Mala
som osemnásť a život pred sebou. Začínali prázdniny. Toho roku som bola
rozhodnutá navštíviť Austráliu. Už som len potreboval našporiť nejaké peniaze. Na
letenku a hotel som už mala. Už len stačilo nato aby som si to tam
poriadne užívala. Teda som sa rozhodla že prvý mesiac budem pracovať a druhý
pôjdem navštíviť Sydney. Pracovala som u Jakubovej mamky. To že sme sa
poznali mi zaisťovalo vyšší plat ako bežnému brigádnikovi. Oveľa vyšší. Nebola to
namáhavá práca, vlastne som tam celý čas sedela a triedila papiere. Vlastne
som sa tam dosť nudila a preto som bola veľmi šťastná keď sa ten mesiac
skončil. Mala som peniaze vopred kúpenú letenku a zarezervovaný krásny
hotel s výhľadom na Sydney Opera House. Môj druhý najväčší sen sa mal
čoskoro naplniť.
Len jeden deň ma oddeľoval od
odletu. Tak som sa rozhodla rozlúčiť sa s Danym. Roky prešli no my dvaja
sme ostali kamaráti. Nebolo to až také intenzívne priateľstvo ako niekedy ale
vždy sme si mali čo povedať. Neodpustil by mi keby som sa neprišla rozlúčiť.
Znovu som stála pred tými veľkými
dvermi. Znovu som zazvonila a znovu som počula dupotanie po schodoch. Musela
som sa usmiať. Dvere sa otvorili a ako obyčajne v nich stál polonahý
Daniel.
„čakal
som ťa.“
„tak
to si sa mohol aspoň obliecť.“
„tak
to by som už ale nebol ja.“
„tak
to mi je jasné.“
„nestoj
tu a poď dovnútra. Som sám doma tak sa nemusíš ani zobúvať, mama to snáď
prežije. Ja sa idem obliecť. Počkaj ma v Laurinej izbe. V mojej je
teraz neporiadok takže tak.“
Nenamietal
som, vybehla som hore schodmi a zamierila na koniec dlhej chodby. Tesne
pred dvermi som zastal. Bála som sa či je naozaj vhodné aby som narušovala jej
súkromie. Áno vime Laura sa pred rokom a pol odsťahovala, ale aj tak to
bola je izba, jej veci, jej spomienky. Poznala som tento dom naspamäť. Bola som
vo všetkých izbách okrem tejto.
„Dany
nebude vadiť Laure ak tam pôjdem?“ zakričala som.
„Nie,
nie len choď.“
Zhlboka som sa nadýchla a pomaly
som otvárala veľké drevené dvere. Čakala som typickú dievčenskú izbu ružovej
farby. Čakala som staré plagáty nalepené na stenách. Čakala som milión fotiek s jej
kamarátkami. Jediné čo so nečakala bola skoro prázdna izba s veľkou posteľou
pri okne. Ešte aj obliečky na posteľnom pradle boli biele tak isto ako záves na
okne. Podlaha bola vykachličkovaná čudnými kachličkami. Pripadala som si akoby
som otvorila dvere do lacnej hotelovej izby. Nič nesvedčilo o tom žeby tu
niekedy bývala mladá teenagerka. Sadla som si teda na stoličku vedľa postele a čakala
som. V tom upútala moju pozornosť gitara ležiaca na zemi pod posteľou. Zohla
som sa a vytiahla som ju. Bola celá od prachu, no bola krásna. Trochu som
ju ofúkala a priložila svoje malé prsty na struny. Za tie tri roky som sa
trochu naučila hrať. No hlavne za ten posledný rok sa ma to Dany pokúšal
naučiť. Zahrala som kohútika jarbeho. Bolo to tak príjemné tam len tak sedieť a hrať.
Snažila som sa spomenúť si ako ma to Dany učil. Kde to mám dať tie prsty keď
chcem zahrať akord G? pomaly som si to začínala dávať dokopy. Začínala sa mi
vytvárať melódia a ja som bola na seba pyšná.
„hmm
vidím že som s tebou nestrácal čas.“
„veď
ty so mnou ani strácať čas nemôžeš.“
„neusmievaj
sa tak Fabiny. Radšej mi povec ako mi to pristane.“
Obzrela
som si ho od päty až po vlasy.
„celkom
ujde.“
„celkom
ujde? Celkom ujde? Pozri sa ešte raz lebo vidím že si slepá.“
Postavila
som sa a obišla som ho, pritom som si ho obzerala ako nejaká vedkyňa keď
skúma nejaký dôležitý objekt.
„mením
názor vyzeráš úžasne.“
„to
je lepšie. No čo tešíš sa?“
„neskutočne.
Počuj Danko musím ísť domov sa ešte dobaliť.“
„hej
viem prišla si sa len rozlúčiť. To som sa nemusel ani obliekať, mohol som ťa len
vo dverách objať otočiť a zamávať.“
„ale
to zas nie. Veď idem len na mesiac netreba s toho robiť vedu.“
„poď
ku mne.“ Pritisol si ma na svoju hruď a objal
ma.
Bolo to dlhé objatie. Tak sme sa objímali
niekedy dávno. Ešte vtedy keď Jakub žil. Z oka mi vytiekla slza a za ňou
sa drela už ďalšia. Určite musel cítiť moje slzy na jeho ramene lebo si ma od
seba odtiahol a zahľadel sa na mňa.
„zlato
veď ty s toho robíš väčšiu vedu ako ja. Smile at me honey and please don´t
cry.“
„nezačínaj
s tou angličtinou ty pako.“
„No
vidíš že sa vieš usmievať. Ale už choď lebo začnem plakať ja.“
„budeš
mi chýbať.“
„Ty
mne viac.“ Pokrútila som hlavou a vybrala som sa prečo. Len čo som zošla
dole schodmi už ma Dany svojim krikom zastavil.
„Počkaj
ešte niečo.“ Dobehol ku mne a zo slzou v oku mi povedal.
„Ľúbim
ťa.“ Nič som nestihla urobiť a svoje teplé pery priložil na tie moje. Bola
som v šoku. On ma pobozkal. Potom len otvoril dvere za mojím chrbtom a usmial
sa na mňa. Ja som ako malé kuriatko nevedela čo mám robiť, alebo čo mám povedať,
tak som sa otočila a odišla som za svojím snom.
