Don´t cry... 9.

Mala som presne tri dni aby som sa nato pripravila, myslím tým psychický pripravila. Bolo pre mňa naozaj ťažké prekonať Jakubovu smrť a to, že som stretla chlapca s rovnakými očami to len zhoršilo. Všetky spomienky sa mi začali vracať a ja som nevedela čo mám robiť. Rozhodla som sa že strávim deň nakupovaním a tak som sa vybrala do mesta. Ešte som ho tak dobre nepoznala a bolo pre mňa ťažké sa v ňom orientovať. Chodila som hore a dole. Začínalo sa stmievať a ja som nevedela kde som.

 Vybrala som sa k hlavnej ceste a dúfala som, že tam možno prídem nato ako sa vrátiť späť. No ani to mi nepomohlo. Sadla som si na chodník a čakala na zázrak. To bolo prvý krát čo som mala v Austrálii možnosť len tak sedieť a premýšľať. Začala som uvažovať o tom všetko čo sa stalo pred mojím odchodom. O tom čo mi povedal Dany a prečo to povedal? O tom prečo ma pobozkal a či sa mi to vôbec páčilo. Prišla som nato, že som  ešte zmätenejšia ako som bola. Prešla snáď hodina a nikto si ma nevšímal, tak som sa postavila a išla som popri ceste. Došla som až k benzínke, kde som si zavolala  taxi, lebo som už konečne vedela kde som. Bolo už asi pol jednej v noci a ja som bola úplne vyčerpaná. Ľahla som si do postele a zaspala som ako malé dieťa.

            Ráno bolo asi najkrajšie ráno aké som zažila v Sydney. Slnko svietilo a všetci boli takí veselí. Na raňajkách som sedela hneď pri okne a pozorovala som ľudí naokolo. Začínalo sa mi tu páčiť. Vytiahla som svoj notebook a otvorila som priečinok Diary. Tam som si ukladala svoje fotky z každého dňa, písala som si tam denníček a pridávala som ku každému dňu nejakú pesničku, ktorá by charakterizovala ten konkrétny deň. Robila som to už asi 5 či 6 rokov a už som mala pekný zbierku. Bol to môj taký detský zvyk.

            Začala som písať svoje postrehy z rána, ako som zablúdila predošlí deň v meste a čo plánujem robiť nasledujúcich pár hodín. Na tej deň som sa rozhodla navštíviť nejaké múzea a galérie. Zavrela som notebook a išla som sa prezliecť. Deň zletel rovnako rýchlo ako ten predchádzajúci, avšak som sa nestratila. Stretla som sa s mojím obľúbeným vrátnikom v jednom múzeu. Bol tam aj so svojou dcérkou. Šokovalo ma to. Veď bol taký mladý a už mal dieťa. A dokonca mohla mať takých 5 rokov. Len som sa na ňu usmiala a pokračovala v ceste. Konečne mi začínalo svitať kde s čo nachádza a ako sú usporiadané ulice. Na mape to veru vyzerá oveľa jednoduchšie, ale v skutočnosti je to ako labyrint. Večer som si dala priniesť večeru rovno do postele. Umyla som sa a išla som spať. 

Don't cry... 10.

Don´t cry... 8.

„Jakub?“ pošepkala som. Vlastne to nebola ani otázka. Ešte stále som si nevšímala nič iné len tie oči. Pozreli na mňa zmetene, zo strachom, no to som si nevšimla. Boli krásne. Až kým sa nepozrel na svojho kamaráta tak som  nič nevnímala, no potom mi došlo, že to nie je on. Lebo on je mŕtvy. Uvedomila som si, že si všetci musia myslieť, že som blázon ale mne to bolo jedno aj naďalej som si išla za svojim cieľom. Ale teraz už po Anglicky.

„You can´t do this! Prosím ja mu tu žuvačku vyberiem len to nestrihajte.“  Chlapec z nožnicami bol z toho očividne zmetený viac ako ja.

„OK a ako ju chceš vybrať? „

„Neviem, ty“ ukázala som na blonďáka „poď so mnou!“

„Ja... ja neviem“

„neboj sa neublížim ti, prisahám, len to vyberiem.“

„Dobre“

Zobrala som svoj uterák a išla som do svojej izby. Obzrela som sa či ma nasleduje a o viac som sa už nestarala. Vošli sme do izby a ja som mu povedala, že nech si sadne a že o minútku som späť. Vošla som do kúpeľne a zabuchla som za sebou dvere. Oprela som sa o ne a zhlboka som sa nadýchla. „ no tak Eizabeth sú to len oči, nie je to on, dýchaj, vyber mu tu žuvačku z vlasov a pošli ho preč.“ Obliekla som si niečo na seba, vzala som ten najhustejší hrebeň aký som mala a vrátila som sa do izby.  Sedel na mojej posteli a pozeral sa na balkónové dvere pred sebou. Zobrala som jeden vankúš a dala som ho pred posteľ.

„Sadni sa naň.“

„na ten vankúš?“

„hej aby som sedela vyššie ako ty.“

„ako myslíš, a prosím nevytrhaj mi všetky vlasy.“

„neboj sa už som to robila. Mám malú sesternicu a už sa stalo, že prišla domov zo žuvačkou vo vlasoch.“ Viac netrebalo a pustila som sa do toho

„inač volám sa Eizabeth, ale volaj ma Beth.“

„Niall, teší ma.“

„Aj mňa. Prečo máš vlastne tu žuvačku vo vlasoch?“

„ Zayn si myslel, že to bude vtipné.“

„Zayn? To bude asi ten s tými nožnicami?“

„ty nás nepoznáš čo?... ale prečo si sa na nás tak pozerala?“

„no nepoznám, či vlastne nepamätám sa žeby som sa zoznamovali, prepáč keď som zabudla..“ ale vedela som, že ho nepoznám tie oči by som si pamätala „ a pozerala som sa vlastne len na teba.“

„no hej kto by si nevšimol chlapca so žuvačkou v hlave.“

„Vieš čo pripomínaš mi niekoho.“

„Koho?“

„Jedného môjho kamaráta.“

„Vážne? Nemáš jeho fotku?“

„prepáč nemám.“ Jasne že som mala, všade v mobile na pozadí môjho notebooku, v peňaženke všade, ale to bolo pre mňa príliš osobné, nechcela som aby ho tu niekto videl.

„a je to. Ešte sú trochu lepkavé ale to stačí keď si umyješ.“

„ďakujem ti veľmi pekne, vážne. Keď pre teba môžem niečo urobiť tak len povec čo.“

„Vlastne si tu jediný človek ktorého tu poznám, tak by sme mohli ísť niekedy na kávu alebo tak niečo. Neboj sa nebude to žiadne rande, ja nerandím, len mi príde vhod priateľský pokec.“

„Budem tu ešte asi dve týždne takže určite áno len teraz budem tri dni mimo mesta tak potom ok?“

„ďakujem, teším sa, ale už by si mal ísť lebo sa o teba budú báť a vyhýbaj sa tomu Zaynovi.“

„Neboj sa on sa bude teraz vyhýbať mne... haha... maj sa a ešte raz ďakujem.“

„Bye, Bye.“

A bol preč. Prečo som to do pekla urobila? Veď som sa jasne rozhodla, že ho pošlem preč a zabudnem na to všetko s tými očami. Ale ako by som mohla zahodiť tu príležitosť ich ešte raz vidieť. Vidieť ich ako sa pozerajú na mňa.

Don't cry... 9.

Don´t cry... 7.

Prešli páru dni. Snažila som sa vždy niečo robiť, aby som nemusela myslieť na domov a hlavne na Danyho. Chcela som ten „problém“ nechať na neskôr a užiť si Austráliu. Chodila som po rôznych výletoch a taktiež na nákupy. Bola som tam už týždeň, ale nepoznala som tam nikoho okrem milého recepčného a hotelovej služby. Ráno som proste vstala obliekla sa, najedla sa a išla som von a prišla som až neskoro večer.

týždni som sa konečne rozhodla ostať v hotely a trochu si ísť zaplávať do hotelového bazéna ako som to niekedy robila doma. Obliekla som si plavky a vybrala som sa k bazénu. Bolo ešte skoro ráno asi len osem hodín a bazén som mala celý pre seba. Plávala som hore-dole a zas hore a dole. Keď som začula malú skupinku ľudí ako prichádzajú rozhodla som sa, že si dám prestávku. Boli to dvaja černosi a jeden beloch. Vyzerali ako dosť namyslený chlapci, niečo sa mi na nich nepáčilo. Išla som sa prezliecť do dvojdielných plaviek a potom som sa išla opaľovať. Po dvojhodinovom plávaní som sa trochu vysilila a tak sa mi nechcelo nič robiť len ležať na slnku a chytať bronz. Vypila som pár drinkov a počúvala krásnu angličtinu všade okolo mňa. Páčilo sa mi aký majú ľudia prízvuk a tak som len počúvala, viem že nie je slušné počúvať cudzie rozhovory, ale ja som aj tak polovici z toho nechápala takže sa to neráta. Pre mňa to bolo len niečo také „Hi Joe, how are you? Ba bla bla ... ok Bye.“

Zrazu som začula melodický smiech. Otvorila som oči a videla som dvoch chlapcov ako sa smejú na treťom.

„Rýchlo zožeňte nejaké nožnice!“

„Ok, idem ich nikde nájsť... haha“

„hej hej veľmi vtipné a čo keby som pre zmenu strčil žuvačku do vlasov ja ? tiež by si sa smial?“  Už som pochopila o čo ide. Desť minút sa tam ešte zhovárali aké to „nie“ je vtipné, potom prišil chlapec z nožnicami a došlo mi čo sa bude diať. Videla som ako sa nožnice približujú ku krásnym blond vlasom aké mal Jakub a zmrazilo ma. Neviem čo ma to chytilo, ale vyskočila som z lehatka ako nejaká strela a začala som tam po Slovenský urobiť.

„Nie nerobte mu to! Nemôžete mu to urobiť! Dosť!“ všetci na mňa pozerali, ale ja som videla len jedno mladého chlapca z blond vlasmi a modrými očami. Všetko akoby zamrzlo, videla som len jeho oči, len tie oči. Bola so od neho vzdialená len tri metre.

„Jakub?“ pošepkala som. Vlastne to nebola ani otázka. Ešte stále som si nevšímala nič iné len tie oči. Pozreli na mňa zmetene, zo strachom, no to som si nevšimla. Boli krásne. Až kým sa nepozrel na svojho kamaráta tak som  nič nevnímala, no potom mi došlo, že to nie je on. Lebo on je mŕtvy. Uvedomila som si, že si všetci musia myslieť, že som blázon ale mne to bolo jedno aj naďalej som si išla za svojim cieľom. Ale teraz už po Anglicky. 

Don't cry... 8.

Don´t cry... 6.

Moja izba vyzerala perfektne, nebola to síce ta najluxusnejšia izba v hotely ale bola krásna. Mala veľkú posteľ a vedľa šatník. Vyzeralo to tam ako z nejakého katalógu. Ani si neviem predstaviť ako vyzerá najluxusnejšia izba v hotely keď jedná z najhorších bola taká krásna. No síce viem si to predstaviť, aj som v nej bola, ale o tom neskôr. Šatník bol vážne obrovský,  ani som nevedela či zaplním aspoň polovicu s mojim oblečením, no bola som si istá, že keď budem odchádzať tak bude plný. Hodila som sa na posteľ a tak som tam aj zaspala.

Zobudilo ma pišťanie ľudí pod mojím balkónom. Pod mojím balkónom? To som nechápala. Celá strapatá a v Jakubovom tričku som vyšla na balkón a pozrela som sa dole. Bolo ich tam kopu, boli desiatky, čoby ba stovky. Jačali a držali v rukách rôzne plagáty. Pretrela som si oči a pozrela som sa ešte raz. Oni tam vážne boli a ja som nechápala prečo tam tie dievčaťa sú. Obliekla som si na seba nohavice a vybrala som sa na recepciu.

„Dobrý deň, prosím vás  môžem vedieť čo robia tie dievčatá pod mojim balkónom?“

„Slečna ospravedlňujem sa vám za nepríjemnosť, vážne sa vám ospravedlňujem ale to sú fanúšičky, uvidím čo sa dá s tým robiť aby som ich dostal preč, ešte raz sa vám ospravedlňujem?“

„Fanúšičky? Ehmm.. ale ja nemám fanúšičky veď ma tu nikto nepozná.“

„Ale slečna to nie sú vaše fanúšičky ale nad vašou izbou sú od včera ubytovaný chlapci z One Direction, nevedeli ste o tom?“

„Tak to som teda nevedela a ani nepoznám One Direction. Ale ďakujem vás čas.“

„Slečna ja som tu nato aby som vám pomáhal, keď budete mať s niečím problém viete kde ma máte hľadať. Prajem pekný deň.“

„Ďakujem dovidenia.“

„Dovidenia“ ten recepčný bol vážne milý. Hneď som si ho obľúbila.

            Bolo už asi jedenásť hodín a ja som už štrnásť hodín nič nejedla. Vážne som bola hladná. Obliekla som na seba niečo schopné a vybrala som sa do mesta na brunch (neskoré raňajky). Až keď som sa prechádzala po Sydney som si uvedomila kde to vlastne som a čo to pre mňa znamená. Splnil som môj najtajnejší sen, ktorý som snívala už trinásť rokov. Prečo ma to teda tak nenadchýna? Nevedela som čo sa to deje. Bola som zmätená sama zo seba. Vážne to bol môj sen? Samozrejme, že áno, len som to ešte nechápala. Dnes viem jedno Austrália ma zmenila. Vrátila ma späť medzi živých. Naučila ma milovať svoj život aj ľudí okolo mňa. Dala mi množstvo priateľov na ktorých spomínam dodnes. A dala mi toho ešte o mnoho viac. Síce prvé dni boli pre mňa dosť stresujúce ale potom sa to všetko zmenilo. 

Don't cry... 7.

Don´t cry... 5.

Ráno som sa pobalila a vydala som sa spolu s ockom na letisko do Košíc. Lietadlo mi letelo do Viedne a potom som musela prestupovať na iné lietadlo. Bolo to také vzrušujúce, prvýkrát som letela úplne sama. Mala som len osemnásť, aj napriek tomu že som mohla legálne piť alkohol a mať vodičak, som sa cítil ako dieťa.

„Bety uži si to tam.“

„Oci ja sa bojím, ja asi nikam nejde.“

„Ale no tak už máš zaplatenú letenku a rezervovaný hotel. Nevymýšľaj.“

„Ale oci čo keď nastúpim do zlého lietadla ?“

„Tak po prvé do iného lietadla by ťa nepustili lebo na letenke máš napísane ktorým lietadlom máš ísť a po druhé veď vieš po anglicky aj nemecky takže sa spýtaš keby niečo. Dobre?“

„Videl si film Sám doma a v New Yourku?  Kevina pustili do zlého lietadla lebo sa im letenky vysypali a nechcelo sa im hľadať si nastúpil dobre takže to sa môže stať aj mne. A ešte  po Nemecky neviem, síce sa učím ale je to debilný jazyk, viem povedať len že Menine name is Elizabeht. Ja to nezvládnem.“

„Ešte stále vieš po anglicky.“

„Ale keď som v strese tak ma napadajú len nadávky.“

„Tak im budeš nadávať, no už choď lebo zmeškáš let.“

„Ale oci...“

„Žiadne ale! Budeš mi chýbať zlato.“

„Aj ty mne ale o mesiac som späť.“

„Utekaj už.“

Hodila som sa mu okolo krku a pobozkala som ho na líce. Zotrela som si malú slzičku a odišla som.

            Nakoniec som prestupovanie zvládla úplne v pohode. Nemusela som sa nikoho nič pýtať ani nikomu nadávať. Sledovala som našu krásnu zem z vrchu presne tak ako som to robila keď som bola ešte malá. Obdivovala som krásne lesy ktoré vyzerajú tak neporušené, rozplývala som sa pri pohľade na obrovský oceán až som nakoniec zaspala. Zobudila som sa na hlásenie o pristavaní.  V Austrálii akurát začínal nový deň. Časový posun mi nerobil problém lebo som akurát vstala.

 Bola som tam, Sydney. Hneď ako som vystúpila z lietadla ma zarazila teplota vzduchu. Čakala som suchý a horúci vzduch, ale naopak bol mierne vlhký a príjemne teplý. Dýchalo sa tam vynikajúco. Veď všade okolo je oceán.

Z letiska som sa vybrala taxíkom do hotela, kde som sa ubytovala a vybalila. 

Don't cry... 6.

Don´t cry... 4.

Mala som osemnásť a život pred sebou. Začínali prázdniny. Toho roku som bola rozhodnutá navštíviť Austráliu. Už som len potreboval našporiť nejaké peniaze. Na letenku a hotel som už mala. Už len stačilo nato aby som si to tam poriadne užívala. Teda som sa rozhodla že prvý mesiac budem pracovať a druhý pôjdem navštíviť Sydney. Pracovala som u Jakubovej mamky. To že sme sa poznali mi zaisťovalo vyšší plat ako bežnému brigádnikovi. Oveľa vyšší. Nebola to namáhavá práca, vlastne som tam celý čas sedela a triedila papiere. Vlastne som sa tam dosť nudila a preto som bola veľmi šťastná keď sa ten mesiac skončil. Mala som peniaze vopred kúpenú letenku a zarezervovaný krásny hotel s výhľadom na Sydney Opera House. Môj druhý najväčší sen sa mal čoskoro naplniť.

            Len jeden deň ma oddeľoval od odletu. Tak som sa rozhodla rozlúčiť sa s Danym. Roky prešli no my dvaja sme ostali kamaráti. Nebolo to až také intenzívne priateľstvo ako niekedy ale vždy sme si mali čo povedať. Neodpustil by mi keby som sa neprišla rozlúčiť.

            Znovu som stála pred tými veľkými dvermi. Znovu som zazvonila a znovu som počula dupotanie po schodoch. Musela som sa usmiať. Dvere sa otvorili a ako obyčajne v nich stál polonahý Daniel.

„čakal som ťa.“

„tak to si sa mohol aspoň obliecť.“

„tak to by som už ale nebol ja.“

„tak to mi je jasné.“

„nestoj tu a poď dovnútra. Som sám doma tak sa nemusíš ani zobúvať, mama to snáď prežije. Ja sa idem obliecť. Počkaj ma v Laurinej izbe. V mojej je teraz neporiadok takže tak.“

Nenamietal som, vybehla som hore schodmi a zamierila na koniec dlhej chodby. Tesne pred dvermi som zastal. Bála som sa či je naozaj vhodné aby som narušovala jej súkromie. Áno vime Laura sa pred rokom a pol odsťahovala, ale aj tak to bola je izba, jej veci, jej spomienky. Poznala som tento dom naspamäť. Bola som vo všetkých izbách okrem tejto.

„Dany nebude vadiť Laure ak tam pôjdem?“ zakričala som.

„Nie, nie len choď.“

            Zhlboka som sa nadýchla a pomaly som otvárala veľké drevené dvere. Čakala som typickú dievčenskú izbu ružovej farby. Čakala som staré plagáty nalepené na stenách. Čakala som milión fotiek s jej kamarátkami. Jediné čo so nečakala bola skoro prázdna izba s veľkou posteľou pri okne. Ešte aj obliečky na posteľnom pradle boli biele tak isto ako záves na okne. Podlaha bola vykachličkovaná čudnými kachličkami. Pripadala som si akoby som otvorila dvere do lacnej hotelovej izby. Nič nesvedčilo o tom žeby tu niekedy bývala mladá teenagerka. Sadla som si teda na stoličku vedľa postele a čakala som. V tom upútala moju pozornosť gitara ležiaca na zemi pod posteľou. Zohla som sa a vytiahla som ju. Bola celá od prachu, no bola krásna. Trochu som ju ofúkala a priložila svoje malé prsty na struny. Za tie tri roky som sa trochu naučila hrať. No hlavne za ten posledný rok sa ma to Dany pokúšal naučiť. Zahrala som kohútika jarbeho. Bolo to tak príjemné tam len tak sedieť a hrať. Snažila som sa spomenúť si ako ma to Dany učil. Kde to mám dať tie prsty keď chcem zahrať akord G? pomaly som si to začínala dávať dokopy. Začínala sa mi vytvárať melódia a ja som bola na seba pyšná.

„hmm vidím že som s tebou nestrácal čas.“

„veď ty so mnou ani strácať čas nemôžeš.“

„neusmievaj sa tak Fabiny. Radšej mi povec ako mi to pristane.“

Obzrela som si ho od päty až po vlasy.

„celkom ujde.“

„celkom ujde? Celkom ujde? Pozri sa ešte raz lebo vidím že si slepá.“

Postavila som sa a obišla som ho, pritom som si ho obzerala ako nejaká vedkyňa keď skúma nejaký dôležitý objekt.

„mením názor vyzeráš úžasne.“

„to je lepšie. No čo tešíš sa?“

„neskutočne. Počuj Danko musím ísť domov sa ešte dobaliť.“

„hej viem prišla si sa len rozlúčiť. To som sa nemusel ani obliekať, mohol som ťa len vo dverách objať otočiť a zamávať.“

„ale to zas nie. Veď idem len na mesiac netreba s toho robiť vedu.“

„poď ku mne.“  Pritisol si ma na svoju hruď a objal ma.

            Bolo to dlhé objatie. Tak sme sa objímali niekedy dávno. Ešte vtedy keď Jakub žil. Z oka mi vytiekla slza a za ňou sa drela už ďalšia. Určite musel cítiť moje slzy na jeho ramene lebo si ma od seba odtiahol a zahľadel sa na mňa.

„zlato veď ty s toho robíš väčšiu vedu ako ja. Smile at me honey and please don´t cry.“

„nezačínaj s tou angličtinou ty pako.“

„No vidíš že sa vieš usmievať. Ale už choď lebo začnem plakať ja.“

„budeš mi chýbať.“

„Ty mne viac.“ Pokrútila som hlavou a vybrala som sa prečo. Len čo som zošla dole schodmi už ma Dany svojim krikom zastavil.

„Počkaj ešte niečo.“ Dobehol ku mne a zo slzou v oku mi povedal.

„Ľúbim ťa.“ Nič som nestihla urobiť a svoje teplé pery priložil na tie moje. Bola som v šoku. On ma pobozkal. Potom len otvoril dvere za mojím chrbtom a usmial sa na mňa. Ja som ako malé kuriatko nevedela čo mám robiť, alebo čo mám povedať, tak som sa otočila a odišla som za svojím snom.

Don't cry... 5.

Don´t cry... 3.

Deň keď som sa po dlhom čase stretla z Danym bol prelomový deň. Veľký smútok ostával, ale vrátili sa mi city. Ešte som sa síce nedokázala na každého usmievať, ale niečo sa zmenilo. Pochopila som, že toho ešte musím veľa pre Jakuba urobiť. Musím splniť niektoré naše sľuby a tajné priania. Musím dofajčiť tie cigarety, ktoré sme fajčili pri našom prvom bozku. Musím navštíviť Austráliu, nie preto, že som to vždy chcela ale preto lebo to bol už náš spoločný sen. Musím sa postarať o jeho, no vlastne moju motorku. Musím toho ešte veľa dokončiť čo sme spolu začali a potom môžem zomrieť. Taký som mala plán.

            Prešli tri roky. Tri dlhé roky. Veľa sa zmenilo. Postavili sme si nový dom na opačnej strane dediny. Moja nová izba bola úplne iná ako ta predošlá. Nebola oblepená plagátmi a fotkami. Nemala som tam ani len písací stolík. Skončila som strednú a dala som si rok voľno od školy. Mala som namierené na filozofickú fakultu Komenského v Bratislave. No zatiaľ som chcela oddychovať doma. Ocko zmenil zamestnanie, mamka sa stala ženou v domácnosti. Sestra sa vydala a bola tehotná. Pripadá mi to ako včera čo sme sa rozprávali o tom aký ma Jakub pekný zadok a už prešlo toľko času. Pretieklo toľko sĺz, povedalo sa toľko slov. No však  jedná vec sa nezmenila. Vždy som bola absolútne zaľúbená len do neho. Môj sladký Kubko.

            Možno sa pýtate čo sa stalo s cigaretami, ako dopadla Austrália, a čo motorka, čo naše sľuby. Viac mennej nijak som nepokročila. Fajčila som len keď som nevedela ako ďalej a to nebolo veľmi často no aj tak mi ostala len jedná cigareta. Austrália sa nekonala a motorka skončila na šrotovisku. Prečo? Lebo som sa jedno upršané ráno rozhodla, že sa konečne po dlhom čase preveziem a neodhadla som stav pneumatík. Skončila som na tri mesiace v nemocnici. Sľuby som viac-menej splnila aspoň čo sa dalo. 

Don't cry... 4.

Don´t cry... 2.

Dni smútku boli najťažšie obdobie v mojom živote. Všetko bolo čierne. Všetko bolo nudné a nič ma nenaplňovalo. Všetci boli neskutočné milí a súcitní. Neznášala som to. Každá jedna myšlienka bola venovaná  jemu. Urobila by som všetko aby som zmenila čo sa stalo.

            Teraz si ani neviem predstaviť smútok ktorý som vtedy prežívala. Každá jedná spomienka na to obdobie je nejasná. Nedá sa ani vypovedať slovami aký zmätok som mala v svojej hlave. Myslela som na smrť, odmietala som jesť, celé dni som bola vo svojej izbe a každého od seba odháňala. Trvalo to mesiac, potom začala škola. Prvé týždne mi dovolili rodičia ostať doma, potom som už musela ísť. Odviezli ma ku  škole, zamávali mi a odišli. Ja som sa poobzerala okolo seba a šla som na cintorín. Nie nechodila som do školy. Flákala som to asi mesiac kým mi nato neprišli. Tak ma doviedli až do triedy, niekedy sa mi podarilo utiecť, inokedy som tam len tak sedela a pozerala na ľudí okolo seba. Nedávala som pozor a bola som celý čas mimo. Bol to môj prvý rok na strednej. A ja som nepoznala nikoho. Nevedela som ani jedno meno. Vedľa mňa sedelo dievča s čiernymi vlasmi a zelenými očami. Až neskôr som si uvedomila, že bola celkom pekná. Zato ja som bola špinavá a neučesaná. Nezaujímalo ma čo si kto o mne myslí. Sprchovala som sa každý tretí deň. Nosila som čierne oblečenie aby som sa stratila v dave, nie preto aby som na seba upozornila. Bola som pre ostatných proste čudáčka. Nikto zrejme nevedel čo sa stalo a to mi vyhovovalo. Keď mám jedného dňa umrieť, tak aspoň sa pre to nebude nikto trápiť tak ako ja teraz. Takto som si to predstavovala. Jediný človek s ktorým by som sa dokázala ako-tak porozprávať bol Dany, no ten sa so mnou nerozprával. Najprv som ho obviňovala, že sa neozval ani v tom najhoršom, ale potom som ho začala obdivovať, že dodržal svoje slovo a naďalej sa mi vyhýbal. Vedela som, že to nemôže trvať večne. Vedela som ,že on sa vráti. Len som ešte nevedela kedy.

            A stalo sa. Síce neprišiel, nenapísal ani nezavolal. Bolo to náhodne stretnutie. Niekedy v novembri. Vracala som sa zo školy. Cestou som sa rozhodla ísť na cintorín. Bol to taký obyčajný deň. Cintorín je blízko Danyho domu, takže bola dosť veľká pravdepodobnosť, že ho cestou niekedy stretnem .

            Išiel oproti, keď ma zbadal trochu spomalil. Pozerala som sa na neho celý čas až kým prišiel úplne blízko. Chcela som vedieť čo urobí. On uhýbal pohľadom ako sa len dalo. Hral sa s kľúčmi, bol nervózny to bolo jasné. Keď bol už úplne blízko pozrel sa na mňa. Ja som zastala a čakala čo urobí. Zastal aj on a pozrel sa mi do oči. Už som ho chcela pozdraviť a spýtať sa ako sa má, no on ma zastavil.

„nič nehovor prosím.“ Prikývla som. Naho sa ku mne a objal ma. Len ma tam držal, nehladkal ma po chrbte, nebozkával mi vlasy. Neurobil nič sebecké ako to chlapci vedia. Vedel, že potrebujem jeho objatie a tak to urobil a urobil to najlepšie ako mohol. Konečne som niečo cítila. Niečo iné ako potrebu umrieť. Pripomenulo mi tu Jakubove objatie. 

Don't cry... 3.

Don´t cry... 1.

Každý vraví, že je ľahšie zomrieť a byť mŕtvi ako žiť. Ale čo keď zomrie len nejaká časť z človeka? Čo keď nezomrie telo, ale zomrie cit? Čo keď sa srdcový zámok zamkne celý? Nie jedna komnata ale celý naraz. Akoby potrebovalo srdce zreštaurovať. Čo vtedy? Podľa mňa taká smrť je horšia ako život, plnohodnotný život. Toľká irónia v tom slove. ŽIVOT. Čo je vlastne život? Môj život bol zatiaľ len preskakovanie zo dňa na deň. Jeden deň je naozaj dobrý ale hneď nato príde iný ktorý všetko pokazí. Je snáď také zle túžiť po smrti? Prečo je samovražda hriech? Prečo, človek ktorý vlastne už nežije nesmie ukončiť svoju cestu? Sú toľko spôsobov ako sa zabiť. Dlhá a mučenícke, ako napríklad utopenie sa alebo zhorenie, pri tomto spôsobe cítite každú jednu bunku sa vzpierať, bojovať a snažiť sa ukončiť bolesť, alebo jednoduchšie. Rýchla  smrť, skoro bezbolestná. Nie je rozumnejšie ukončiť život skokom pod vlak? Alebo si prestreliť mozog. Vyskočiť z vysokej budovy.  Čo je lepšie? Alebo lepšie povedané čo je horšie? Čo je väčší hriech? bude môj trest menší keď budem trpieť pri umieraní? Bože ako mám zomrieť aby som nezhrešila? Sebatrýznenie ma už prestalo baviť. Prestalo ma už baviť všetko. Dokonca aj život . Vždy ma učili, že keď niekto zomrie je to božia vôľa. Teda som vedela, že na Boha sa hnevať nemôžem. On zato nemôže. Čakať od neho, že urobí zázrak nemôžem. Nezaslúžim si to. Prečo by mi mal aj pomáhať? Prečo by mal niekomu, kto myslí na smrť a hľadá v nej vykúpenie, pomôcť? Nie je to sebecké žiadať toto od niekoho kto mi dal život? Toto proste žiadať nemôžem. Jedinú vec čo si môžem ja dovoliť žiadať je aby Jakub bol už v nebi. Aby si nemusel prechádzať dlhým očistcom. Veď on neurobil nikdy nič zlé. Nebol násilný, nehrešil, nepil, nedrogoval, nazbíjal, nerúhal sa, nezanedbával sväté omše, nebol bezočivý k svojím rodičom, nekradol, nesmilnil, nezávidel, neohováral, v podstate neporušoval žiadne prikázanie. Bol naozaj dobý a zaslúži si nebo. Niekto by povedal, že by na mojom mieste zanevrel na Boha, hneval sa na neho, že toto dopustil. Neveriaci by povedal „No vidíš to ten tvoj Boh, čo sa k nemu modlíš, prečo mu nepomohol? Ešte stále mu veríš?“. A ja namiesto toho obhajujem Boha a tvrdím, že to bola moja chýba. Veď každý v takých situáciách obviňuje seba alebo niekoho iného. Vždy je tu nejaký vinník. Teraz som to ja. Ja zato môžem. Neviem prečo , ale je to moja chyba. Veď keby som tak veľmi nenaliehala na ocka, že chcem motorku, nekúpil by mi ju a ešte stále by sa na nej vozil on. Nenastala by žiadna porucha. On by žil a ja by som žila tiež. Možno by sme boli len susedia ktorí sa len sem-tam pozdravia a idú ďalej. Nemusela by som ísť na žiadny pohrab a pozerať na tie plačúce tváre. Na jeho rodinu, na jeho mamu, oca , brata a sestru. Nemusela by som im podať ruku a povedať „úprimnú sústrasť“.  Nemusela by som zovierať v rukách hrudu hliny a hádzať ju do hrobu. Nemuselo by to byť také ťažké.

            Je ťažké plakať keď dôjdu slzy. No ešte ťažšie je žiť keď dôjde cit. Je ťažké sa hnevať na seba. No ešte ťažšie je hnevať sa na niekoho koho ste predtým zbožňovali. Je ťažké povedať vlastnej matke: „Vypadni, chcem byť sama.“ a pritom byť sama je to posledné čo chcete. No jediný človek ktorý by dokázal uhasiť smäd vašej duše je mŕtvy. Čo by ste robili vy? Dokázali by ste žiť? Ja teda nie. Nedokážem to.

            To je rozdiel medzi mnou a Jakubom. On ostal nažive hoc je mŕtvy a ja som zomrela hoc som živá. Ako to že žije? Jednoducho ja ho vidím. Vždy ho vidím. Nemôžem sa ho dotknúť ale vidím ho. Naozaj je tu so mnou. Celé dni sedí oproti mne v izbe a pozerá sa ako plačem a zaživa umieram.

Don't cry... 2.

Ešte je nie všetkému koniec

síce Smile at me... skočilo, ale bude pokračovanie v novom príbehu Don´t cry... načo sa teším aj ja =D Elizabeth ma toho pred sebou ešte veľa. Veď mala len 15 takže ma život pred sebou či?? Teraz keď skončila škola mám viac času tak sa stým trochu pohrám a budem sa snažiť pridávať časti pravidelnejšie no nič nesľubujem =D Inač neviem či to niekto číta, aj keby nie ne to stačí, no keď náhodou niekto tak by som poprosila o názor či chcete Smile at me... z Jakubovho pohľadu =D. Keď áno tak prvé napíšem to Smile at me.. a potom začnem niečo nové. Alebo naopak ako chcete. Prajem príjemný deň =D

Smile at me... 20. The End

Podľa mňa existujú  len dve slová ktoré dokážu tak zmeniť život a to práve tie dve ktoré mi povedal Jakub. 

„Milujem ťa.“

Je vôbec možne aby niekto miloval mňa? Čo som urobila? Ako som spôsobila taký hlboký cit u inej osoby. Veď som mala len pätnásť. V tej chýli mi to pripadalo ako absolútny nezmysel. Ostala som tam len tak sedieť bez slova. Možno čakal, že mu to poviem aj ja. Začínal byť trochu nervózny. Jednou rukou si poklepkával po kolene a druhou ma držal za tu moju. Stále čakal a ja som stále nevedela čo mám urobiť. Mám mu to povedať? A je to pravda ? naozaj ho milujem? Nie som mladá na také slová? Všetko bolo zrazu nejasné a ja som spanikárila.

„Nechceš niečo jesť? Vieš ja som dosť hladná. Alebo si donesiem vodu? Sladkú či minerálku? Mohli by sme si pozrieť film. Čo ty nato?“

„Lízi?“

„Áno?“

„Vieš čo som povedal?“

„Áno uvedomujem si váhu tvojich slov, a áno ľúbim ťa len potrebujem niečo robiť lebo sa zbláznim.“

„Ľúbiš ma?“

„Samozrejme.“

„To je milé ale ja som povedal, že ťa milujem a ty mi ideš ponúkať jedlom a pitím vo vlastnom dome? Musím sa priznať naštvalo ma to trochu.“

„Prepáč, som nervózna, neviem čo mám povedať, neviem čo mám urobiť. Možno by som mala ísť domov a porozmýšľať. Nikdy som neľúbila nikoho tak ako teba, ale potrebujem premýšľať.“

„Nechápem je také ťažké to povedať? Ja som to zvládol. Ale keď chceš premýšľať tak dobre, choď. Zajtra idem na preteky tak sa neuvidíme, máš čas maj sa.“

                Toto nebolo dobré. Tón jeho hlasu vôbec nebol pokojný. On mi nechcel dať čas. On sa nahneval. Moje svedomie sa búrilo. Prečo sa tak búrilo? Na rozlúčku mi nedal ani len pusu. Nič len chabé

„Maj sa.“

                Preliezla som plot a vybrala som sa rovno do sprchy, tá ma tak upokojila, že som mohla isť pokojne spať. Až v posteli mi došlo čo sa vlastne stalo. Nie ta časť kedy sa nahneval a doslova ma vyhnal z jeho domu ale tá časť v ktorej mi povedal, že ma miluje. On to vážne povedal. Zrazu ma naplnila eufória a všetko bolo krásne. Moje srdce pumpovalo krv ako nikdy. Celá izba bola naplnená šťastím. Všetko bolo dokonalé. Zaspávala som zo spomienkou na jeho výraz tváre keď to vravel. Ten úsmev, tie žiariace modré oči. Tie jeho jamky okolo úst. Už som vedela čo treba robiť.

                Ďalší deň bol ten deň ktorý všetko zmenil. Úplne. Hneď ráno som sa len rýchlo umyla a utekala k jeho domu. Zazvonila som a čakala. Otvoril mi Braňo.

„Sesus sestro, ta čo ideš snami?“

„Neviem, môžem ísť za Kubom?“

„Samozrejme, že môžeš. Ale dlho nám ho nezabávaj ponáhľame sa.“

„Ďakujem.“

                Rozbehla som sa hore schodmi, no pred jeho izbou som zastala. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere.  Stačil mi jediný pohľad do jeho oči aby som zo seba vypustila všetko čo ma trápilo.

„ Milujem ťa. Keď si zmenil svoj názor zo včerajška, tak ma rýchlo zastav. Včera keď som prišla domov a ľahla som si do postele uvedomila som si, že ty si to naozaj povedal a nebol to len výplod mojej fantázie. Ty si to vážne povedal a ja som tam len sedela a nerobil nič aby som ti dokázala, že ťa tiež milujem. Tak ma to mrzí, tak strašne ma to mrzí, ale chcem aby si to vedel skôr než odídeš Ľúbim, teda Milujem. Milujem ťa.“

„To je v poriadku. Ideš s nami?“

„Nič mi k tomu nepovieš len to, že je to v poriadku?“

„Hmm a nebol som to ja čo ti včera povedal?“

„Ale je to vravím dnes.“

„Poď ku mne.“ Svoje ruky nastavil pred seba. Ja som sa rozutekala k nemu a objala. Nebolo to dávno čo som ho objímala ale po tom všetko mi to pripadalo ako večnosť. Vychutnávala som si ho.

„Pôjdeš s nami? Mohli by sme zobrať aj tvoju motorku a aspoň si raz vyskúšaš ten pocit.“

„Dobre. Len nech tam budem s tebou.“

„och och Fabiny nefandí si ja budem vpredu a ty vzadu a medzi nami asi tak dvadsať iných pretekárov .“

„ako myslíš len sa nehnevaj.“

„Nehnevám sa. Poď ideme naložiť motorky lebo nestihneme.“

                Nikdy by som nemala odvahu sa zapísať, keby nebolo jeho. Vždy som sa bála, že hneď pri štarte spadnem a ostatný pretekári ma prejdú. No teraz som sa nebála. Sedela som tam na motorke a snažila som sa dýchať zhlboka. Držala som ruku chlapca ktorý sa pripravoval vedľa mňa. Posledný krát som sa na neho usmial a dala som si prilbu na hlavu. Moju pozornosť zaujal už len chlapík v strednom veku, ktorý držal v rukách tabuľku z číslom 15. Dobre som vedel čo to znamená, už len pätnásť sekúnd. Zrazu tabuľu otočil a tam stálo 5. V duchu som si odpočítavala päť, štyri, tri, dva, jedna. Vyštartovala som rovnako ako on. Zdalo sa mi, že tam okrem nás nikto nie je. Boli sme prvý. Vždy je dôležité dobre vyštartovať, to som vedela. A bola som šťastná, že som dokázala začať tak ako on. Moja eufória však trvala len chýľ ku. Začal sa mi vzďaľovať a bolo po všetkom. Ani neviem ako a dostala som sa do stredu toho chaosu. Všade bol prach  a ja som bola absolútne dezorientovaná. Nevedela som kam mám ísť, tak som išla len tam kde všetci. Takto to trvalo asi dvanásť minút. Kým zrazu vlajkonosiči nezačali mávať červenými vlajkami.  To bolo zlé znamenie. Všetci pretekári pomaly dokončili kolo a vrátili sa na štart zistiť čo sa stalo. Ja som však zbadala Jakubovu mamku ako uteká niekde na opačnú stranu trate. Vypla som motorku a odhodila prilbu. Začala som utekať tým smerom kam ona.

 Cítila som prach ktorý mi dráždil nos. Cítila som vôňu benzínu. No niečo som cítila ešte viac. Bol to strach. Dobehla som tam a zbadala som niečo na čo nikdy nezabudnem. Mladý záchranár sa snažil oživiť mŕtve telo. Telo bez života. Telo bez duše. Snažil sa urobiť niečo nemožné. Snažil sa ho zachrániť aj keď sa to nedalo.  On to vedel, všetci to vedeli. Okolo neho stáli ľudia, akoby nejaké malé obecenstvo ktoré ho podporovalo v jeho snahe.  No bol koniec.

„Je mŕtvy.“ Znel verdikt.  Áno bol mŕtvy. A ja sním. V tej chýli zomrela Lízi. Lebo on bol mŕtvy. Veď sám záchranár to povedal.

„JE MŔTVY.“

Don't cry... 1. (pokračovanie)