Informácie o Smile at me...

Takže vec sa ma takto: Smile at me sa pomaly blíži ku koncu dávam tomu také päť kapitolky. No príbeh Elizabet bude pokračovať v druhej, už na začiatku spomínanej časti. Bude to niečo ako pokračovanie. Inač poprosila by som aby ste hlasovali v tej ankete, či čo to je. Aby som sa vedela správne rozhodnúť. viem ako to skončí v tejto časti príbehu, ale neviem ako v tej druhej. Inač nič sa nemení na tom, že v 2. časti bude niekto z One Direction. možno =D  Môžete písať ak ako si vy predstavujete pokračovanie ja sa rada inšpirujem =D Pekný zvyšok dňa prajem. =o*

Smile at me... 15.

Dni ubiehali a ja som si užívala moju novú lásku, moju motorku. Ráno, ako obvykle, som si vždy zaplávala, poobede som sa bláznila s Danym a večere som trávila pri filmoch alebo s priateľmi v bare. Nerada chodím do baru, ale keď sa neprispôsobím tak úplne stratím aj tých pár kamarátov ktorých mám. Takto som si užívala živor dobré dva týždne. Potom sa stalo niečo načo sme všetci čakali celé leto.

Stalo sa to jedného krásneho slnečného dňa. Slnečné lúče pálili tak intenzívne, že človek mal pocit akoby ho to postupne pieklo. Mnoho ľudí v tom čase malo dokonca pľuzgiere. Neboli to veľmi zodpovední ľudia keď sa nechali tak spiecť, slnko bolo vážne neprijemne. Keď som pred dvoma týždňami tvrdila, že je tráva zožltnutá od slnka, teraz bola až hnedá, zničená a spálená. Malo kto si dovolil plytvať vodou na trávnik. V tom čase bola voda veľmi vzácna. Studne pomaly, ale isto vyschýnali. A tak sme sa len modlili aby konečne prišla jeseň.

Bolo dvadsiateho siedmeho júla. Išla som hľadať svoju, znova, zatúlanú mačičku. Bola som zúfala. Hľadala som ju už všade. Pýtala som sa na ňu už snáď všetkých ktorých som teň deň stretla.

Volala som na ňu „No tak Buzolka, kde si?“, no moja malá hnedo-čierno-biela mačka nikde nebola. Skúsila som to ešte raz prejsť okolo stajní pre kone, ktoré boli neďaleko našej ulice. Nenašla som ju, tak som si bezmocne sadla na slamu a zložila tvár do rúk. Neplakala som, len som smútila. Seno bolo dosť nepohodlné, mne to nevadilo. Beznádejne som sa obzerala okolo seba či náhodou tam niekde Buzolka nebude. Staré sedlá, nové sedlá, ďalšie seno čiesi oči, pracujúci ľudia na poli, flákajúci sa ľudia za stodolou. Počkať, počkať tie oči. Pohľadom som sa vrátila o niekoľko metrov doľava. Stal tam, rovnako zmätený ako ja. Pozeral sa na mňa a nervózne viedol koňa do stajní. To, samozrejme, znamenalo, že musí prejsť okolo mňa. Po dvoch dlhých týždňoch som ho videla. Rozišli sme sa vtedy v dobrom, no náš bozk stále visel nad nami ako nejaký mrak z ktorého sa buď rozprší príjemný dážď, alebo bude naďalej prekrývať slnko. Buď alebo. Mala som pocit, že každým krokom spomaľuje, akoby sa chcel stretnutiu so mnou vyhnúť. Prechádzal cez veľké drevené vráta. Prehovorila som prvá.

„A..ahoj.“

„Ahoj.“ videla som ako sa snaží vymyslieť niečo čo by mi mohol povedať, ale bolo to pre neho zrejme ťažké.

„Takže, hmmm motorka funguje?“

„Zatiaľ áno.“

„To som rád.“

„Tak to aj ja.“

„Hmm a čo tu robíš?“ vtedy mi vlastne došlo čo tu robím. Spomenula som si na malé úbohe mačiatko.

„Hľadám svoju mačku“ povedal som trochu skleslo.

„Mám ti pomôcť?“

„Nemusíš aj tak tu nie je.“

„Odvediem toho koňa a hneď som pri tebe, počkaj tu.“ nakázal mi a ja som poslúchla. Vrátil sa o malú chvíľku. Vypytoval sa ma kde som ju naposledy videla a kde rada chodí. Ubezpečovala som ho, že všetky také miesta som už prešla. On však stále hľadal a hľadal. Nakoniec sme sa vrátili opäť to stajne a prehľadali sme ju ešte raz spolu. Nenašli sme ju.

„Je mi to ľúto.“ chytil ma za rameno a pritlačil ma k nemu. Moje pocity sa zas a znova búrili. Nevedela som ako sa mám cítiť. Šťastne? Smutne? Bola som proste zmätená.

„To už nejak prežijem. Ďakujem, že si mi pomohol, ale nenájdeme ju už.“

„Ak chceš kúpim ti novú.“

„Nie s tým je len starostí. Ale bude mi chýbať.“ objal ma svojimi mužnými rukami. Vtedy to na mňa doľahlo a začali sa mi kotúľať slzy dole lícom. Ruky som ovinula okolo jeho krku a hlavu som skryla pod jeho hlavou. Cítia som jeho pery na mojich vlasoch.

„To bude dobré“ nič som neodpovedala a ani on sa viac neozýval. Hladil ma po chrbte. Pretrela som si oči rukou. Zotrela som niektoré slzy a odtiahla som sa od neho o páru centimetrov. Bol vyšší než si ho pamätám. Bola som o hlavu nižšia. Pripadala som si tak zraniteľne.

Zrazu som začula známi zvuk. Tak známi, ale pritom tak zabudnutý. Zabudla som, že niečo také existuje. Pozrela som sa za zvukom, ale nič som nevidela. Bolo to klopkanie v nepravidelných intervaloch.

„Prší.“ objasním mi Jakub. Vtedy som si uvedomila prečo som to nevidela. Pozerala som sa totiž na strop stajne. Uvedomila som si, že sa to padá ten prijemne dážď. Áno, mrak zmizol. Usmial som sa na neho a hodila som sa mu okolo krku.

„Ono vážne prší.“

„Máš pravdu ono prší.“ nechápala som ako to mohol pochopiť aj on, ale pochopil. Pobozkal ma. Rozbehol sa so mnou do dažďa a skákali sme a tancovali sme a bozkávali sme sa. To je príbeh ako sme sa dali dokopy. To je ten deň kedy sa to všetko začalo. Kedy som prišla o niečo čo mi nikto nikdy nevráti. Prišla som o časť svojho srdca. 

 

"Potom sa stalo niečo načo sme všetci čakali celé leto.  Začalo Pršať!"

Smile at me... 16.

Smile at me... 14.

Dany ma veľmi milú sestru. Je staršia ako on, je rozumnejšia ako on, je zodpovednejšia ako on. Len mám niekedy pocit akoby ma nemala rada. A to ani nevie prečo, možno si to namýšľam.

„Ahoj“

„Ahoj. Čo ty tu?“

„Vážne nevieš dôvod?“

„Aha, jasne, bráško.“ a tým sa naša konverzácia skončila. Vážne si nemáme čo povedať. Sedeli sme tam bez slova a začínalo to byť trápne. Postavila som sa a išla som sa pozrieť či náhodou neprichádza „bráško“. Už pri bráne som počula zvuk motorky. Počkala som minútku a bol naspäť doma.

„Čo si obišiel celú dedinu?“

„Nie, ale stretol som Jakuba.“

„Vážne a čo ste sa rozprávali.“

„O motorke zväčšia.“ pokrčil ramená. Možno si vážne nevšimol tu zvedavosť v mojom hlase.

„A mňa nespomínal?“ No paráda, na toto som sa pýtať nemála. Teraz som sa prezradila. A čo keď si môj záujem nevšimne?

„O tebe? Ani nie, len sa pýtal či sa ti páči motorka a kde si.“ on vážne chce vedieť kde som? Zomriem. Milé.

„A čo si mu povedal?“

„Že sa ti páči a že si tu. Počkať, počkať tebe sa ten Jakub páči, že?“

„Nie mal by?“ prečo do šľaka nie som lepšia klamárka?

„Mňa neoklameš. Vidím ako sa tváriš a tak sa tváriš len keď sa ti niekto páči.“

„Vážne? A čo keď sa mi páčiš ty?“

„Hahaha určite.“

„No isto. Sľubujem, priťahuješ ma.“ ani tak som neklamala. Dany ma priťahoval svojím spôsobom.

„To som chcel počuť, už veľmi dlho, takže doniesla si môj darček?“

„Ach ty perverzák ja s teba nič zlízovať nebudem!“

„Dobre tak len ja z teba, mne to nevadí.“

„Prestaň, daj mi kľúče idem sa najesť.“

„Veď sa najedz u nás.“

„Nie ďakujem za pozvanie, ale dnes chcem konečne jesť doma.“

„Včera si jedla doma.“

„Ale predvčerom a pred predvčerom a pred pred predvčerom a ešte predtým som jedla tu. Nechcem to zneužívať a k tomu mamka sa hnevá, že nechcem potom jesť to čo navarí ona. Mohol by si ty prísť k nám pre zmenu nemyslíš?“

„Tak to určite nie. Ale prídem po obede. Ten darček ja proste tak nenechám.“

„Príď, príď ale nič si nesľubuj. Idem ja maj sa zatiaľ pekne a dobrú chuť. A nezjec sa.“

„Hej hej jasne, dobrú.“

Nasadla som na motorku a odfrčala domov. Doma som sa najedla. Predebatovala som všetky riziká jazdenia na motorke s mojím ockom a poupratovala som si izbu. Dany prišiel až o tri hodiny. Zabávali sme sa na záhrade, hádzali sme sa do bazéna (oblečený) a potom sme sa išli prezliecť. Často sa stáva, že skončíme mokrí preto ma u mňa Dany vždy odloženie nejaké to tričko a nohavice. Potom sme už len odpočívali a smiali v izbe. Po dlhom prehováraní som mu dovolila oblízať mi ukazovák. Zvyšok náplne sme si nastriekali rovno do úst. Odchádzal domov až neskoro v noci. Rozlúčili sme sa a konečne som sa natiahla na posteľ.

Smile at me... 15.

Smile at me... 13.

Cesta netrvala dlho. O malý moment som už stala pred Danyhom domom. Dom bol celkom veľký, aj záhrada bola obrovská. Pred domom parkovalo veľké čierne auto a na terase som zazrela opaľujúcu sa Lauru. Laura bola jediná Danyho sestra. Samozrejme, tak ako on očarujúca. Niekedy som mala pocit, že všetci okolo mňa sú až príliš dokonalí.

Zazvonila som a čakala kým mi niekto otvorí. Bola to Danyho mamka, žena v strednom veku, starala sa o seba tak vyzerala celkom mlado na svoj vek.

„Elizabet, dlho som ťa nevidela. Ako sa máš? A poď ďalej. Daniel práve vsal a momentálne sa sprchuje, môžeš ho počkať v jeho izbe ak chceš.“ trošku som ignorovala jej otázku, ale to nie náročky, ona mi proste nedala priestor na odpoveď.

Tak som len dodala. „Ďakujem rada ho počkám.“

„Vieš kde má izbu, možno lepšie než ja takže nech sa páči.“ ustúpila o dva kroky. Usmiala som sa a prešla som známymi schodmi až do jeho izby. Zatvorila som za sebou dvere. Až v tej chvíli som si uvedomila tu vôňu. Zbožňovala som ju, bola tak úžasná. Všimla som si jeho tričko hodené no posteli, zobrala som ho do rúk a privoňala si ho. Zasmiala som sa sama nad sebou. Bola som zavisla na jeho vôni, priznám sa. Poskladal som ho a položila na stolík. Určite si ho pripravil. Otvorila som skriňu a vytiahla mu kraťasy, na ktoré asi zabudol. Sadla som si na posteľ a pritiahla k sebe jeho gitaru. Síce neviem hrať, ale vždy sa mi to páčilo. Prstami som prešla po jej hranách. Mal viac gitár, ale táto bola špeciálna bola to jeho prvá gitara, ktorú dostal na piate narodeniny. Cela bola polepená nálepkami a popísaná. Radi sme ju spolu zdobili. Brnkala som si niečo čo nemalo melódiu. Síce sa snažil ma niečo naučiť ale ja som trošku nešikovná.

Začula som kroky a otváranie dvier. Otočila som sa za zvukom. Stal tam a prekvapene sa pozeral.

„Aahoj. Čo ty tu?“

„Nemôžem?“

„Ty Bet, môžeš všetko.“ a žmurkol na mňa zvodne.

„Vážne všetko?“

„Pravdepodobne to budem ľutovať, ale áno všetko.“

„Yesss. To som chcela počuť. Takže, ehmm nechceš sa obliesť?“

„A vadí ti, že nie som?“

„Pravdepodobne to budem ľutovať, ale nie.“ a vyplazila som mu jazyk. Sadol si za mňa a chytil mi ruky. Nasmeroval ich správne na struny. Pomaly sa snažil vytvoriť akúsi melódiu. Celkom to šlo až kým nepoložil svoju hlavu na moje plece. Zas to vôňa, ale intenzívnejšia. Stratila som kontrolu nad rukami a nechala ho naj hrá len on. Zrazu sa zastavil.

„Čo tu vlastne robíš? Ako som rád len sa pýtam.“

„Skoro by som zabudla. Som ti prišla ukázať môj darček, čo som dnes dostala.“

„Tak von s ním.“

„Tak von s nami. Je na ceste.“

„Auto? Bet veď nemáš vodička na auto.“

„Tak auto zas nie, ale niečo lepšie.“

Gitaru položil vedľa nás a ja som sa postavila. Hodila som mu oblečenie a prísne na neho pozrela. Prevrátil očami a obliekol sa. Potiahla som ho za tričko a ťahala som ho von. Pred dverami som zastal a milo sa usmiala. Otvoril mi dvere a opäť prevrátil očami. Potľapkala som ho po pleci a vyšla von.

„Dobrý chlapec.“

„Zle dievča.“

„Ale no Danko.“ nato len zavrčal a obzeral sa okolo seba. Buď bol slepí, alebo si môj darček vážne nevšimol.

„Tak čo hovoríš?“

„Ehmm. Bet oni ti kúpili strom? Ako pekný je, len už je starý a máme v pláne ho zrubať.“

„Ty si slepý, pozri sa pod strom.“

„Šak aj tá cesta je pekná.“ už mi bolo jasne, že si zo mňa uťahuje.

„Debil.“

„Joooj Beťuš, veď len žartujem. Pekná motorka, nieje náhodou Jakubova? Či sa mi to len zdá?“

„Už je moja. Chceš sa previesť?“

„Nemôžem odmietnuť.“ podala som mu kľúče a objala som ho. „Ale nezabi sa!“

„O to sa báť nemusíš.“ pustila som ho a išla som si sadnúť na terasu k jeho sestre.

Smile at me... 14.

Odporučam pozrieť

http://www.mojevideo.sk/video/1453a/dievca_ktore_umlcalo_svet_na_sest_minut.html

=/

Zopar citátov

Ak sa ti niečo nepáči, zmeň to! Nie si predsa strom. (Jim Rohn)

Nejde o to, ísť hlavou proti múru, ale skôr o to, nájsť očami dvere. (Ernst Werner von Siemens)

Pamätajme, že kto píše pre hlupákov, nájde vždy široký okruh čitateľov. (Lev Nikolajevič Tolstoj)

K dobrej knihe treba dobrých čitateľov. (Victor Hugo)

Zamilovaný, bohatý a prechladnutý to pred ostatnými neutají. (Aristofanes)

Smile at me... 12.

Rozhodla som sa najesť. Nebola som hladná, len ničnerobenie ma zabíjalo. Potrebovala som zaujať myseľ niečim iným. V kuchyni mamka práve pripravovala obed.

„Čo to bude?“

„Brokolicové cestoviny, ale pre teba mám syrové.“ mamka dobre vie, že neznášam brokolicové cestoviny, odkedy som sa ich tak prejedla, že mi bolo nehorázne zle. Ale zato syrové milujem.

„To znie dobre.“

„Po obede otvoríš ten darček, dobre?“

„Jasné, jasné.“

„Zavolaj ostatných na obed prosím.“

„Ocíííííííí, Ems!! OBED!!!“ kričala som na celý dom. Vzápätí som počula dupotajúce nohy. Mamka práve prestierala na stôl. Vzala som si svoj tanier do obývačky. Ja totiž nemôžme ani len cítiť tu vôňu brokolice. Sadla som si na gauč a jedlo som si položila na nohy. Zapozerala som sa na darček položený vedľa terasových dverí. Zrazu ma posadla zvedavosť. Obzerala som si veľkosť a predstavovala som si čo by tam mohlo byť. Napadlo ma, že možno obrovský plyšák, alebo nejaký mega veľký kvet, ale to ani nie.

Konečne nastala ta chvíľa a ja som to mohla zistiť. Všetci postavený okolo mňa mi úsmevom dávali najavo, že už môžem otvoriť. Otvorila som veľkú krabicu. Pozrela som sa dnu a na moje veľké prekvapenie sa tam nachádzali stovky plastových vajíčok z kinderka. Na vajíčkach boli napísane čísla. Našla som jednotku a otvorila som ju. Dnu sa nachádzal zvitok malého papiera. Odvinula som ho a prečítala som ho nahlas.

„Skús 2.“ tak som hľadala dvojku. To mi zabralo asi pol minutý otvorila som ho a v ňom bolo napísane „To asi nie. Skús 3.“ vedela som čo bude nasledovať. Vedela som veľmi dobre, že až v poslednom bude niečo významné, ale nechcela som im kaziť radosť, tak som pokračovala. Došla som po číslo 231 kde sa nachádzalo prekvapenie číslo jedna. Bol dnu prsteň, krásny motýľ. Z vnútornej strany bolo vyryté. Z lásky od sestri k 15.

  Usmiala som sa na ňu a objala som ju. Ďalej to pokračovalo až k číslu 315. V tomto vajíčku bol prívesok na kľúč, malá napodobenina opery v Sydney. Pridaný bol aj papierik. To len aby sa necítil sám. ;). Posledné číslo bolo číslo 350. Obsah vajíčka som si vysypala do ruky. Bolo to malé vrecúško. Opatrne som nakukla dovnútra. Aj jeho obsah som si vysypala do ruky a položila som ho na stôl. Konečne som pochopila prečo som dostála tu kľúčenku. Totiž na mojej ruke ležal malý hranatý kľúč. Prekvapene som pozrela na ostatných spolubývajúcich. A znovu na kľúč.

„K čomu je ten kľúč?“

„Zabudla si ešte na jedno vajíčko.“

pozrela som sa do krabice. A naozaj tam bolo ešte jedno vajíčko no inej farby. Bolo skoro totožné z farbou krabice. Zohla som sa po neho a otvorila som ho. Ďalší papierik. Znovu som ho prečítala nahlás „Čo kedy si zašla do garáže.=)“ znovu som sa obzrela tváre mojej rodiny. Ich pohľady hovorili za všetko, boli nedočkavé. Vybrala som sa teda do garáže. Nie taj cez cestu ale taj čo máme v dome. Nepoužívali sme ju. Autom sa totiž do nej nedalo dostať. Dnu bola ďalšia krabica. Čo ma už dosť štvalo. Doslova som je roztrhala. Jej obsah mi vyrazil dych. Bola to motorka. Ojazdená, zničená ale dokonalá. Tu motorku som poznala tak dobre, patrila môjmu susedovi. Áno presne tomu s ktorým som sa ešte nedávno bozkávala. Nezmohla som sa ani na slovo. Zato ocko sa pekne rozhovoril.

„Dúfam, že sa ti páči. Ja viem nie je nová, ale nemôžme si to teraz dovoliť, takže som kúpili túto od Jakuba. On ma teraz novú tak nám ju predal za celkom prijateľnú sumu. Ale keď sa ti nepáči môžeme ju predať a kúpiť niečo iné...

„Je dokonalá.“ ešte včera sme ju spolu opravovali, ešte včera sme sa na nej vozili a teraz je moja. Vedel Jakub vôbec, že to ja budem jej budúca majiteľka? Urobil to naschvál? Bože aká som bola šťastná. Vyskočila som na Ocka. Objala som aj mamku a aj sestru, síce to bežne nerobím, ale toto bol výnimočný deň. Poďakovala som im a hneď som si sadla na moju novú crossku. Mala som jasné kam pôjdem. Rovno za Danym.

Smile at me... 13.

Smile at me... 11.

Bozkávali sme sa až kým nám nedošiel vzduch. Potom sme si len nemo pozerali do oči a rozmýšľali sme, čo sa to vlastne stalo. Áno viem, ja sama som to chcela, ale nechápem skadiaľ som mala odvahu to urobiť. A ešte čo ma viac trápi je, že nechápem prečo to on nezastavil. Musela som sa spýtať.

„Čo to?“ na viac som sa nezmohla. Na jeho tvári sa zrazu objavili vrásky. Svoje ruky rýchlo zložil z môjho chrbta a ustúpil o krok ďalej. Týmto ma zmiatol ešte viac.

„Prepáč, ja som nechcel. Už sa to nikdy nestane. Len prosím nehnevaj sa.“

„Ale ja sa nehnevám.“

„Možno teraz nie, ale neskôr sa budeš.“

„Nemyslím si to.“

„Ale mala by si sa hnevať, zneužil som situáciu. Nikdy by si to nebola urobila, keby som ťa nepresviedčal, že som drsný, len som sa snažil byť taký aký by sa ti páčil. To nie som ja. Prepáč.“

„Ako vieš čo sa mi páči?“

„Povedala si to minule v garáži.“

„Aha“ vtedy mi to doplo. Takže ta jeho rýchla jazda na motorke. To jeho ´mám chuť si zafajčiť´ a aj ten jeho pohľad, všetko to bolo len preto aby sa mi zapáčil. Nemohla som tomu uveriť. Vážne to chcel? A prečo?

„Ty si sa snažil byť taký, aký by sa mi páčil?“

„ehmm... vlastne áno, vieš si tak trochu záhadná. Iba som túžil spoznať ťa, neviem priťahuje ma to. Nechcem znieť nejak hlúpo, ale keď si tam včera sedela pod stromom, mal som chuť zistiť čo tam tak skoro robíš. Je to čudné ja viem. Ani sa neviem dobre vyjadriť.“ zastavila som ho.

„Ja to chápem.“ zostal zarazený. Pozrela som na cigaretu vo svojej ruke. Skoro nič z nej nezostalo. Zahasila som ju o zábradlie a položila do preplneného popolníka.

„Nehnevám sa, všetci sme predsa zvedaví. Aj ja som bola. Ani sa mi nepáčia drsní chlapci, len vtedy som nevedela ako reagovať. Viac sa mi páčia, ako to povedať. Takí ktorí vedia čo chcú, ale aj tak robia veci ktoré do ich plánov nezapadajú, ale páčia sa im. Napríklad, rozhodnú sa, že nikdy nebudú fajčiť, ale predsa si dajú, len preto, lebo chcú zaujať.“ konečne sa trošku usmial.

„Vážne?“

„Len tak by som to nepovedala.“ žmurkla som na neho.

„To znamená, že mi ta rola drsňáka veľmi nešla, čo?“

„Hneď som ťa odhalila.“

„Dobre teda ideme si pozrieť ešte nejaké rozprávky?“

„Asi by som už mala ísť domov, sľúbila som niečo mamke.“

„Tu máš...“ podal mi bal cigariet. „ vezmi si ich a v prípade núdze si spolu zapálime. Bude to náš malý hriech. Dohoda?“

„Dohoda. Maj sa.“ nečakala som na nič len som sa otočila na otvorené balkónové dvere a vybrala som sa domov. Prešla som cez veľkú záhradu, preskočila som plot, prebehla som okolo domu a namierila som si to rovno do izby. Zvalila som sa na posteľ a neustále som premýšľala, čo sa to vlastne stalo. Moje city sa búrili. Moje srdce bilo tak nepravidelne, až ma to vystrašilo. Bola som chorá z toho bozku. Nakazil ma niečim čomu sa hovorí túžba. 

Smile at me... 12.

Where did you sleep last night??

I LOVE you KURT COBAIN !!! <3

Smile at me... 10.

Rozprávky sme pozerali ďalšie dve hodiny. Celý čas sem sa smiali a zhovárali.

„fajčíš?“ spýtal sa odrazu.

„Nie prečo? Ty azda áno ?“

„Nie, ale Braňo fajči a vždy ráno keď vstane, vyjde na balkón a jednú si zapáli. Vyzerá tak nevinne tak spokojne. Páči sa mi to. Niekedy mám chuť mu jednu cigaretu ukradnúť a urobiť to isté. Ja viem nemal by som to chcieť, ale je to také vzrušujúce. Nemala si niekedy chuť to urobiť?“

„Ani neviem,nikdy som o tom nerozmýšľala. Smrdí to tak si to neviem predstaviť. Ešte nikdy som to neskúšala.“

„Ja už áno raz na chate. Kamaráti ma, viac-menej, donútili. A vážne mi to nechutilo a smrdelo.“

„Možno to raz skúsim a potom ti poviem čo si o tom myslím.“

„A čo keby sme to skúsili teraz?“ nad týmto návrhom som musela pouvažovať. Veď čo by sa mohlo stať, keď si dám jednú cigaretu? Neumriem ani si nezničím život.

„A máš nejaké?“

„Myslím, že Braňo nechal jednú krabičku vo svojej izbe. Poď ideme sa tam pozrieť.“ Braňova izba bola hneď vedľa . Pôsobila väčšie ako Jakubova, ale to bol len optický klam, bola biela a mala menšiu posteľ. Nábytok bol tiež trochu skromnejší. Izbu však nezdobili plagáty, ale fotky na ktorých bol Braňo aj so svojím dievčaťom. Fotky z dovolenky, fotky zo školy fotky z osláv. Fotky boli všade a poličkách na stenách, alebo len tak založené vo fotoalbumoch. Izba pôsobila dojmom, že tu dávno nikto nebol. Akoby všetky ostatné veci boli preč. Vedela som, že Braňo teraz býva v Bratislave kde aj študuje, teda ma to ani neprekvapilo. Jakub preskúmaval zásuvky na nočnom stolíku.

„Mám to. Môžeme isť na balkón aj tak som sám doma.“

„Ktorý balkón?“

„Ten z výhľadom na záhradu.“ vedela som ktorý myslel, ale aj tak som nechala aby ma viedol. Otvoril balkónové dvere a oprel sa o drevené zábradlie. Ja som si sadla na lehátko. Balón bol veľký. Bola to skôr taká malá terasa. Na stole ležali slnečné okuliare. Nasadila som sa a zvodným pohľadom som sa pozrela na Jakuba. Samozrejme, ho to rozosmialo. Našpúlila som pery a urobila som pózu modelky. Tomu som sa musela zasmiať už aj ja.

„Podáš mi zapaľovač?“

„Nech sa páči.“

„Poď sem.“ zavolal ma a ja som len poslušne pricupkala k nemu. Zapálil jednú cigaretu a ostatné hodil niekde za mňa, predpokladala som, že na stôl. Potiahol si. Stála som od neho len asi pol metra. Keď vydýchol dym smeroval rovno na mňa. Mierne som pootvorila ústa a vdychovala som vzduch, ktorý mi pálil pľúca. Spravil krok dopredu. Medzi nami ostávalo len niekoľko centimetrov. Podal mi cigaretu a prebodával ma pohľadom. Opatrne som si ju zobrala, začali sa mi triasť ruky. Snažila som sa to zakryť, ale bolo to ťažké. Trochu ma znervózňoval jeho pohľad, ale páčilo sa mi to. Pocítila som neznámi pocit. Pocit vzrušenia. Pomaly som si priložila cigaretu k ústam a poriadne som potiahla. Pálilo to moje telo z vnútra. Pľúca som mal v ohni. Pociťovala som mierne šteklenie v hrdle. Chcelo sa mi kašľať, ale nedovolila som to. Celý čas sa mi pozeral do očí. Srdce mi búchalo ako nikdy. Ruky sa mi triasli. Jeho ruka sa dotkla mojej. Ešte stále som dym držala v pľúcach. Znovu som pootvorila ústa a pomaličky som vypúšťala pálivý dym. Ten smeroval rovno do jeho tváre, tak som sa snažila ho vypúšťať čo najpomalšie, aby nemal dôvod vzďaľovať sa. Opäť mi vzal cigaretu a ešte skôr ako som vydýchla tu páľavu celú on už poťahoval druhýkrát. Znovu ma v nose pošteklil dym z jeho úst. Robil to rýchlejšie ako ja. Konečne som sa zbavila toho plameňa. Chcela som sa nadýchnuť čerstvého vzduchu, ale to sa nedalo. V žiadnom prípade som nemala v pláne otáčať hlavu. Môj mozog pomaly ale iste meravel. Nedostatok kyslíka ho zabíjal. Keď mi zasa podal cigaretu, počkala som chvíľku, aby priestoru medzi nami vyplnil čerstvejší vzduch.

„Daj si dole okuliare, nevidím ti do očí.“ povedal skoro pošepky. Nečakal kým to urobím. Len mi odhrnul vlasy a jedným rýchlim ťahom ma ich zbavil. Zahodil ich tak isto ako predtým krabičku cigariet, no z väčším hlukom. Počula som ako dopadli na zem. Ani sa tam nepozrel. Naopak zadíval sa mi do oči ešte bodavejšie ako prv.

„nezmenila si náhodou názor na to, že nie som drsný?“ za iných okolnosti by som si ho oberala, ale v tej chvíli som chcela len jedno cítiť chuť jeho pier. Potiahla som trošku z cigarety a energicky som zničila medzeru, ktorá nás oddeľovala.
Jemne som obtrela svoje pery o tie jeho. Spodnú peru som mu mierne potiahla dole aby som mu pootvorila ústa. Jeho ruky sa ocitli na mojom drieku. Triasli sa mu, nie od zimy ale od vzrušenia. Aj ja som sa triasla. Vdýchla som mu nový plameň, v mojich pľúcach, priamo do úst.

Potiahol ho do svojich a rýchlo ho aj vydýchol medzi malé štrbinky medzi našimi perami.Potom už nemyslel na žiadnu cigaretu  vlastene ani neviem čo s ňou spravil , ale pocitila som jeho pravu ruku na mojom líci pritiahol si ma. Bol to môj prvý bozk. Prvý naozajstný bozk a vychutnávala som si ho naplno. Vložila som sa do neho. Ochutnávala som jeho pery, spoznávala som vôňu jeho pokožky. Nedávno som si želala spoznať jeho sprchovací gél a teraz tu spoznávam jeho bozky.        

Smile at me... 11.

Smile at me... 9.

Nezdržala som sa tam viac ani minútku dlhšie. Mala som predsa len dvadsať minút. Krátkych dvadsať minút, aby som zo seba urobila človeka. Vybehla som do kúpelne a opláchla som si tvár studenou vodou, aby som zo seba zmyla ten chlór z bazéna. Mihalnice som si jemne pretrela maskarou. Zbehla som do kuchyne a rýchlo som do seba nahádzala ovsené vločky s mliekom. Vlastne až tak rýchlo to nebolo. Stihla som si medzi tým zapnúť televízor. Dávali akurát moju obľúbenú rozprávku, Phineas a Ferb. Zasmiala som sa nad Candy a z úsmevom na tvári som vybehla na poschodie a do ruky vzala prvé tričko aké som našla. Ani som si ho nestihla obliesť, lebo pohľad na hodinky ma vydesil. Zo zeme som schmatla kraťasy, ktoré som mala oblečené deň predtým. Rozbehla som sa dole schodmi. Keby som sa nezadržala zábradlia asi by som v ten deň skončila na pohotovosti. Vďaka Bohu za moje reflexy. Meškala som len päť minút, nebolo to nič strašné. A predsa ženy vždy meškajú. Zabehla som ku rohu nášho domu a tam som aj zastala. Nechcela som predsa, aby videl ako som sa pre neho ponáhľala. Zhlboka som sa dvakrát nadýchla a vyšla som spoza roha. Stál tam presne tak ako pred dvadsiatimi piatimi minútami. Rozdiel bol len vtom čo mal oblečené. Tričko mu dokonalo lemovalo telo. Pôsobil viac mužnejšie ako môže sedemnásť ročný chlapec pôsobiť. Úsmev na tvary mu vytvoril malinké vrásky okolo oči. Bolo to také neprirodzené na jeho vek, ale pritom také príťažlivé. Zabudla som dýchať. Alebo som prestala vnímať dýchanie nie som si istá. Aj tak vzduch, ktorý som mala v pľúcach ma neuspokojoval, bol taký obyčajný, možno povedať suchý. Potrebovala som cítiť niečo iné, túžila som cítiť jeho vôňu. Túžila som zistiť aký sprchovací gél použil. Táto túžba ma až prekvapovala. Nikdy by som nepovedala, že ja Elizabet Fabiny budem niekedy takto po niečom túžiť. Neozvala som sa. Proste som prekročila plot, ktorý nás oddeľoval a podišla som pred neho. Pozerala som sa priamo do jeho očí. Odprisahala by som, že boli oveľa modrejšie ako včera. Jeho pohľad ma priam spaľoval. Bolo to ako keď zápalka začne horieť v priebehu sekundy, či páru stotín. Teplo mi prešlo do líc a pocítila som známi pocit červenania sa. Mala by som niečo povedať.

„Hmm... tak čo si to chcel?“

„No vlastne mohla by si sa najprv obliecť, vieš no, nech ma nerozptyľuješ.“ Po týchto jeho slovách som musela byť červená ako paradajka. Ani som si neuvedomia, že moje oblečenie ešte stále zvieram v ruke. Nečakala som ani sekundu a rýchlo som to na seba navliekla.

„Keď takto rýchlo budeš robiť všetko čo ti poviem, tak... tak neviem čo.“

„Na také tempo si nezvykaj. Len som ťa nechcela dráždiť.“

„Smola, už som to videl.“ Jeho melodický smiech sa rozliahol po celej záhrade.

„Hahaha veľmi vtipné. Keď sa mi budeš smiať, tak odídem.“

„Kam by si odchádzala. Ja som sa nesmial na tom ako vyzeráš v plavkách. Lebo v tých ti to veľmi pristane, len tak mimochodom. Ja som sa smial na tej grimase, ktorú si urobila, keď som to povedal.“ nemohla som si nevšimnúť kompliment, ktorý mi, len tak mimochodom, sklonil.

„Hej! Ja som žiadnu grimasu neurobila.“

„Dobre, dobre. Ináč meškáš.“

„Ja viem , som sa zapozerala do rozprávky. Odpusť.“

„Dobre, že spomínaš, presne to ideme robiť.“

„Vážne?“

„Niečo sa ti nepáči?“

„Práve naopak, teším sa.“

„No poď.“ Viedol ma priamo do jeho izby. Bolo to také vzrušujúce. V ich dome som bola už viackrát, ale nikdy som nebola v jeho izbe. Otvoril dvere a gentlemanský ma pustil dnu ako prvú. Jeho izba bola zelenej farby a bola stredne veľká. Na stenách viseli plagáty motoriek. Posteľ mal obrovskú, nato že na nej spal sam. Pod strešným oknom mál písací stolík, na ktorom mal až neuveriteľný poriadok. Vedľa posteli mala na zemi položený notebook. Prekvapilo ma, že tam nemal ani jednu skriňu na oblečenie, určite museli mať niekde šatník. No zlatí klinec izby bol hneď oproti posteli. Obrovská plazma. Takú plazmu nemáme ani v obývačke a čo som si všimla ani oni. Bola nádherná.

„Pekná izba.“

„Ďakujem.“ Chytil ovládač a zapol televízor. Prepol niekoľko kanálov. Nakoniec našiel to čo hľadal. Na prekvapenie to bol Phineas a Ferb. Začala som sa smiať.

„Čo sa smeješ?“

„Nič len to som pozerala aj ja.“

„Aha, takže môžeš si ľahnúť.“ zaváhala som. No keď som uvidela ako Jakub, doslova skočí na posteľ, rozhodla som sa, že povolím a ľahnem si. Posteľ bola celkom mäkka a veľmi pohodlná. Pre jedného bola možno trochu veľká ale pre nás dvoch bola taká akurát. Vošli sme sa tam, ale nemali sme veľa miesta. Dotýkali sme sa ramenami. Pozeranie rozprávok bolo veľmi zábavne. Smiali sme sa pri každej scéne, aj keď vôbec nebola smiešna. Smiali sme sa dokonca aj na reklamách. Jedna vec mi ale stále vŕtala v hlave.

„Ako dlho si tu upratoval?“

„Asi desať minút. Všetko som nahádzal do šatníka. A potom som bežal osprchovať sa. A ty si sa ako dlho maľovala?“

„Asi desať minút.“ priznala som porazene.

Smile at me... 10.

Smile at me... 8.

Trošku som zazmätkovala, vyzeralo to určite dosť čudne,že som tam len tak sedela a pozerala do blbá a ešte aj v plavkách. Posunula som sa trošku doprava aby ma zakryl strom. Pozerala som sa na neho a rozmýšľala prečo ešte nespí. Veď predsa sú prázdniny všetci spia. Poobzerala som sa okolo seba. Hľadala som únikovú cestu. No však jediná možnosť bola vrátiť po ceste akou som tam prišla. Alebo možno by som mohla trošku počkať, on raz musí odísť. A čo to tam vlastné robí? Veď len stojí a pozerá do neba. OK, najlepšie bude keď rýchlo prebehnem možno si ma ani nevšimne. Postavila som sa a opatrne som vykukla spoza stromu, aby som ho lepšie videla. Ešte stále sa pozeral na nebo. Mala som vybehnúť a utekať, alebo aspoň nenápadne dokráčať. Ale nie ja som musela zas urobiť niečo nelogické.

„Kuboslav ty čo tak skoro hore?“ Samozrejme, oslovenie ako Kuboslav nemal rad takže som si to vychutnávala. Trochu ho zmiatlo, že tam nie je sám. Nemotorné sa otočil smerom ku mne. Jemne sa zatackal a spadol na zadok. Mne prišlo, ako inak, smiešno. Dostala som záchvat smiechu, rukou som si chytila brucho. Nahé brucho mi pripomenulo, že tam stojím polonahá a, že som mala v pláne utiecť. Trošku som sa zapýrila, no to si na takú diaľku nemohol všimnúť. Konečne sa usmial aj on.

„Nesmej sa! Haška!“ Nenávidím keď ma tak niekto volá. Je mi jedno, či som Elizabet, Líza, Bet, Eliza, alebo dokonca Alžbeta. No jedno čo neznesiem je Haška.

„Hahaha veľmi smiešne.“ Podotkla som ironicky. Ešte stále som nevedela, prečo som sa vlastne prezradila. A už úplne vôbec som nevedela čo mu mám povedať. Uvedomila som si, že mi ešte stále neodpovedal na moju otázku.

„No už mi povieš, čo tu tak skoro robíš? Alebo je to tajomstvo?“

„Včera keď som sa vrátil domov som bol dosť unavený tak som si ľahol a zobudil som sa o pol tretej ráno. Kruté čo?“ nebola to ani tak otázka ako poľutovanie sa.

„A ty čo tu? V plavkách.“ znovu som sčervenela. Ale položil blbú otázku. Nie je azda jasné prečo som v plavkách?

„Bola som si zaplávať.“

„Tu?“ jasne, že nie tu. Vidíš snáď bazén, tu za domom?

„Nie, tu som sa prišla len trochu schladiť.“ priznala som nakoniec. Urobil paru krokov vred a už stál skoro oproti mne. Oddeľoval nás len nízky drevený plot. Ruky som si prekrížila na prsiach.

„Hmm a prečo teraz?“ tak tejto otázke som nechápala? Prečo som sa teraz prišla schladiť? Môj zmetený pohľad mu, pravdepodobne, napovedal, že nechápem otázke.

„Prečo si sa rozhodla isť do bazéna teraz ráno?“

„Čo je na tom čudné? Veď skoro stále to tak robím. A ty tiež niekedy chodíš ráno plávať.“ zas som povedala viac ako som povedať mala.

„Ty ma špehuješ?“ nadvihol jedno obočie a uškrnul sa na mňa. Vyzeral tak roztomilo. Zapozerala som sa do jeho modrých oči. Úplne som zabudla na otázku ktorú mi položil.

„Čo prosím? Nepočúvala som ťa.“

„Pýtal som sa či ma špehuješ?“

„Och aha, ehmmm, deň čo deň, noc čo noc. Vždy som ti v pätách.“ žmurkal som na neho a sprisahanecky som sa usmiala. Určite som musela vyzerať komicky.

„Och to som si mohol myslieť, ale hlavná vec, že som pre teba príliš sladký, ako si včera povedala.“ to si vážne musí pamätať toto? Ale moja chyba vážne som to povedala a musím sa teraz toho držať.

„Ja rada pozorujem ľudí, ktorí sú sladký. Chcem totiž zistiť, prečo sa niekomu takí sladkí ľudia páčia.“

„A načo si prišla?“

„Zatiaľ nanič, ale som na správnej stope rozlúsknuť to.“

„Oficiálne ti dávam povolenie špehovať ma. Ale kúpelňa a toaleta je pre teba tabu. Jasné?“

„Prečo práve kúpelňa?“

„Lebo tam mám neporiadok,“ k tomu ešte potichu dodal

„okrem iného.“

„Dohoda? Ale ber to tak, že teraz sa ma nezbavíš.“

„Dohoda! Ale ber to tak, že mi budeš musieť pomáhať.“ spokojne som prikývla.

„Tak čo teraz, ako ti môžem pomôcť?“

„Vlastne som chcel isť do sprchy. Takže o dvadsať minút sa tu stretneme a potom ti dám ďalšie inštrukcie. Vidíme sa.“

„Maj sa zatiaľ“

Smile at me... 9.

The Lollipop Shoes

Málokto vie, že za jediný rok doručia až dvadsať miliónov listov mŕtvym. Ľudia- trúchliace vdovy aj nádejní dedičia- zabúdajú odhlásiť poštu a často sa stáva, že nezrušia predplatné časopisu, neoznámia úmrtie vzdialeným priateľom, nezaplatia pokuty v knižnici. Spolu je to dvadsať miliónov obežníkov, bankových výpisov, kreditných kariet, ľúbostných listov, reklamných letákov, blahoželaní, klebiet a účtov, čo dennodenne padajú na rohožky alebo parkety, ostávajú trčať za zábradlím, v preplnených poštových schránkach, hromadia sa vo svetlíkoch, na verandách či schodoch a nikdy sa nedostanú do rúk adresátom. Mŕtvym je to jedno. Nielen im, aj živým. Živí sa starajú o svoje malicherné záležitosti a vôbec si neuvedomujú, že kdesi celkom blízko sa odohráva zázrak. Mŕtvi ožívajú. ( THE LOLLIPOP SHOES by Joanne HARRIS)

Smile at me... 7.

Zobudila som sa a hneď som zacítila vôňu, pre moju izbu neznámu. Otočila som hlavu na bol a zbadala moju kyticu. Margarétky síce krásne vyzerajú, ale zato smrdia, no aj tak som sa usmiala. Poriadne som sa ponaťahovala a s chuťou som vyskočila na rovné nohy. Napočudovanie som mala na sebe celé pyžamo. Zamierila som k oknu, zahľadela som sa na krásne, modré nebo bez mráčika. Ozaj to vyzeralo na pekný deň. Všimla som si, ako sa mierne kolíšu stromy. Mala som chuť vybehnúť von a tancovať. Túto myšlienku som hneď aj zavrhla, bolo predsa len osem hodín ráno. Všetci ešte spali, len ja som si vymýšľala takéto hlúposti. Rozhodla som sa, že najlepšie bude aj kvety položím na písací stolík, ktorý je, predsa len o niečo ďalej od postele. Chytila som vázu a celkom rýchlo som ju preniesla. Pri tom rýchlom pohybe niečo spadlo na zem. Dany spomínal, že sa mám pozrieť do kytice ale brala som to ako žart. Všetko čo on robí je žart. Skoro všetko. No toto bol určite vtip. Zohla som sa po malú krabičku. Veľa námahy si teda zo zabaľovaním nedal, obyčajná krabička, ktorá mala na pravom rohu (aspoň z môjho pohľadu) nalepenú malú mašličku. Dieťa v škôlke by to zabalilo lepšie. Ale aj tak si cením snahu. Na krabičke bolo napísané. Dúfam, že raz vyskúšame. A nieže začneš bezo mňa. ;) Z láskou tvoj Dany. PS: myslím to vážne. Moja zvedavosť vzrástla. Rýchlo som krabičku otvorila a v nej dve čudne vyzerajúce perá. Pozrela som sa lepšie a na obale stálo. Rozprúďte Vaše zmysly s týmto setom pier s príchuťou čokolády a jahôd. Vytvárajte romantické, ale i neslušné odkazy priamo na tele Vášho miláčika a zažite tak niečo nové a vzrušujúce. Náplň sa ľahko nanáša a rovnako ľahko sa aj odstraňuje zlízaním priamo z tela Vášho partnera. Užite si vo dvojici (nielen) valentínsku noc! Vybuchla som smiechom. Už len pomyslenie na to, že by mal Dany zo mňa, alebo ja z neho, niečo zlízovať bola veľmi smiešna. Nechcela som nikoho zobudiť tak som sa snažila ukľudniť.

Rozhodla som sa skryť darček pred zrakom mojej mami, ta by ho do nášho domu viac nepustila. Aj tak to mal u nej dosť nahnuté, keď zistila, že malý, sladký Danko (ako ho ona poznala), fajčí. Rodičia sa ma vždy snažili vychovať slušne, takže mi vždy nenápadne dohadzovali kamarátov zo slušných rodín. Nezazlievam im to, aj ja by som sa snažila svoju dieťaťu dohodiť takých priateľov. No Dany nepochádzal práve zo (slušnej) rodiny. Jednoducho jeho rodičia neboli katolíci. Mama neodsudzuje takých ľudí, podľa nej ma každí právo sa rozhodnúť, ale bola by rada keby som si našla dobrého, slušného, úctivého, milujúceho, kresťansko-katolického manžela. A keďže mami sú, také aké sú, aj moja si myslí, že každý chlapec, s ktorým sa stretávam, je môj potencionálny budúci manžel. V tomto prípade sa jej ani nečudujem, a Danym sme stále spolu a aj keď nie sme vždy si voláme alebo sms-kujeme. Veľa ľudí si myslí, že tvoríme pár. Niekedy ani sama neviem ako to medzi nami s Danym je. Raz sedíme v izbe a pozeráme filmy, sem-tam si nenápadne vymeníme nejaké dotyky, také milé, no možno viac ako by sa dalo čakať od kamarátov. Inokedy sa doberáme a nadávame si. Myslím, že by som s ním nedokázala byť niečo viac ako kamarátka, beriem ho totiž ako veľmi, veľmi pekného brata, alebo skôr bratranca. Niečo na čo sa nedokážem hnevať, ale držím si ho od tela. Proste nič pre mňa.

Darček som skryla na skrini. Nič moc skrýša, ale riskla som to. Vykonala som svoju obvyklú, rannú hygienu. Nahodila som na seba plavky, nato kraťasy. Obula som si tenisky. Cestou na záhradu som schytila osušku. Ani neviem prečo som si obliekla kraťasy, aj tak som ich hneď zobliekla a hodila sa do bazéna. Plávala som, nevnímala som nič okolo, potrebovala som sa schladiť. Potrebovala som chvíľku len pre seba. Potreboval som vypnúť. Plávanie ma po istej chvíli omrzelo. Vyšla som von a ľahla som si na lehátko. Nechal som aby ma slnko osušilo. Začínalo mi byť strašne teplo. Obula som sa a zamierila na opačnú stranu domu. Tam v takej skorej hodine bol tieň. Oprela som sa o zimnú stenu a zošmykla som sa na zem. Len tak som tam sedela asi hodinu. Nič viac len ja, len moje myšlienky. Slnko za pomaly blížilo. Všimla som si, že mi slnko za ten horúci mesiac poriadne vyťahal vlasy do blond. Nebola som zrazu blondínka, len som mala tak sfarbené končeky. Začala som uvažovať, že sa ostrihám a prefarbím. Chcela som zmenu. Možno červené vlasy to by nebolo od veci. Možno niekedy v budúcnosti. Spozornela som pri zvuku otvárajúcich sa dverí. Bolo to vŕzganie, nie u nás, niekde v dielke. Zdvihla som hlavu a uvidela som ho.

Smile at me... 8.