Rozdeľuj a panuj... Kate 3.

"Nemôžem uveriť, že hodila všetku svoju pozornosť na seba." Pošepkala mi Lolita cestou na obed.
"Ja viem a najhoršie na to je, že mi to neprekáža." Priznala som z úsmevom na tvári.
"Neprekáža? Ako to môžeš povedať, je len prváčka." pohoršovala sa Bella.
"Ako vravím neprekáža mi to." Rozhodla som .
"Bude mi to prekážať až keď sa nepridá k nám." Vysvetlila som svojím spoločníčkam. Nedá sa povedať, že by to boli kamarátky, na strednej si človek nemôže dovoliť kamarátstva. Ľudia sa okolo mňa menia dosť často, no môžem povedať že Lola a Bella pri mne vydržali už rok čo je vlastne rekord a tak sa im môžem zdôveriť. Je dôležité byť obklopená tými správnymi ľuďmi. Položila som si tácku na stôl a zahryzla som si do jablka. teraz aj tak nič iné nejem.
"Pozrite ako tam stojí." Bella ukázala prstom na tu malú blondínku, ktoré mi ukradla pozornosť pred celou školou. Takého človeka potrebujem pri sebe. Postavila som sa.
"Fajn dievčatá, modlite sa aby ma nesklamala."

"Tvoje meno?" spýtala som bez akejkoľvek potreby ju pozdraviť.
"Chereen." Jej jemný hlások poskočil o oktávu vyššie.
"Nechceš sa s nami naobedovať." ukázala som na náš stôl a odkráčala k nemu. Nemusím čakať na odpoveď, ak patrí k nám tak príde. Vždy to tak je. A mala som pravdu hneď bola pri mne s tým tupím úsmevom na tvári.
"Takže ty si prváčka. Správne?" Opýtala a jej Lolita. Ona len nemo prikývla a zahľadela a na svoje zložené ruky v lone. Neviem prečo ma stále fascinujú tie mladé dievčatá. Sú tak nevinné až sa človek bojí, že im ublíži.
"To sú Lola a Bella, mňa určite poznáš, dievčata to je Chérie" predstavila som ich.
"Chereen nie Chérie." skoro ju nebolo ani počuť.
"Od dnes budeš Chérie znie to lepšie.... Dáš si jablko?" pokrútila hlavou a ďalej sa venovala svojím rukám. Viac som sa jej nevenovala a preberala som prázdniny s Bellou.

Rozdeľuj a panuj... Black 2.

"Rozídeme sa." povedal som možno istejšie než som chcel.
"Čože?" spýtala sa zaskočené, ale nie nahnevane čo ma upokojilo.
"Na začiatku si mi povedala, že ak ti mám ublížiť tak pravdou a nie lžou. Pravda je, že moje city k tebe sa zmenili." Snažím sa byť milý aj keď viem, že byť milý nemusím. Môžem ju proste poslať preč bez vysvetlenia, ale čo budem mať z toho? Povie to svojím kamarátkam a tým mi u nich klesnú šance.
"Aha.." povedala a sklopila svoj zrak. Nechcel som aby plakala, to vážne nemám rád, keď plačú.
"No tak, môžeme ostať priatelia." Klišé ale niečo povedať musím. Chytil som ju z rameno a jemne ju pohladkal. No v hlave sa modlím aby už odišla.
"zavolám ti taxi." povedal som rázne aby to pochopila.
"Nemusíš mám tu auto." prešla si rukou po lícu aby schovala maličkú slzu. Otočila sa a dokráčala preč. Musím uznať, že ma prekvapila a neurobila žiadnu scénu. Nečakal som to, veď minule revala pre zlé pripravený steak.

Rozísť sa s ňou na začiatku školského roka bolo dobré rozhodnutie, teraz sa môžem plne sústrediť na nové tváre. Flákať školu prvý deň nie je možno najlepší začiatok, ale veď si to vynahradím. Ako som už naznačil na lásku veľmi nie som, alebo len nemám čas. Veď kto ma toľko času sa venovať niekomu inému? Nestačí, že sa musím starať sám o seba? A to je teda dosť práce, byť vždy najlepší a najobľúbenejší. Hodiny strávené vzdelávaním sa a to nehovorím o potrebe sociálneho kontaktu pre udržanie potrebných známosti. Byť vždy tam kde sa niečo deje dá zabrať aj bez ženy. Aj keď na ženy celkom nezanevriem, sem-tam potrebuje muž pocítiť teplú krv vedľa seba  v posteli. Ako všetci vieme ženám patrí svet a mužom patria ženy, ak chceš byť úspešný potrebuješ ju.

Natiahnem sa po pohár škótskej whisky a privoniam si, takto chuti raj. Isté veci sú proste lepšie ako iné, istý ľudia sú proste lepší ako ostatní a ja mám to potešenie, že patrím so prvej triedy. Ľudia si myslia že je niečo zlé na to ak svoje rozhodnutia robíte na základe toho koľko peňazí vlastníte, ja si myslím, že peniaze vám dávajú možnosti robiť rozhodnutia správne bez starosti. Preto si rád doprajem to najlepšie.

Pozriem sa na hodiny a zistím, že práve konči zahájenie školského roka na mojej škole. Rád by som povedal, že ma to zaujíma, ale za posledný rok som stratil záujem o školu, pozerám sa do budúcnosti a ta e pre mňa najdôležitejšia. No bez strednej sa na univerzitu nedostanem a tak sa rozhodujem či sa tam zajtra ukážem. Pravdepodobne im nebude prekážať ak vynechám paru nudných prednášok o prázdninách.

Zazvoní telefón a ja sa premáham a dvíham ho.
"Bill Black prosím."

Rozdeľuj a panuj ... Chereen 1.

Pozerám sa do zrkadla a pýtam sa sama seba čo ešte vylepšiť? Musím uznať že moje vlasy vyzerajú perfektne, veď by aj nie keď som si ich natáčala dve hodiny. Nalíčená som prekvapivo tiež bezchybne a to čo mám na seba sa jednoducho nedá zmeniť. Uniforma mi dokonale sadla. Všetko do seba zapadá ale niečo mi chýba.

Poobzerám sa po izbe či mi niečo nepadne do oka. Prsteň či náhrdelník?  Čelenka? Možno len šatka. No nič obzriem sa ešte raz v zrkadla usmejem sa a žmurknem na svoj odraz. Chytím kabelku a bežím do kuchyne, kde ma už čaká môj zaostalý brat a nervózna matka. 

"Chereen nestíhame!" V mojej hlave stíhame až príliš. Prvý deň na strednej, ako inak by som mala prilákať pozornosť na seba? Keď vojdem do auly ako posledná všetci si ma všimnú. Čím neskôr tým lepšie. Je dôležité sa prejaviť už prvý deň a neskončiť ako môj brat, ktorého tam nepozná nikto. 

"Mami to je v pohode, keď budeme trochu meškať."

"Nie! Nie je to v pohode, nestihnem sa zapísať na hodiny, ktoré potrebujem."   Povedal Ian môj brat.

"Mal si sa na ne zapísať skôr. Nikto ťa nenútil ísť s nami na dovolenku." Aby sme ma nepochopili zle ja mám Iana rada, len niekedy potrebuje postrčiť. 

"Mami pripomeň mi prečo sme ju tam nenechali? " Zaškeril sa na mňa posúval vafle ku mne. 

"Vravel si, že sa ponáhľame, najem sa v škole." Zaklamala som s hodila kľúče od auta make. 

"Fááájn deti ideme." 

Stojím pred obrovskými dvermi a pozerám na hodinky. Všetci sú už dnu a mne začína búšať srdce. 

"Prečo tu stojíme? Po dnu!" pozrel na mňa Ian nechápavo. 

"Ešte minútku prosím." snažila som sa ho presvedčiť.

"Už to začalo musíme ísť. Počujem príhovor Katherine. Načo čakáš?" Vedela som, že Katherine bude mať pozornosť všetkých tak musím počkať.

"Veď už len minútku. Nech už skončí." 

"Vieš čo ja už idem dnu ty rob čo chceš." 

"Nie!" vykríkla som príliš nahlas. 

"Prosím ešte minútku." Snažila som sa ho presvedčiť aby mi nezničil môj veľký moment. Neodpovedal len nemo prikývol. Počkali sme kým ona dohovorí a vtedy nastal ten správny čas.

"Ok takže dnu vojdeš desať sekúnd po mne rozumieš?" nečakala som na odpoveď.

Otvorila som dvere čo najrýchlejšie vošla dnu a čo najhlasitejšie som ich zabuchla, pravdepodobne svojmu bratovi pred nosom. Snažila som sa pôsobiť čo naj-sebavedomejšie. Videla som všetky tie pohľady, prekvapené ľúdi stojacích vzadu, nazlostené pohľady patriace vedeniu školy, ale pre mňa najdôležitejšie rozzúrené pohľady elity školy. Vedela som, že si ma všimli. Urobila som prvý krok v pred k novej budúcnosti. K budúcnosti kde sa stanem populárnou.