Don't cry... 13.

Ráno som sa zobudila skôr ako Niall, umyla som sa prezliekla a bola som nám dole pre kávu. Zapla som Notebook a pozrela novinky so Slovenska. Otec pridal fotku na Facebook ako boli s mamou na návšteve u mojej tety. Už dlho som nevidela svoje milované sesterničky. Chýbal mi domov. Moja vlastná posteľ, moja izba a oja chladnička ktorú tu nemám a musím si aj o polnoci objednávať jedlo cez hotelovú službu. Doma stačí proste otvoriť dvierka a vybrať si čo chcem. Zrazu som si uvedomila, že už mi tu až tak veľa času neostáva. Len 2 týždne a bude koniec.

            Sedela som v izbe a čumela do blba.

„To je tvoja rodina.“ Počula som za svojim chrbtom. Skoro som z kože vyletela ako som sa zľakla. Úplne som zabudla na Nialla.

„Ježíš Čo ma chceš zabiť?“

„Prepáč. Tak čo vidím tam podobu. To je tvoja sestra? M a také oči ako ty.“

„Nie to je moja sesternica, a toto je môj ocko a tu je mama a sestra s jej manželom.“

„Je tehotná?“

„No hej vlastne o mesiac ma rodiť.“

„Super!... Prečo sa podobáš viac na sesternicu ako na sestru?“

„Neviem ja som po otcovi sestra po mamke a ta sesternica je z otcovaj strany tak asi preto.“ Zavrela som okno s Facebookom a na obrazovke môjho notebooku sa objavila fotka mňa a Jakuba ako sedíme v stane a škeríme sa do objektívu.

„To si ty?“

„Presne tak!“

„Ale to je asi strašia fotka nie?“

„No tri a pol roka stará.“

„Bola si pekná.“

„Ty mantak!“ začala som sa smiať.

„Teda ešte stále si, ale aj vtedy si bola tak som to myslel.“

„Už to nenapravíš...haha“

„Tak fajn, kto je ten chlapec?“

„To je Jakub.“ Pozrela som sa na obrazovku, rovno do tých modrých očí a tak som sa pozrela na Nialla. Ako je možné, že majú rovnaké oči?

„To je tvoj chlapec? Prečo tu nie je s tebou?“

„On nemohol, ale on tu je so mnou, aspoň dúfam.“

„Nechápem.“

„On už zomrel.“

„Tak prepáč, nevedel som je mi to ľúto.“

„Niall to je v pohode.“ Usmiala som sa naňho,

„Ale chceli sme tu ísť spolu, nevyšlo no, aspoň som tu prišla ja keď on už nie.“ Niall bol až podozrivo ticho. Podozrivo preto, lebo on vždy niečo rozpráva a všetko chce vedieť a vždy sa niečo pýta a robí. Pozrela som sa naňho a videla som na jeho výraze, že nevie čo povedať.

„Niall no tak netvár sa tak, to nevadí, už som si zvykla, je to fajn, jasné chýba mi, ale je to fajn. Mohol by si prosím ťa niečo povedať?“

„Hej, je to divné keď si mi to povedala, človek nevie ako má reagovať. Ale keď vravíš, že to je fajn tak super. Ak bude ešte aj dnes také počasie budeš so mnou?“

„Jasné môžeme ísť plávať alebo tak niečo.“

„Fajn Beth idem k sebe umyjem sa a zavolám niekomu aká je situácia a tak potom ti dám vedieť. Ok?“

„Fajn, inač máš tu kávu, nevedela som akú chceš tak som vzala čiernu, akú ju nechceš nechaj ju tu ja ju potom vypijem.“

„ďakujem ale kávu nepijem.“

„Tak nič no, maj sa.“

„Maj sa.“

            Sadla som si k oknu a pozerala na padajúce kvapky vody. Nechápala som ako je možne, že ešte aj dážď je v Austrálií iný. Kvapky sú väčšie a pomalšie, alebo to bol len pocit? Ulice prázdne sem-tam nejaký človek snažiaci sa čo najrýchlejšie prebehnúť cez cestu. Ja som zvyknutá na takýto dážď ani sa mi to nezdá, že by to bola nejaké katastrofa. Trošku silnejší dážď ako bežný u nás doma. Taký dážď ako vo filmoch. No tam ho robia umelo. Vstala som a išla som sa prezliecť do plaviek a učesať si vlasy do copa. Hneď čo som vyšla z kúpeľne zazvonil hotelový telefón. To sa mi stalo prvý krát čo som tam bola, zvyčajne som ho používala ja. Opatrne som zdvihla.

„Hallo?“

„Ahoj Beth, tak volám som so Zaynom aj Paulom a Chlapci sa tu zatiaľ nevedia dostať a Paul povedal, že ani mi sa nevieme niekam dostať. Takže ideme plávať?“

„Jasne ja som už prezlečená kde ťa mám počkať?“

„O 10 minút dole pri bazéne.“

„Ok budem tam. Maj sa.“

Ešte som si na seba obliekla ľahké šaty a do tašky vzala osušku a kartu od izby. Prišla som k bazénu a počkala som tam na Niall. Bol len v plavkách a okrem uteráka v ruke nemal nič iné. Pri bazéne bolo veľa ľudí, asi sa každý nudil alebo tak niečo. Prevrátila som oči. Niall ma pritiahol k sebe.

„Čo teraz?“

„Tak poďme do vonkajšieho bazéna.“

„Beth šak prší.“

„Čo sa bojíš, že budeš mokrý?“ zasmiala som sa na vlastnom vtipe a vyšla von cez sklenené dvere. N lehatko pod strieškou som si položila osušku a tašku a rozbehla som sa cez dážď do bazéna. Dážď bol teplý rovnako ako voda v bazéne. Niall chvíľku pozeral ale nakoniec uznal, že to nie je až taký blbý nápad. Skočil ku mne a už sme plávali a špliechali a topili jeden druhého. Bolo to úžasné. Smiali sme sa a kričali po sebe, potom sme vyšli von a ľahli na lehátka. Dážď dopadal na naše skoro nahé telá. Tak sme sa osušili a išli sme do baru na drink. Áno len tak v plavkách. Teda ja som si obliekla šaty ale ešte mokré plavky mi na nich vytvorili veľké, mokré kruhy. Bolo síce ešte len dvanásť hodín ale aj tak sme si dali nejaké drinky. Sedeli sme tam a rozprávali sa. Pili sme až kým sme nezacítili účinok alkoholu. Tak sme to išli radšej zajesť a prezliecť sa. Potom sme pokračovali u mňa na izbe, vypili sme ešte fľašu vína a pozreli sme si nejaké filmy. Bol to vydarený deň. Zaspávali sme na mojej posteli pri filme, ktorý vybral Niall. Trochu opitý a spoločensky unavený. 

Don't cry... 14.

Don't cry... 12.

Ako už býva zvykom keď som s Niallom musela som sa zhlboka nadýchnuť a až tak som sa mohla vrátiť. 

„Vieš čo Niall, asi by som sa mala vrátiť k sebe.“

„Prečo? Čo sa nudíš, alebo si unavená?“

„Nie, nie len tak ťa už nechcem ďalej zdržiavať.“

„Zdržiavať? Čosi ... veď sme uviazli v hoteli nemám tu čo robiť nudím sa. Ty ma nezdržiavaš ty mám zabávaš.“

„Zabávam? ... Ale prosím ťa veď som ticho pozerala film.“

„Nie síce si bola ticho ale film si nepozerala.“

„HEJ...Pozerala som. Môžem ti presne povedať o čom bol.“

„Tak potom fajn.. mne sa len zdalo, že odpočítavaš sekundy kým sa skončí.“

„To tvoja ruka ma vyviedla z mieri.“ Žmurkla som naňho

„Ja viem.“ Žmurkol on.

„Ty vieš?“ udivovalo ma prečo sa ma snaží provokovať.

„Viem, páčilo sa mi ako si sa hneď narovnala a pozerala na jedno miesto asi pol hodinu.“

„Ty si to urobil narokom?“

„Ta čosi.“

„Niall.“

„Ok, máš pravdu. No poď sa najesť.“ Otočil sa a odkráčal k jedlu.

„Vieš čo rozmýšľal som, že to ty si ma pozvala minule na kávu tak prečo teraz chceš utiecť?“

„Nechcem utiecť. Len nie som veľmi dobrá v takýchto situáciách.“

„Akých situáciách?“

„Takých. Ty si chlapec, ktorého poznám asi tri dni a pred dnešným večerom som sa s tebou rozprávala len raz a ty si úplne v pohode akoby si ma poznám celú večnosť. Ako nie žeby som mala s tým problém, ale zdá sa mi divné že si až tak  normálny.“

Niall pokrčil ramenami. „Už som si zvykol sa rozprávať s cudzími.“

„Aha. Tak fajn, ukončíme túto trápnu debatu, tak čo máme jesť.“ Sadla som si k nemu a vzala do rúk toast.

„Nejedia sa toasty na raňajky?“

„Yop, ale ja som čudný a robím zvláštne veci ako napríklad, že si dám toast aj večer.“

„Hmmm tak to si vážne čudný, asi si budeme rozumieť.“ Usmiala som sa na neho. Potom to už išlo cele v pohode. Rozprávali sme sa o našej zvláštnosti, o tom čo všetko robíme inak ako ostatní. Smiali sme sa jeden na druhom a preberali sme prečo by mali byť toasty považované že celodenné jedlo.

„Hej ty Niall, počuj asi by som už vážne mala ísť, už je veľa hodín.“

„Ako chceš, keby som sa v noci bál tak ťa asi prídem zobudiť. Alebo si k tebe len ľahnem a potom ráno vstanem skôr ako ty a vytratím sa.“

„To je super, že mi to tak na rovinu oznamuješ, ale asi ti to neprejde lebo nemám kartu do mojej izby. No keby si sa bál tak zaklop, priadne nahlas a ja prídem otvoriť. Maj sa. A dobrú noc.“

„Dobrú.“

Vošla som do výťahu a presunula som sa na svoje „oveľa nižšie položené“ poschodie. Osprchovala som sa prezliekla som sa a napísala som do svojho denníku len zopár slov. nechcelo sa mi totiž veľa písať bola som dosť unavená. Človek by ani neveril ako dokáže napchávanie sa a kecanie o ničom unaviť. O 10 min.  nato ako som zatvorila oči ma zabudíl Niall.  

„Niall ty si normálny? Ty si vážne prišiel?“

„Povedala si, že môžem.“

„Sakra chlapče veď ťa ani nepoznám. No nemyslím si žeby si mi dačo chcel ukradnúť a keď sa ma dotkneš zabijem ťa.“

„Áno pane... teda pani. Slečna.“ Ľahol si ku mne do postele.

„Bethy.. mne sa ešte nechce spať, poďme sa rozprávať alebo počitať ovečky, alebo super nápad mám poďme dole do baru.“

„Ja ťa nepočúvam, ja už spím.“

„Takže keď ta teraz znásilním ani si to nevšimneš.“

„Povedala som dačo.“

„Žartujem.“

„To by som ti radila.“

„Beth nespí!“ otočila som sa k nemu. Jeho tvár pár centimetrov od tej mojej, to som teda nečakala, doslova som cítila jeho dych na mojej tvári. Pripadalo mi blbe hneď sa otočiť tak som sa usmiala a povedala:

„Niall ja som vážne unavená, ak sa chceš rozprávať tak mi niečo rozprávaj a ty sa nebudeš nudiť a mňa to aspoň uspí.“

„To je blbé keď mi nebudeš odpovedať.“

„Tak my niečo zarecituj, alebo zaspievaj, sľubujem ak budem ešte pri vedomí tak ti zatieskám.“

„FAJN.

I am a music man.
I come from far away and
I can play. What can you play?

I play piano. Pia pia piano….

I am music man.

I come from far away and...“

„NIALL! Dačo normálne prosím, nie sme v škôlke.“

„a čo chceš počuť?“

„čo tak niečo The Specialist? „

„To nepoznám.“

Ty nepoznáš Interpol? Ako sa môžeš nazývať človekom keď nepoznáš Interpol.“

„Nevravela si The Specialist?“

„To je song Interpol je skupina ktorá tú pesničku nahrala.“

„Tak mi ju zaspievaj ty.“

„You make me lose my buttons oh yeah you make me spit
I don’t like my clothes anymore 
We’re spending time and money yeah you’re colder than yourself 
Now we’re moving now we’re taking control...“

„Celkom je pekná ale čo keby sme sa vrátili k „I am music man“?“

„Čo keby sme šli spať ?“

„Tak fajn, ale najprv mi zatlieskaj.“ Prevrátila som očami a zatlieskala som mu. Otočila som mu chrbtom a zavrela oči. 

Don't cry... 13.

Mrázik =o*

"Dobrý deň dievča"
"hhhh"
"Dobý deň krásavica.... Neodchádzaj.... Mňa sa nemusíš báť..... pozri treba predo mnou utekať?...no?... čo povieš?"
"Nemám čas na takýto rozhovor."
"A čo vlastne robíš?"
"Suchý peň polievam"
"A ako dlho ho chceš polievať?"
"Dovtedy kým na ňom kvety neporastú."
"Kvety?"
"Tak mi macocha prikázala."
"To teda nemáš najlepšiu macochu."
"prečo? Macochy sú už také."
"A ako sa voláš?"
"Volajú ma Nasťa."
"Nasťa?"
"Ale dávajú mi rôzne mená. Deduško mi hovorí Nastenka. Sestrička Nasťka. A macocha tak nepekne, zmija striga."
"Nastenka, vieš čo? Vydaj sa za mňa."
"Akosi prirýchlo."
"Čo na tom ? Som aj pekný aj múdry."
"Možno aj, ale nehodíme sa k sebe."
"Prečo?"
"Chvastať sa neviem. Preto."
"No myslíš, že sa vystatujem? Aby si vedela ozaj všetko viem."
"Hej?"
"Hej, aj pluhom narábať, sekerou sa oháňať, viem aj robiť, aj zabaviť sa, som aj rybár, aj poľovník."

Don´t cry... 11.

Pol hodinu som stála pre zrkadlom a nemo som sa na seba pozerala. Zhlboka som dýchala a snažím sa prísť nato čo vlastne robím. Predstierať že sa nič nedeje nie je môj štýl takže som stresovala. Posledné minúty čo som strávila na svojej izbe som sa prezliekla do niečoho pohodlnejšieho. Nebrala som to ako návštevu alebo niečo také skôr ako keby som išla ku kamarátke. Tepláky a voľne tričko aby som sa cítila čo najuvoľnenejšie. Nastúpila som do výťahu a stlačila som najvyššie číslo. Dvere sa zatvorili a otvorili sa až v tom najluxusnejšom apartmáne aký som kedy videla. Hneď som oľutovala výber svojho oblečenia. Hlasno som si zakašľala. Teda nie až tak hlasno ale ozvena ktorá sa znášala priestorom to zdvojnásobila.

„Niall si tu?“ nikto sa neozýval a ja som mala čudný pocit akoby som tam nepatrila.

„Halooo Niall.“

„Beth prepáč už som na ceste.“ Ozývalo sa prázdnym priestorom. Čakala som asi 10 sekúnd a spoza jedných z dverí sa vynorila bloňďatá hlava.

„Meškáš.“

„Ale aj tak si ma tu nechal čakať.“ Žmurkla som naňho

„Prepáč nevyznám sa tu tak celkom.“ Priznal zahanbene.

„To sa ti ani nečudujem. Tomuto sa hovorí apartmán. A to som si myslela akú veľkú mám ja izbu.“

„Hej aj mne sa to tu zdá až príliš veľké a to si videla len vstupnú halu. Ono to má ešte poschodie.“

„Mne by úplne stačilo toto.“

„Tak poď ďalej. Objednal som nejaké jedlo, ale nič veľké lebo sme teraz jedli takže len niečo tak aby keď bude trápne ticho tak to môžeme zakamuflovať jedením.“

„Si super Niall.“

„ďakujem“ vlastne to bolo celkom vtipné to všetko. Nasledovala som ho do veľkej izby za vstupnou halou. Bola to obývačka, podľa všetkého.

„Čo budeme robiť?“

„Vravel si že si pozrieme film, preto som sa aj obliekla tak ako som oblečená.“

„To bola prvá blbosť čo ma napadla chcel som ponúknuť aspoň niečo ale v podstate je to dobrý nápad, tak čo si pozrieme?“

„Hmmm a čo tu máš?“

„Myslím, že všetko“

„Tak v tom prípade si pozrime niečo čo sa bude páčiť nám obom.“

„A čo sa páči tebe?“

„Mne sa páčia, ako správnej žene, romantické filmy ale pozriem si všetko až na horory tie neznášam.“

„Prečo ich neznášaš? Bojíš sa ?“

„Pravdu povediac veľmi, ale si prvý komu som sa priznala.“

„Tak to si cením Beth.“

„Tak čo si teda pozrieme nejakú romantickú komédiu?“

„Hej môže byť.“ Nakoniec sme si vybrali po obrovských kompromisoch Láska a iné závislosti. Sadli sme si na gauč a zapli film. Sem-tam sme niečo okomentovali, ale inač to bolo bez slova. Nebolo to trápne ticho ale také normálne, až kým Niall nepoložil svoju ruku okolo mojich ramien. Netvrdím ,žeby mi to bolo nepríjemné ale odkedy to urobil Jakub žiaden iný chlapec to neurobil. Zrazu som bola nesvoja a úplne som prestala vnímať film. Jedine načo som sa sústredila bola ruka na mojom ramene. Keď končil film a ja som si čoraz viac pripadala ako čudáčka ruka sa konečne vzdialila, lebo Niall išiel po jedlo ktoré nechal poslíček v vstupnej hale. Úplne sme zabudli, že sme si niečo objednali. Vrátil sa späť keď išli titulky a ja som chytila diaľkové a vypla som televízor. Bol to unáhlený a nepremyslený krok. Neuvedomila som si , že v izbe ostane také ticho a tma. Teda videli sme sa lebo za oknom bolo osvetlené mesto ale bolo to až príliš intímne.

„Hmm tak čo páčil sa ti film?“ spýtala som sa aby som narušila tu atmosféru.

„Hej bol v pohode, prišlo jedlo čo si dáš?“

„Nie som hladná ale ty si daj... ja si odskočím. Kde tu máte toalety?“

„Snáď za každým rohom.“

„Tak ja si už poradím.“ Vybrala som sa smerom k hale a snažila sa nájsť naje akú cestu akoby som čakal že tam budú nejaké šípky alebo tak niečo. No to nie je autobusová stanica. Skúsila som otvoriť prvé dvere a mala som šťastie. Vošla som dnu a opláchla si tvár studenou vodou. Pán Boh vďaka ti za vode odolný make-up lebo vtedy som si neuvedomila, že som namaľovaná a mohlo to zle dopadnúť. Ako už býva zvykom keď som s Niallom musela som sa zhlboka nadýchnuť a až tak som sa mohla vrátiť.  

Don't cry... 12.