Don´t cry... 1.

Každý vraví, že je ľahšie zomrieť a byť mŕtvi ako žiť. Ale čo keď zomrie len nejaká časť z človeka? Čo keď nezomrie telo, ale zomrie cit? Čo keď sa srdcový zámok zamkne celý? Nie jedna komnata ale celý naraz. Akoby potrebovalo srdce zreštaurovať. Čo vtedy? Podľa mňa taká smrť je horšia ako život, plnohodnotný život. Toľká irónia v tom slove. ŽIVOT. Čo je vlastne život? Môj život bol zatiaľ len preskakovanie zo dňa na deň. Jeden deň je naozaj dobrý ale hneď nato príde iný ktorý všetko pokazí. Je snáď také zle túžiť po smrti? Prečo je samovražda hriech? Prečo, človek ktorý vlastne už nežije nesmie ukončiť svoju cestu? Sú toľko spôsobov ako sa zabiť. Dlhá a mučenícke, ako napríklad utopenie sa alebo zhorenie, pri tomto spôsobe cítite každú jednu bunku sa vzpierať, bojovať a snažiť sa ukončiť bolesť, alebo jednoduchšie. Rýchla  smrť, skoro bezbolestná. Nie je rozumnejšie ukončiť život skokom pod vlak? Alebo si prestreliť mozog. Vyskočiť z vysokej budovy.  Čo je lepšie? Alebo lepšie povedané čo je horšie? Čo je väčší hriech? bude môj trest menší keď budem trpieť pri umieraní? Bože ako mám zomrieť aby som nezhrešila? Sebatrýznenie ma už prestalo baviť. Prestalo ma už baviť všetko. Dokonca aj život . Vždy ma učili, že keď niekto zomrie je to božia vôľa. Teda som vedela, že na Boha sa hnevať nemôžem. On zato nemôže. Čakať od neho, že urobí zázrak nemôžem. Nezaslúžim si to. Prečo by mi mal aj pomáhať? Prečo by mal niekomu, kto myslí na smrť a hľadá v nej vykúpenie, pomôcť? Nie je to sebecké žiadať toto od niekoho kto mi dal život? Toto proste žiadať nemôžem. Jedinú vec čo si môžem ja dovoliť žiadať je aby Jakub bol už v nebi. Aby si nemusel prechádzať dlhým očistcom. Veď on neurobil nikdy nič zlé. Nebol násilný, nehrešil, nepil, nedrogoval, nazbíjal, nerúhal sa, nezanedbával sväté omše, nebol bezočivý k svojím rodičom, nekradol, nesmilnil, nezávidel, neohováral, v podstate neporušoval žiadne prikázanie. Bol naozaj dobý a zaslúži si nebo. Niekto by povedal, že by na mojom mieste zanevrel na Boha, hneval sa na neho, že toto dopustil. Neveriaci by povedal „No vidíš to ten tvoj Boh, čo sa k nemu modlíš, prečo mu nepomohol? Ešte stále mu veríš?“. A ja namiesto toho obhajujem Boha a tvrdím, že to bola moja chýba. Veď každý v takých situáciách obviňuje seba alebo niekoho iného. Vždy je tu nejaký vinník. Teraz som to ja. Ja zato môžem. Neviem prečo , ale je to moja chyba. Veď keby som tak veľmi nenaliehala na ocka, že chcem motorku, nekúpil by mi ju a ešte stále by sa na nej vozil on. Nenastala by žiadna porucha. On by žil a ja by som žila tiež. Možno by sme boli len susedia ktorí sa len sem-tam pozdravia a idú ďalej. Nemusela by som ísť na žiadny pohrab a pozerať na tie plačúce tváre. Na jeho rodinu, na jeho mamu, oca , brata a sestru. Nemusela by som im podať ruku a povedať „úprimnú sústrasť“.  Nemusela by som zovierať v rukách hrudu hliny a hádzať ju do hrobu. Nemuselo by to byť také ťažké.

            Je ťažké plakať keď dôjdu slzy. No ešte ťažšie je žiť keď dôjde cit. Je ťažké sa hnevať na seba. No ešte ťažšie je hnevať sa na niekoho koho ste predtým zbožňovali. Je ťažké povedať vlastnej matke: „Vypadni, chcem byť sama.“ a pritom byť sama je to posledné čo chcete. No jediný človek ktorý by dokázal uhasiť smäd vašej duše je mŕtvy. Čo by ste robili vy? Dokázali by ste žiť? Ja teda nie. Nedokážem to.

            To je rozdiel medzi mnou a Jakubom. On ostal nažive hoc je mŕtvy a ja som zomrela hoc som živá. Ako to že žije? Jednoducho ja ho vidím. Vždy ho vidím. Nemôžem sa ho dotknúť ale vidím ho. Naozaj je tu so mnou. Celé dni sedí oproti mne v izbe a pozerá sa ako plačem a zaživa umieram.

Don't cry... 2.