sa oprela o jeho hruď a počúvala ako mu bije srdce.

„Niall?“

„Áno Bethy?“

„nechceš tu ostať ešte týždeň?“

„Veľmi rád ale nemôžem, zajtra tu máme posledný koncert a tak letíme do New Yourku na týždeň a potom domov.“

„Aha a kedy ti letí lietadlo?“

„Z Austrálie o 17:30, prečo sa pýtaš?“

„Len tak, budeš mi chýbať.“ Jeho hruď sa nadvihla a pomaly klesala.

„Aj ty mne, dodal nakoniec.“ Pobozkal mi vlasy a popriali sme si dobrú noc.

            Ráno som vstala veľmi skoro. Niall ešte spinkal a ja som sa nevedela vynadívať aký bol roztomilý. Ako malý anjelik. Rýchlo som si skočila po kávu a po raňajky. Chcela som ho prekvapiť. Dala som si sprchu a obliekla som si voľné tričko a legíny. Vlasy som si zopla do copa a zbytočne som sa nemaľovala. Sadala som na posteľ a netrpezlivo som čakala kým sa zobudí. O niekoľko dní tu už nebude tak som si to chcela užiť. Keď ma už prestávala baviť sa naňho pozerať tak som ho jemne pošteklila. Trošku sa zavrtel, ale nezobudilo ho to. Tak som vzala šálku kávy a priložila som mu ju k nosu. Ani to ho nezobudilo, to asi preto lebo kávu nepije. Rozhodla som sa, že nemám zmysel sa tu hrať na náhodné zobudenie tak som priložila ústa k jeho uchu a potichučky zašepkala jeho meno.

„Niall.“

„Niall, vstávaj.“ To pomohlo a on si už spokojne rozlepoval očká. Ako malé dieťa.

„Doniesla som ti raňajky.“ Stále bol ticho ale už sedel na posteli a pozeral sa okolo seba. Keď pochopil kde je tak sa len milo usmial.

„Ako sa ti spalo?“

„Vynikajúco, a tebe?“

„Mne veľmi dobre.“ Žmurkla som naňho a doniesla mu raňajky do postele.

„Tu máš.“

„Koľko je hodín.“

„Asi pol siedmej. Prepáč ja vstávam dosť skoro.“

„ďakujem Beth, vyzerá to výborne.“

„síce som ich nepripravovala ja ale ďakujem.“

„Ale vyberala si to ty.“

„To je pravda.“

„Už som ti povedal ,že ráno vyzeráš skvele?“

„Ešte nie.“

„Tak teda vyzeráš skvele.“

„Aj ty, ako malé dieťatko.“

„Hej viem, už som to počul.“ Zjedol raňajky, obliekol sa a vytratil sa. Celý deň skúšali na večerný koncert, takže som si musela nájsť vlastný program. Išla som si zaplávať a tak do mesta nakúpiť nejaké drobnosti pre rodinu a kamarátov. po obede mi zavolal Adam či nepôjde do kina tak som to prijala, aj tak by som sa len nudila. No tesne predtým ako som chcela opustiť izbu mi na dvere zaklopal Niall.

„Ahoj.. ja len, že či nechceš ísť na ten koncert, aby si videla čo robím.“

„Prepáč Niall ale už niečo mám.“

„Tak nič no, asi som prišiel neskoro, tak vidíme sa zajtra ok?“

„Jasne, veľmi rada.“

„Potom ti zavolám, maj sa a pekný večer prajem.“

„Aj tebe Horan a nech sa vydarí koncert.“ Bolo vidieť, že bol sklamaný, ale chápal to. Ja som zobrala kabelku a vybrala som sa dole na recepciu, tam ma už čakal vysmiaty Adam.

„ooo Ryan.“

„ooo Gertrúda.“ Privítali sme sa bozkom na líce čo nie je až tak bežné v Austrálií, ale na Slovensku úplne normálne. Pri dverách stal Niall a ja som mu jemne zakývala a vybrala som sa s Adamom do kina. Zas sa mu jazyk nezastavil, cestou sme preberali Slovensko a v kine zas film. Vyzerá tak, že tomu dobre rozumie, lebo kritizoval každý nedostatok. Ale bolo príjemné ho počúvať. Po filme sme zašli na pizzu, ktorá bola úžasná. Urobili sme si fotku na rozlúčku, lebo Adam odchádzal do Ameriky a vymenili sme si kontakty. Bola som veľmi rada, že som ho spoznala. Vedela som, že bude neodmysliteľnou spomienkou na Austráliu. Rande v divadle, nezmyselné prezývky, kopa smiechu a jeho kučierky. Dodnes mám tu fotku zavesenú na stene v spálni ako aj spustu iných fotiek. Vrátila som sa na hotel v dobrej ale aj zároveň smutnej nálade. Ľahla som si do postele a v momente som zaspala.

            Keďže som prišla až neskoro v noci tak som vstala a okolo jedenástej. Ponaťahovala som sa a išla som sa umyť. Bola som ako zabitá ani som si neuvedomila, že na druhý deň ma odísť Niall preč, až kým sám neprišiel. Bol iný ako stále, nemal toľko energie, najprv som si myslela, že to je tým koncertom, no nebolo to tak.

„Ako bolo včera.“

„Veľmi dobre a tebe?“

„Tak normálne.“ Povedal to akoby nič.

„No tak Niall čo je?“

„Nič len nerád sa o teba delím, ale aj tak odchádzam, takže nemal by som byť taký sebecký.“ Konečne som pochopil. Trošku ma to aj potešilo tom malom kútiku môjho srdca. Takže on žiarli. Chytila som jeho ruku a pozrela sa mu do oči.

„Si strašné zlatý vieš?“

„Viem.“ Usmial sa a preplietol svoje prsty cez moje.

„A viem aj to, že keď odídem zmizneš.“

„Nezmiznem.“

„Ale, Beth je to iné keď ťa vidím každý deň a keď budeš tisíce kilometrov odomňa.“

„Ja viem, ale nezmiznem.“

„Najprv budeme stále v kontakte potom sa to bude komplikovať, lebo budem mať koncert alebo ty školu a pomaly budeme strácať kontakt a nakoniec si len sem-tam spomenieme na niekoho koho sme stretli v Sydney.“

„Nechcem ti klamať bude to tak, no ešte to tak nie je. Ešte sme tu a ešte tu budeme jeden deň.“

„Poď so mnou.“

„Neblázni Niall.“

„Myslím to vážne, zaplatím ti to všetko, budeš moja osobná asistentka ok?“

„Niall nemôžem.“

„Prečo?“

„Idem na výšku, mám rodinu, svoj život.“

„Vidíš už sa to komplikuje.“

 Sklonil hlavu a stisol mi pevnejšie ruku. Vtedy to prišlo. Ten pohľad na tu smutnú tvár vo mne vyvolal zvláštne pocity. Začali sa mi kotúľať slzy po líci. Jedna za druhou. Pustila som mu ruku a namiesto toho som ho objala, silno a dlho. Držala som ho pevne a nemala som v pláne ho pustiť.

            Ako mi mohol tak zmeniť chlapec so žuvačkou v hlave život? To bola jediná otázka, ktorú som si kládla. Zmenil ma, bol to prvý človek, ktorému som povedala o Jakubovi, prvý človek ktorý ma neľutoval, ale podporoval. Najprv som si myslela, že ma priťahuje len preto lebo ma také oči a také vlasy. No po istej dobre som si uvedomila, že to nie jeho podoba s ním, ale jeho odlišnosť od ostatných je to čo vo mne spôsobovala túžbu mu byť nablízku. Áno jeho podoba s ním ma k nemu priviedla vtedy pri bazéne, ale jeho osobnosť ma očarila. Nepoznám nikoho iného, kto by bol tak iný ako je on. On má všetko čo chcel každé dievča.  Keby som nemala ľadové srdce tak by som bola zaľúbená ako nikto. Priala som si aby sa moje srdce roztopilo, no vedela som, že keď to urobí tak to bude už len horšie, on odíde ja ostanem, potom odídem aj ja a bude koniec.

            Jemne som sa odtiahla a pozrela som sa mu do oči, ktoré boli čím ďalej tým bližšie. Jeho krehké pery sa dotkli tých mojich. Najprv len jemne a opatrne, akoby si nebol istý či robí správne. Pery mal teplé a plne nepokoja, málinko sa mu chveli. Túžba po ňom vo mne vyvolala ošiaľ. Stisla som mu spodnú peru a ochutnala ju. Chutil ako pomarančový džús. Bol tak sladký. Keď si bol istý, že po tom túžim rovnako ako on, začal ma pomaly bozkávať a každou sekundou do toho pridával viac citov. Viac chvenia a viac túžby. Bozky boli čoraz vášnivejšie a čoraz naliehavejšie. Chytil ma okolo drieku a pritiahol si ma k sebe čo najbližšie. Boli sme ako jeden človek, u prepojený pier. Bolo to tak intenzívne, že som začala strácať vedomie. Prestala som dýchať a nechala som ho nech robí to čo vie najlepšie. No nastala ta chvíľa keď sme sa rozdelili. Keby len nebol za mnou stolík a neoprela som sa tak by som bola na zemi. Kolená sa mi podlamovali  a hlava točila. Nedostatok kyslíka mi spôsoboval nevoľnosť, ale na tom nezáležalo.  Jediné čoho som bola schopná bolo jedno slovo.

„Neodchádzaj.“

Don't cry... 18.