Nastal
ten deň keď sa mal vrátiť. Bolo čudné, že sa teším na cudzieho človeka, ktorého
vôbec nepoznám. Viem len meno, farbu očí a vlasov. Nič viac. No po všetkých
tých rokoch strávených smútením a zabúdaním som bola vďačná a zároveň
zdesená z toho, že niekto môže byť tak podobný niekomu ako je Jakub. Ako bol
Jakub. Ráno som sa najedla, osprchovala a učesala. Nemala som nejaké veľké
plány. Tento deň som si nechala na flákanie sa v hotely alebo pri bazéne. Jediná
vec, ktorú som chcela urobiť je navštíviť ZOO a vidieť naživo kenguru. Veď
som bola predsa v Austrálii.
Rozhodla som sa, že tento môj plán
uskutočním hneď po raňajkách nech mám zvyšok dňa pokoj. V ZOO bolo krásne,
kengury boli úžasné, dokonca som sa jednej aj dotkla. Bola taká hebká. Cestou „domou“
som sa ešte zastavila v jednom obchodnom centre lebo som si chcela niečo
pekné kúpiť. No nič som nenašla.
Sadla
som si teda na chodník. Viem som čudná, len tak si sadnúť na chodník uprostred
Sydney. No von bolo tak horúco a jediná chladná vec čo bola nablízku bol
práve chodník, ktorý nebol až taký chladný ale určite bol príjemnejší ako
kovové, nahriate lavičky na ktorých sa nedalo sedieť. Chvíľku som tam len tak
sedela a pozorovala ľudí okolo. Jedná z mnohá veci v Austrálii čo
sa mi páčilo bolo to , že sa tu ľudia nikde neponáhľajú. Teda jasné boli tam aj
taký ktorý skoro behali ale boli vidieť
na tvárach ľudí, že sú spokojný. Ďaleko od sveta, ďaleko od Európy alebo
Ameriky, ďaleko od problémov aké vládnu nášmu svetu. Majú vlastné problémy a dokážu
s nimi žiť tak ako my žijeme s tými našimi.
Keď
som si už aj ja sama pripadala blbo, tak som sa zodvihla a odišla na
hotel. Prezliekla som sa do plaviek a išla som s zaplávať. Jačiace
dievčatá za plotom mi dávali dosť najavo, že „niekto“ sa vrátil. Nevšímala som
si ich a ďalej som plávala. Neskôr som si len tak ležala na slnku a vychutnávala
som si čerstvý, vlhký vzduch. Zrazu sa začalo zamračovať. Nebrala som to veľmi
vážne a ďalej som ležala až kým som na svojom bruchu nezacítila kvapku
dažďa. Zobrala som si osušku a odišla som do sauny. Potom som sa
osprchovala a išla som sa najesť do hotelovej reštaurácie. V takomto hotely
nie je ťažké zohnať stôl pre jedného, takže som dlho nečakala. Môj stôl bol
blízko V.I.P. sekcie. Oddeľoval ma od nej len červený záves, ktorý bol jemne
odhrnutý a tak som videla čo sa deje dnu. Najprv som si to nevšímala ale ako
náhle som započula známi hlas musela som sa pozrieť.
Áno
sedel tam aj s ďalšími dvoma osobami. Na niečom sa smial a pritom jedol
nejakú špecialitu. Nevedela som, že je až taký bohatý. Keď som prišla na hotel
prvý krát spýtali sa ma či chcem V.I.P. sekciu v reštaurácii no keď mi
povedal cenu len som prekrútila oči. To musí znamenať, že s peniazmi nemá
problém, alebo jeho priatelia.
Objednala
som cestoviny a pohár vína. Nechcela som sa prepchávať aj keď tam varili vynikajúco.
Pomaly som dojedla a videla som, že aj on. Chcela som sa vyhnúť stretnutiu
a tak som sa vybrala preč. Pred východom ma ale zastavil.
„Beth?“
musela som sa otočiť.
„Ahoj“
„Uch
som rád, že som povedal správne meno. Ako sa máš?“
„Ehmm...
celkom fajn a čo ty ?“
„Ja ?
Vynikajúco. Čo dnes robíš?“
„To
ma teší. Dnes? Dnes ani nič. Možno pôjdem niekde do mesta.“
„V
takom počasí?“ nadvihol obočie. Nechápala som.
„V
akom?“
„Nevidel
si ten lejak vonku?“
„Och
nevšimla som si. Tak v tom prípade neviem čo budem robiť.“
„Čo
keby si mi robila spoločnosť? Vieš kamaráti išli na nákupy a nejak sa tam
zasekli pre to počasie tak ostali v jednom hotely v centre a ja tu
skoro nikoho nepoznám.“
„a tý
čo si si nimi jedol?“
„To
bol Paul s manželkou. Nechcem ich rušiť.“ Paul, Paul vraví to akoby som ho poznala. Nevedela som či je to
dobrý nápad ale ako sa dalo odplať tým jeho očiam ?
„Chápem
tak fajn pridám sa k tebe.“
„Super
tak príď u mne na izbu pozrieme si nejaký film alebo tak niečo.“
„OK,
ktorú izbu máš?“
„Úplne
hore, je tam len jeden apartmán, neminieš to.“ Aha takže bohatý tu je on. Úplne
hore sú tie najdrahšie apartmány.
„Tak
fajn, o pol hodinku tam budem.“
