Don´t cry... 2.

Dni smútku boli najťažšie obdobie v mojom živote. Všetko bolo čierne. Všetko bolo nudné a nič ma nenaplňovalo. Všetci boli neskutočné milí a súcitní. Neznášala som to. Každá jedna myšlienka bola venovaná  jemu. Urobila by som všetko aby som zmenila čo sa stalo.

            Teraz si ani neviem predstaviť smútok ktorý som vtedy prežívala. Každá jedná spomienka na to obdobie je nejasná. Nedá sa ani vypovedať slovami aký zmätok som mala v svojej hlave. Myslela som na smrť, odmietala som jesť, celé dni som bola vo svojej izbe a každého od seba odháňala. Trvalo to mesiac, potom začala škola. Prvé týždne mi dovolili rodičia ostať doma, potom som už musela ísť. Odviezli ma ku  škole, zamávali mi a odišli. Ja som sa poobzerala okolo seba a šla som na cintorín. Nie nechodila som do školy. Flákala som to asi mesiac kým mi nato neprišli. Tak ma doviedli až do triedy, niekedy sa mi podarilo utiecť, inokedy som tam len tak sedela a pozerala na ľudí okolo seba. Nedávala som pozor a bola som celý čas mimo. Bol to môj prvý rok na strednej. A ja som nepoznala nikoho. Nevedela som ani jedno meno. Vedľa mňa sedelo dievča s čiernymi vlasmi a zelenými očami. Až neskôr som si uvedomila, že bola celkom pekná. Zato ja som bola špinavá a neučesaná. Nezaujímalo ma čo si kto o mne myslí. Sprchovala som sa každý tretí deň. Nosila som čierne oblečenie aby som sa stratila v dave, nie preto aby som na seba upozornila. Bola som pre ostatných proste čudáčka. Nikto zrejme nevedel čo sa stalo a to mi vyhovovalo. Keď mám jedného dňa umrieť, tak aspoň sa pre to nebude nikto trápiť tak ako ja teraz. Takto som si to predstavovala. Jediný človek s ktorým by som sa dokázala ako-tak porozprávať bol Dany, no ten sa so mnou nerozprával. Najprv som ho obviňovala, že sa neozval ani v tom najhoršom, ale potom som ho začala obdivovať, že dodržal svoje slovo a naďalej sa mi vyhýbal. Vedela som, že to nemôže trvať večne. Vedela som ,že on sa vráti. Len som ešte nevedela kedy.

            A stalo sa. Síce neprišiel, nenapísal ani nezavolal. Bolo to náhodne stretnutie. Niekedy v novembri. Vracala som sa zo školy. Cestou som sa rozhodla ísť na cintorín. Bol to taký obyčajný deň. Cintorín je blízko Danyho domu, takže bola dosť veľká pravdepodobnosť, že ho cestou niekedy stretnem .

            Išiel oproti, keď ma zbadal trochu spomalil. Pozerala som sa na neho celý čas až kým prišiel úplne blízko. Chcela som vedieť čo urobí. On uhýbal pohľadom ako sa len dalo. Hral sa s kľúčmi, bol nervózny to bolo jasné. Keď bol už úplne blízko pozrel sa na mňa. Ja som zastala a čakala čo urobí. Zastal aj on a pozrel sa mi do oči. Už som ho chcela pozdraviť a spýtať sa ako sa má, no on ma zastavil.

„nič nehovor prosím.“ Prikývla som. Naho sa ku mne a objal ma. Len ma tam držal, nehladkal ma po chrbte, nebozkával mi vlasy. Neurobil nič sebecké ako to chlapci vedia. Vedel, že potrebujem jeho objatie a tak to urobil a urobil to najlepšie ako mohol. Konečne som niečo cítila. Niečo iné ako potrebu umrieť. Pripomenulo mi tu Jakubove objatie. 

Don't cry... 3.

Don´t cry... 1.

Každý vraví, že je ľahšie zomrieť a byť mŕtvi ako žiť. Ale čo keď zomrie len nejaká časť z človeka? Čo keď nezomrie telo, ale zomrie cit? Čo keď sa srdcový zámok zamkne celý? Nie jedna komnata ale celý naraz. Akoby potrebovalo srdce zreštaurovať. Čo vtedy? Podľa mňa taká smrť je horšia ako život, plnohodnotný život. Toľká irónia v tom slove. ŽIVOT. Čo je vlastne život? Môj život bol zatiaľ len preskakovanie zo dňa na deň. Jeden deň je naozaj dobrý ale hneď nato príde iný ktorý všetko pokazí. Je snáď také zle túžiť po smrti? Prečo je samovražda hriech? Prečo, človek ktorý vlastne už nežije nesmie ukončiť svoju cestu? Sú toľko spôsobov ako sa zabiť. Dlhá a mučenícke, ako napríklad utopenie sa alebo zhorenie, pri tomto spôsobe cítite každú jednu bunku sa vzpierať, bojovať a snažiť sa ukončiť bolesť, alebo jednoduchšie. Rýchla  smrť, skoro bezbolestná. Nie je rozumnejšie ukončiť život skokom pod vlak? Alebo si prestreliť mozog. Vyskočiť z vysokej budovy.  Čo je lepšie? Alebo lepšie povedané čo je horšie? Čo je väčší hriech? bude môj trest menší keď budem trpieť pri umieraní? Bože ako mám zomrieť aby som nezhrešila? Sebatrýznenie ma už prestalo baviť. Prestalo ma už baviť všetko. Dokonca aj život . Vždy ma učili, že keď niekto zomrie je to božia vôľa. Teda som vedela, že na Boha sa hnevať nemôžem. On zato nemôže. Čakať od neho, že urobí zázrak nemôžem. Nezaslúžim si to. Prečo by mi mal aj pomáhať? Prečo by mal niekomu, kto myslí na smrť a hľadá v nej vykúpenie, pomôcť? Nie je to sebecké žiadať toto od niekoho kto mi dal život? Toto proste žiadať nemôžem. Jedinú vec čo si môžem ja dovoliť žiadať je aby Jakub bol už v nebi. Aby si nemusel prechádzať dlhým očistcom. Veď on neurobil nikdy nič zlé. Nebol násilný, nehrešil, nepil, nedrogoval, nazbíjal, nerúhal sa, nezanedbával sväté omše, nebol bezočivý k svojím rodičom, nekradol, nesmilnil, nezávidel, neohováral, v podstate neporušoval žiadne prikázanie. Bol naozaj dobý a zaslúži si nebo. Niekto by povedal, že by na mojom mieste zanevrel na Boha, hneval sa na neho, že toto dopustil. Neveriaci by povedal „No vidíš to ten tvoj Boh, čo sa k nemu modlíš, prečo mu nepomohol? Ešte stále mu veríš?“. A ja namiesto toho obhajujem Boha a tvrdím, že to bola moja chýba. Veď každý v takých situáciách obviňuje seba alebo niekoho iného. Vždy je tu nejaký vinník. Teraz som to ja. Ja zato môžem. Neviem prečo , ale je to moja chyba. Veď keby som tak veľmi nenaliehala na ocka, že chcem motorku, nekúpil by mi ju a ešte stále by sa na nej vozil on. Nenastala by žiadna porucha. On by žil a ja by som žila tiež. Možno by sme boli len susedia ktorí sa len sem-tam pozdravia a idú ďalej. Nemusela by som ísť na žiadny pohrab a pozerať na tie plačúce tváre. Na jeho rodinu, na jeho mamu, oca , brata a sestru. Nemusela by som im podať ruku a povedať „úprimnú sústrasť“.  Nemusela by som zovierať v rukách hrudu hliny a hádzať ju do hrobu. Nemuselo by to byť také ťažké.

            Je ťažké plakať keď dôjdu slzy. No ešte ťažšie je žiť keď dôjde cit. Je ťažké sa hnevať na seba. No ešte ťažšie je hnevať sa na niekoho koho ste predtým zbožňovali. Je ťažké povedať vlastnej matke: „Vypadni, chcem byť sama.“ a pritom byť sama je to posledné čo chcete. No jediný človek ktorý by dokázal uhasiť smäd vašej duše je mŕtvy. Čo by ste robili vy? Dokázali by ste žiť? Ja teda nie. Nedokážem to.

            To je rozdiel medzi mnou a Jakubom. On ostal nažive hoc je mŕtvy a ja som zomrela hoc som živá. Ako to že žije? Jednoducho ja ho vidím. Vždy ho vidím. Nemôžem sa ho dotknúť ale vidím ho. Naozaj je tu so mnou. Celé dni sedí oproti mne v izbe a pozerá sa ako plačem a zaživa umieram.

Don't cry... 2.

Ešte je nie všetkému koniec

síce Smile at me... skočilo, ale bude pokračovanie v novom príbehu Don´t cry... načo sa teším aj ja =D Elizabeth ma toho pred sebou ešte veľa. Veď mala len 15 takže ma život pred sebou či?? Teraz keď skončila škola mám viac času tak sa stým trochu pohrám a budem sa snažiť pridávať časti pravidelnejšie no nič nesľubujem =D Inač neviem či to niekto číta, aj keby nie ne to stačí, no keď náhodou niekto tak by som poprosila o názor či chcete Smile at me... z Jakubovho pohľadu =D. Keď áno tak prvé napíšem to Smile at me.. a potom začnem niečo nové. Alebo naopak ako chcete. Prajem príjemný deň =D

Smile at me... 20. The End

Podľa mňa existujú  len dve slová ktoré dokážu tak zmeniť život a to práve tie dve ktoré mi povedal Jakub. 

„Milujem ťa.“

Je vôbec možne aby niekto miloval mňa? Čo som urobila? Ako som spôsobila taký hlboký cit u inej osoby. Veď som mala len pätnásť. V tej chýli mi to pripadalo ako absolútny nezmysel. Ostala som tam len tak sedieť bez slova. Možno čakal, že mu to poviem aj ja. Začínal byť trochu nervózny. Jednou rukou si poklepkával po kolene a druhou ma držal za tu moju. Stále čakal a ja som stále nevedela čo mám urobiť. Mám mu to povedať? A je to pravda ? naozaj ho milujem? Nie som mladá na také slová? Všetko bolo zrazu nejasné a ja som spanikárila.

„Nechceš niečo jesť? Vieš ja som dosť hladná. Alebo si donesiem vodu? Sladkú či minerálku? Mohli by sme si pozrieť film. Čo ty nato?“

„Lízi?“

„Áno?“

„Vieš čo som povedal?“

„Áno uvedomujem si váhu tvojich slov, a áno ľúbim ťa len potrebujem niečo robiť lebo sa zbláznim.“

„Ľúbiš ma?“

„Samozrejme.“

„To je milé ale ja som povedal, že ťa milujem a ty mi ideš ponúkať jedlom a pitím vo vlastnom dome? Musím sa priznať naštvalo ma to trochu.“

„Prepáč, som nervózna, neviem čo mám povedať, neviem čo mám urobiť. Možno by som mala ísť domov a porozmýšľať. Nikdy som neľúbila nikoho tak ako teba, ale potrebujem premýšľať.“

„Nechápem je také ťažké to povedať? Ja som to zvládol. Ale keď chceš premýšľať tak dobre, choď. Zajtra idem na preteky tak sa neuvidíme, máš čas maj sa.“

                Toto nebolo dobré. Tón jeho hlasu vôbec nebol pokojný. On mi nechcel dať čas. On sa nahneval. Moje svedomie sa búrilo. Prečo sa tak búrilo? Na rozlúčku mi nedal ani len pusu. Nič len chabé

„Maj sa.“

                Preliezla som plot a vybrala som sa rovno do sprchy, tá ma tak upokojila, že som mohla isť pokojne spať. Až v posteli mi došlo čo sa vlastne stalo. Nie ta časť kedy sa nahneval a doslova ma vyhnal z jeho domu ale tá časť v ktorej mi povedal, že ma miluje. On to vážne povedal. Zrazu ma naplnila eufória a všetko bolo krásne. Moje srdce pumpovalo krv ako nikdy. Celá izba bola naplnená šťastím. Všetko bolo dokonalé. Zaspávala som zo spomienkou na jeho výraz tváre keď to vravel. Ten úsmev, tie žiariace modré oči. Tie jeho jamky okolo úst. Už som vedela čo treba robiť.

                Ďalší deň bol ten deň ktorý všetko zmenil. Úplne. Hneď ráno som sa len rýchlo umyla a utekala k jeho domu. Zazvonila som a čakala. Otvoril mi Braňo.

„Sesus sestro, ta čo ideš snami?“

„Neviem, môžem ísť za Kubom?“

„Samozrejme, že môžeš. Ale dlho nám ho nezabávaj ponáhľame sa.“

„Ďakujem.“

                Rozbehla som sa hore schodmi, no pred jeho izbou som zastala. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere.  Stačil mi jediný pohľad do jeho oči aby som zo seba vypustila všetko čo ma trápilo.

„ Milujem ťa. Keď si zmenil svoj názor zo včerajška, tak ma rýchlo zastav. Včera keď som prišla domov a ľahla som si do postele uvedomila som si, že ty si to naozaj povedal a nebol to len výplod mojej fantázie. Ty si to vážne povedal a ja som tam len sedela a nerobil nič aby som ti dokázala, že ťa tiež milujem. Tak ma to mrzí, tak strašne ma to mrzí, ale chcem aby si to vedel skôr než odídeš Ľúbim, teda Milujem. Milujem ťa.“

„To je v poriadku. Ideš s nami?“

„Nič mi k tomu nepovieš len to, že je to v poriadku?“

„Hmm a nebol som to ja čo ti včera povedal?“

„Ale je to vravím dnes.“

„Poď ku mne.“ Svoje ruky nastavil pred seba. Ja som sa rozutekala k nemu a objala. Nebolo to dávno čo som ho objímala ale po tom všetko mi to pripadalo ako večnosť. Vychutnávala som si ho.

„Pôjdeš s nami? Mohli by sme zobrať aj tvoju motorku a aspoň si raz vyskúšaš ten pocit.“

„Dobre. Len nech tam budem s tebou.“

„och och Fabiny nefandí si ja budem vpredu a ty vzadu a medzi nami asi tak dvadsať iných pretekárov .“

„ako myslíš len sa nehnevaj.“

„Nehnevám sa. Poď ideme naložiť motorky lebo nestihneme.“

                Nikdy by som nemala odvahu sa zapísať, keby nebolo jeho. Vždy som sa bála, že hneď pri štarte spadnem a ostatný pretekári ma prejdú. No teraz som sa nebála. Sedela som tam na motorke a snažila som sa dýchať zhlboka. Držala som ruku chlapca ktorý sa pripravoval vedľa mňa. Posledný krát som sa na neho usmial a dala som si prilbu na hlavu. Moju pozornosť zaujal už len chlapík v strednom veku, ktorý držal v rukách tabuľku z číslom 15. Dobre som vedel čo to znamená, už len pätnásť sekúnd. Zrazu tabuľu otočil a tam stálo 5. V duchu som si odpočítavala päť, štyri, tri, dva, jedna. Vyštartovala som rovnako ako on. Zdalo sa mi, že tam okrem nás nikto nie je. Boli sme prvý. Vždy je dôležité dobre vyštartovať, to som vedela. A bola som šťastná, že som dokázala začať tak ako on. Moja eufória však trvala len chýľ ku. Začal sa mi vzďaľovať a bolo po všetkom. Ani neviem ako a dostala som sa do stredu toho chaosu. Všade bol prach  a ja som bola absolútne dezorientovaná. Nevedela som kam mám ísť, tak som išla len tam kde všetci. Takto to trvalo asi dvanásť minút. Kým zrazu vlajkonosiči nezačali mávať červenými vlajkami.  To bolo zlé znamenie. Všetci pretekári pomaly dokončili kolo a vrátili sa na štart zistiť čo sa stalo. Ja som však zbadala Jakubovu mamku ako uteká niekde na opačnú stranu trate. Vypla som motorku a odhodila prilbu. Začala som utekať tým smerom kam ona.

 Cítila som prach ktorý mi dráždil nos. Cítila som vôňu benzínu. No niečo som cítila ešte viac. Bol to strach. Dobehla som tam a zbadala som niečo na čo nikdy nezabudnem. Mladý záchranár sa snažil oživiť mŕtve telo. Telo bez života. Telo bez duše. Snažil sa urobiť niečo nemožné. Snažil sa ho zachrániť aj keď sa to nedalo.  On to vedel, všetci to vedeli. Okolo neho stáli ľudia, akoby nejaké malé obecenstvo ktoré ho podporovalo v jeho snahe.  No bol koniec.

„Je mŕtvy.“ Znel verdikt.  Áno bol mŕtvy. A ja sním. V tej chýli zomrela Lízi. Lebo on bol mŕtvy. Veď sám záchranár to povedal.

„JE MŔTVY.“

Don't cry... 1. (pokračovanie)