Smile at me... 6.

O štvrtej sa vrátil domov ocko. Dávno som ho nevidela, už skoro štyri dni. Ja viem, pre niekoho je to krátko, ale pre mňa, je to večnosť. S ockom som stále. Vždy niečo spolu robíme. Mám s ním dobrý vzťah a tak keď prišiel skočila som na neho, ako keby som mala päť rokov a šesť kíl. Vyspovedala som ho a vyhnala ho aby sa pripravil. To už bolo trištvrte na päť. Dany, samozrejme, meškal. On proste musí vždy meškať. Rozhodla som sa mu napísať sms-ku. Máš minútu! To by mohla pomôcť. Aj pomohlo, nebola to síce minútka, ale bolo na ňom vidieť, že sa ponáhľal. S úsmevom na tvári, rozcuchanými vlasmi a kyticou margarétok. Margarétky proste zbožňujem.
„Bet, čo sa tak pozeráš?" Ani som si neuvedomila, že mám otvorene ústa. Vyzeral úžasne, on vždy vyzerá úžasne ale keď nič nestíha vyzerá ešte úžasnejšie. Zaslúžim si ja mať takého pekného kamaráta? „Vyzeráš dobre.“ Ušlo mi. Nemala som v úmysle mu to povedať ale, samo to zo mňa vyšlo.
 „ Ďakujem, ale ako pozerám ty ešte nie si prezlečená, či ?“
  „Vlastne som, len sa asi prezlečiem ešte raz aby sme boli zladení ako vždy. Aj tak som chcela košeľu.“ Zbožňujem košele, mám ich aspoň tridsať.

„Počkaj ešte s tým prezliekaním, najprv ti musím zablahoželať. Áno, áno viem, že ty nemáš rada tieto formality a ani darčeky, ale musel som.“ Natiahol pred seba prvú ruku a začal z blahoželaním.
„Takže milá Elizabet Fabiny prajem ti všetko najlepšie, veľa zdravie,“To som už nevydržala a zakryla mu rukou ústa.
 „Nekacaj toľko, úplne stačí všetko najlepšie.“ Škaredo sa na mňa pozrel, ale nenamietal. Namiesto toho ma chytil za boky a pritiahol k sebe, pozrel sa mi do oči, nato sa naklonil k môjmu uchu a pošepkal mi
 „ Už sa polepší, máš nato vek.“ Potom nastalo dlhé objatie. Nikto nevie objímať tak ako Dany, nikto nevie vo mne vzbudiť pocit istoty tak ako on. Veľmi nerada som sa odtiahla a usmiala som sa na neho.

 „ Poď mi pomôcť vybrať oblečenie.“ Otočila som sa a namierila so izby. Za sebou som počula jeho kroky. V izbe som mala trochu neporiadok, no on je na niečo také zvyknutí, lebo u mňa v izbe už bol aspoň miliónkrát. Sadla som si na posteľ a nechala som ho aby sa pozrel do skrine. Dany nie je typ chlapca, ktorý by vedel čo sa k čomu hodí, ale mne sa vážne v tom nechcelo hrabať. Prevrátil očami a vytiahol prvú košeľu, ktorú našiel.
„To akože mám isť iba v košeli?“ Pohľadom prešiel po poličkách s nohavicami, sukňami a kraťasami. Znovu to nechal na náhodu zakryl si oči a rukou nahmatal hnedé nohavice. Celkom dobre vybral.
 „Spokojná?“
 „S tebou vždy.“ žmurkala som na neho a vyzliekla som si tričko. Pred Danym som sa nehanbila, pozná má už od škôlky a polonahú ma videl už veľa krát. Vzala som si z jeho rúk košeľu. Všimla som si ako skúmavo sa na mňa pozerá.
„Nepozeraj tak na mňa!“ Hneď sa spamätal a trošku očervenel. Radšej sa oblečiem nebudem ho predsa dráždiť. Usmiala som sa nad vlastnou myšlienkou.

Obliekla som sa a vzala som si svoje slnečné okuliare. Dany ešte stále držal v ruke kyticu. Zbehol do kuchyne a nalial vodu do vázy. Spolu s kvetmi mi ju postavil na noční stolík.
„Ideme?“ Spýtal sa.
„ Už by sme mali isť lebo nestihneme prísť včas na film.“ Sestru som vyhnala z kúpelne a rodičov z kuchyne. Posadali sme si do auta a vyrazili sme.

Film bol celkom pekný, komédia. Vysmiaty sme sa rozdelili a dohodli sme sa, že sa stretneme o hodinu pri aute. Ja s Danym a sestrou sme zamierili do obchodov a rodičia so reštaurácie. Nevedeli sme sa rozhodnúť kde začať. Usúdila som nakoniec, že bude najlepšie keď si každí pôjde po svojom.

Ja som zamierila rovno do kníhkupectva. Milujem knihy, čítala by som ich stále. Doma mám celkom peknú zbierku kníh. Predavačka v kníhkupectve bola veľmi milá. Mala nádherné, havranio čierne vlasy. Mierne vrásky okolo očí a nosa hovorili o tom, že už čo to prežila nie je nováčik na tomto svete ako ja. Odporúčala mi nejaké knihy od Janet Austen. Počula som o tejto spisovateľke už veľa. Rozhodla som sa, že si kúpim nejaké jej knihy. Rozum a cit, Pýcha a predsudok a nakoniec Emma. V tom kníhkupectve ani iné nemali. Zaplatila som a spokojná som sa vybrala pozrieť aj nové trendy v obliekaní sa. Zaujali ma jedny letné šatky. Viac som na nákupy nemala náladu a aj pohľad na hodinky ma presvedčil o tom, že nej najvyšší čas isť k autu. Cesta domov bola veľmi únavná. Možno aj preto, že som mala rušný deň a možno preto, lebo bolo už deväť hodín večer. Položila som si hlavu na Danyho rameno a nechala viečka aby mi zakryli oči. Musela som zaspať lebo ma zobudil Dany.
„Bet, stávaj už sme doma.“ Otvorila som oči a trošku som sa v tom stiesnenom priestore ponaťahovala. Vyskočila som na rovné nohy a pozbierala všetky moje veci z auta. Hodila som ich na posteľ a išla som sa rozlúčiť s kamarátom. Na rozlúčku som ho objala a poďakovala, že so mnou išiel. Objatie mi opätoval. Odtiahol sa a ustúpil o krok dozadu. Usmial sa a ruky si zasunul do nohavíc.
„Potom sa pozri do taj kytice nechal som ti tam niečo. Dobrú noc Bet.“ Bola sa veľmi unavená a tak som len prikývla a zatvorila dvere. Vyšla som do kúpelne a odmaľovala som sa, umyla som si zuby a vlasy som si rozčesala. Rozhodnutá isť spať, som sa vybrala do izby. Zastavil ma oco.
 „Lízi, kde ideš?“
„ Spať ocko som veľmi unavená.“
 „To chápem, ale poď ešte na chvíľku dole.“ Keďže to mala byt len chvíľka, zošla som dole k ním do obývačky. Tam na mňa čakala veľká torta a obrovská krabica zabalená do baliaceho papiera a previazaná stuhou. Nemohla som sa z toho spamätať. Veď som im povedala naj mi nič nekupujú.
„ Všetko najlepšie zlatko, poď sfúknuť sviečky a niečo si praj.“
„ Mami no tak, veď vieš, že vždy si prajem to isté a nikdy sa mi to aj tak nesplní.“
„ Možno tento rok áno.“ žmurka na mňa a ja som povolila. Prišla som ku torte nahla som sa.
 „Ale darček otvorím až zajtra, jasné?!“ Spokojne prikývla. Zatvorila som oči a priala som si.

 Prajem si aby som sa raz dostala do Austrálie. Sfúkla som sviečky. 

 

Smile at me... 7.

Smile at me... 5.

Otvorila som vchodové dvere a prešla som do kuchyne pozrieť čo mamka navarila.
 „ Čo si tak dlho robila s Dankom?“
 „Mami nevolaj ho Danko, vieš že to nemá rád. A vlastne som nebola s ním ale s Jakubom sme opravovali motorku.“ Nemá význam klamať, aspoň nie mojej mame, ona aj tak vždy všetko odhalí.
 „Tak dlho? Veď teraz som počula ako išla tu motorka okolo domu.“ Neostávalo mi nič iné len jej povedať celú pravdu.
 „ Vlastne sme sa potom boli previesť“
„ A preto si taká mokrá?“ Nechápem ako si mohla toto všimnúť, veď som už bola skoro úplne suchá, ale darmo mama sa nezaprie. Neodpovedala som, len som hypnotizovala tanier čo bol na stole.
„Tak sa rýchlo najedz a utekaj sa pripraviť.“ Skoro som zabudla, že mám narodeniny a to znamená, že ideme do kina a potom na nákupy. Aspoň tak som si to priala ja, aby sme celá rodina išli na nejaký film a potom si pôjde každý po svojom ja, ako inak, do obchodov. Nie som veľká fanúšička nakupovania ale raz v roku si to užívam poriadne. Aj tak potrebujem nová tričká a aj nejaké letné šaty.

Jedlo som do seba len nahádzala, bolo dobré, ale môj hlad väčší. Keď som veľmi hladná zjem všetko a veľmi rýchlo. Po obede som vyletela do svojej izby a vyzliekla si, ešte stále, mokré riflové kraťasy a tričko. Vlastne som vyzliekla aj spodné prádlo, ktoré bolo tiež trošku vlhké. Navliekla som na seba župan a vydala som sa do kúpelne. Ešte kým som stihla zamknúť, spomenula som si, že nemám žiadne veci na oblečenie. Vrátila som sa do izby a vybrala som si zo skrine krátku sukňu a obtiahnuté tričko. Aj tak mi bude určite teplo. Pomyslela som si, ale ďalej sa tým nezaťažovala. Nechala som spadnúť župan na zem a po druhý ráz v tento deň som sa vybrala do sprchy. Znovu som si namydlila telo a opláchla to vlažnou vodou. Teplota vody mi pripomínala vodu z jazera. Zavrela som oči a predstavovala som si Jakuba bez trička. Vážne to bol krásny pohľad a zblízka ešte krajší. Na vlasy som si naniesla šampón a jemne som si začala masírovať pokožku hlavy. Opláchla som to a postup zopakovala ešte raz. Vedela som, že mimo sprchy nie je taká zima tak som bez váhania vyšla von a poutierala som sa už pred zrkadlom. Za sebou som zanechala len mokré otlačky mojich nôh. Mala som v úmysle tentoraz osušiť vlasy fénom. No najprv som si obliekla nohavičky a podprsenku. Zapla som fén a chaoticky som ním krúžila okolo mojej hlavy. Keď už boli suché stiahla som ich do drdola. Obliekal som si aj sukňu a tričko. Postavila som sa pred zrkadlo a začala som si pomaly nanášať make-upu. Bežne si make-up nedával ale dnes mám predsa narodeniny. Ešte som si namaľovala oči a pretrela som si pery leskom. Vlasy som si rozpustila a prečesala hrebeňom, viac sa mi stým hrať nechce. Zošla som dole do kuchyne a sadla som si za stôl. Počúvala som rozhovor medzi mamkou a sestrou. Ani netuším o čom sa rozprávali. Myšlienkami som bola úplne inde. Ešte stále som bola pri jazere.

Rozhodla som sa, že zavolám Danymu. Trošku mi bolo aj čudné, že sa dnes, na moje narodeniny neozval, ale chápem to minule som mu dávala dosť najavo svoj odpor k darčekom a prekvapeniam. Vlastne prekvapenia mám rada, ale na darčeky si nepotrpím. Pre mňa sú to zbytočne vyhodené peniaze. Možno som trošku čudná, kto by nechcel darčeky, ale ja ich vážne nechcem. Poteší ma keď mi niekto kúpi čokoládu alebo ma pozve na zmrzlinu, to beriem ale zabalené škatuľky ma odrádzajú. A k tomu je dosť ťažké sa tváriť nadšene z niečoho čo sa mi nepáči.

Vytočila som číslo. A už to zvoní.
„Bet, už som myslel, že sa neozveš.“ „Hmm vlastne som ani nemala v pláne.“ doberala som si ho.
„Šak som si mohol myslieť. Tak čo zmenilo tvoj názor?“ 
„ Ideme do kina, ideš aj ty?“ jedno som sa dávno naučila, keď poviem rovno čo chcem tak to Dany urobí ale keď to obkecávam tak sa mu proste nebude chcieť.
„ Kto každý ide?“
 „ Ja, mama, segra a oco keď sa vráti domov. No a keď chceš tak aj ty inač sa tam budem nudiť.“ 
„Takže rodina, vieš čo neviem či je to dobrý nápad, ale ak veľmi chceš tak pôjdem.“ Neznášam keď povie „ak veľmi chceš“, on proste očakáva, že ho budem presviedčať ako veľmi chcem. Ale to nemám v pláne.
„ Mám 15 mohol by si, si to nechať na zajtra?“ 
„Veď dobre nezlosť sa o jakej ideme ?“ 
„O pol piatej buď pri mojom dome. Maj sa.“ Ani nestihol odpovedať a už som zložila.

Smile at me... 6.

Smile at me... 4.

„Už sme tu“ My sme tu? Kde tu? Bola som dostatočne zmätená nato by som vnímal svet okolo seba. Myslela som si, že sa ideme len previezť. Toto som nečakala. Ešte stále som sa ho držala aj keď sme už dávno stáli. No super ďalší trapas. Pustila som sa až príliš rýchlo. Zliezla som z motorky a konečne sa obzrela okolo seba. Stála som na malej lúke pri jazere za dedinou. Roky som tu nebola. Na to aby som tu išla pešo je to príliš ďaleko, takže som sa tu ani nemala ako dostať vlastne som nato aj zabudla. Nezmenilo sa to tu vôbec. Jazero vyzeralo stále rovnako krásne. Vzduch tu bol o niečo dýchateľnejšie.
 „Ale prečo sme tu?“ uvažovala som nahlas ako to mám vo zvyku. Jakub to asi bral ako otázku na neho a odpovedal mi zavádzajúco
„dozvieš sa.“ Moja zvedavosť ma raz zabije.
„No ták Kubo!“ provokovala som.
 „Nevolaj ma tak nemám to rád.“
„Ja viem.“ žmurkla som na neho a už som to neriešila a venovala sa nádhernému výhľadu, otočená chrbtom k nemu. Zatvorila som oči a oľutovala svoje myšlienky z rána. Tento deň si zaslúži prinajhoršom osmičku nie štvorku. Z mojich myšlienok ma znovu vytrhol Jakub. Schytil ma okolo pásu dvihol ma aspoň o 20 centimetrov nad zem, rozbehol sa a ja som nemala inú možnosť ako mu svoje nohy ovinúť okolo trupu a ruky okolo krku. Pritisla som sa k nemu, ale ani som sa nestihla spamätať z toho čo urobil a už skákal z móla do vody.

Nepúšťala som sa ho bolo mi príjemne. Skočil tak že vo vzduchu sa ešte otočil a takto si so mnou vymenil pozíciu a on spadol so vody na chrbát a ja na neho. Teplota vody bola perfektná. Ani nie zimná ani nie teplá. Proste osviežujúca. Pod vodou sme strávili možno takých 5 sekúnd ale mne sa to zdalo ako večnosť. Jeho ruky povolili a to bolo znamenie nech sa ho pustím. Vynorila som sa a hrdinský som zvolala 
„Toto si robiť nemal!“ Uškrnul sa a ponoril sa znovu. Plával niekde preč na druhý breh. A čo ja? Nebola som si istá že by som tam doplávala, nie žeby som nevedela dobré plávať, ale bolo to vážne ďaleko aj na mňa. Vrátila som sa radšej na breh a zhodila zo seba tričko, vyžmýkala som ho. Nehanbila som sa aj tak bol Jakub niekde na druhej strane. Sadla som si na mólo a položila som si ho vedľa seba, pre istotu. Keď sa bude vracať proste si ho oblečiem. Pozerala som sa na neho, bol dosť ďaleko. Začala som vymýšľať ako mu to vrátim, no nič vhodné ma nenapadalo je silnejší je vyšší, nič proti nemu nezmôžem. Možno ho nejak verbálne ponížim, alebo radšej nie raz sa mi to už vypomstilo. Už bol na konci. Vyšiel von z vody a trocha sa ponaťahoval. Spomínala som už že namal tričko. Predtým ako nás hodil so vody si ho musel vyzliecť. Zato mu ďakujem tento pohľad si budem pamätať so smrti. Škoda len, že nie je bližšie . Ale veď on sa vráti. Sadol si na zem, zrejme predýchaval. Ani sa mu nečudujem, ešte ho čaká cesta späť. Prešli asi 5 minút kým znova neskočil do vody. Keď bol v polke rozhodla som sa obliesť. Tričko bolo skoro suché. Postavila som sa a pretiahla som si ho cez hlavu. Počkala som tam ešte chvíľku a Jakub bol pri mne
 „Tak čo som nemal robiť?“ On si pamätá moju pomstu, z ktorej akosi zišlo. 
„ Ale nič príjemne osvieženie, no mali by sme ísť, som hladná a nechala som otvorený garáž.“ Viac menej som zmenila tému ale nejako mu to nevadilo, on pokračoval vo svojej 
„Bojíš sa prehry? Alebo chystáš niečo na neskôr? Priznaj sa Fabiny!“
 „Nič nechystám vážne, som rada, že si ma tam hodil aspoň som sa schladila“
 „ Ako myslíš, ja tu jazdím vždy keď mám čas a je takto teplo, trochu si zaplávame a celkom dobre sa tu rozmýšľa,“ žmurkol na mňa a pokračoval 
„minule tu boli srnky“ Určite to malo aj pokračovanie ale prerušilo ho moje škvrkanie v bruchu.
 „ Ty musíš byť veľmi hladná, čo si mala na raňajky?“ Ach raňajky. Moje milované raňajky. 
„ Palacinky s tvarohom“ Vyplazila som mu jazyk a otočila sa na päte.
 „ Ideš alebo idem sama?“ Nestihol nič povedať lebo ja som už sadala na motorku. Bol za mojím chrbtom , ale cítila som jeho zmätený pohľad na mne. 
„Ty vôbec vieš ako sa na tom jazdy?“ Neodpovedala som a naštartovala som ju. Otočila som sa aby som mu videla do tváre. Usmieval sa. Rozbehol sa ku mne a sadol si za mňa, teraz som bola ja na rade mu ukázať svoje schopnosti. Vyštartovala som, nebola som si istá cestou ale tvárila som sa, že presne viem kde sme. Podarilo sa. V diaľke som zahliadla dedinu, bez váhania som zrýchlila a pocítila ako sa Jakub smeje. Položil mi hlavu na rameno a zakričal 
„ Pomalšie lebo nás zabiješ.“ Tak toto ma urazilo. 
„ Ty si predsa išiel rýchlejšie“ Nebola som si celkom istá, či to je pravda ale ako argument mi to stačilo.
 „ Išiel som tak rýchlo ako ty, ale ja som skúsenejší“ 
„ Ty si debil“ povedala som zo smiechom a ďalej sa sústredila na jazdu. Zastala som až tesne pred našou ulicou. 
„Vymenme sa!“ Povedal som rázne
 „ prečo?“ Nechápal.
 „Nechcem aby to rodičia videli.“
 „Tak ešte raz prečo?“ Nechcelo sa mi mu to vysvetľovať 
 „ Lebo nechcem, mám nato svoje dôvody.“ Viac sa už nepýtal a vymenil sa. Vyhodil ma pred našou garážou a on išiel do svojej. Vletela som dnu a skontrolovala som všetky veci, či niečo nechýba. Kde mám okuliare, do pekla kde sú ? Začala som panikáriť, potom som si však uvedomila, že som ich dala na stôl a nato hodila handru. Boli tam. Odľahlo mi. Vzala som mobil kľúče a okuliare a zamkla som garáž. Zakývala som Jakubovi a vybrala sa domov.

Smile at me... 5.

Smile at me... 3.

Motorku zaparkoval hneď pri dverách, nahodil jeden z tých jeho úsmevov, ktoré každé dievča dorazia do kolien.
„tak toto už hej, ty si nekecala.“ To si vážne myslel, že by som mu klamala? Tak dobre toto radšej riešiť nebudem. Aj ja som predsa pochybovala, že majú namiesto garáže saunu.
 „Takže čo mám robiť?“ Zámerne som zmenila tému.
„ Vieš čo zatiaľ nič ale keď mi bude treba niečo podržať dám ti vedieť, zatiaľ mi môžeš robiť spoločnosť.“Môj zlatý ja sa veru nikde nechystám. Lenže čo teraz? Mám sa sním rozprávať alebo nie? čo keď mu bude vadiť moje kecanie? A ani neviem čo by som povedala. Poznáme sa dlho ale nikdy sme neboli takto osamote a keď si predstavím, že tu ešte nejakú tu hodinku budeme začínam mať obavy. Určite sa nejak strápnim, už sa poznám. Poviem niečo nevhodné a bude ta zlá. Prečo len mám takú debilnú povahu, že neviem kedy je čo vhodné. Ale toto ticho začína byť čudné, veľmi čudné. Elizabet okamžite niečo povec! No tak to je jedno čo, proste komunikuj.
„ Máš pekné tričko.“ Čože má? To snáď nie je pravda, väčšiu hlúposť si povedať nemohla čo? Kedy to aspoň bola pravda ale on mal na sebe len obyčajné sivé tričko ktoré bolo špinavé od oleja. Mala si byť ticho.
„Ďakujem, ale si si istá ?“ No super aj on si to všimol. Teraz to musíš nejako zahrať
„Hej jasné páčia sa mi také tričká pôsobia tak drsne, mne sa páčia desné veci.“ No síce to nie je tak celkom pravda ale aspoň som sa nestrápila ešte viac.
 „ A drsní chlapci sa ti tiež páčia?“ Nechcem mu klamať ale trošku si musím prispôsobiť pravdu.
„Podľa stupňa drsnosti keď sú veľmi drsní tak nie, ale keď sú len tak trochu tak určite áno.“. Pekné odpoveď ani si nakoniec klamať nemusela
„A ja som na ktorom stupni drsnosti?“ To, že sa cítim trápne ti teraz vrátim
„ Myslím, že ty v tej stupnici ani nie si ty si skôr taký sladký chlapec, nič pre mňa.“Ale zase toto som povedať nemusela. Teraz u neho nemám žiadnu šancu, nie žeby som niekedy mala ale teraz už nemám nič. Jasne som mu dala najavo, že sa mi nepáči. Prečo som len taká hlúpa.
„Takže tak a ja som myslel, že sa ti páčim keď sa tak červenáš“ To snáď nie je pravda ona si aj to všimol. Sklonila som hlavu a otočila som sa k dverám aby nevidel, že sa červenám ešte viac.
 „To z toho tepla“ Fabiny ti si taká sprostá.
 „ ach, samozrejme, poď tu mi pomôcť, toto nadvihnem a ty toto vytiahneš.“ Otočila som sa a pozerala čo mi ukazuje, čo tom mám vytiahnuť? Kľakla som si k nemu a spýtavým pohľadom som sa na neho pozrela. „ Dávaj pozor Lízi lebo inak ťa do služieb nevezmem.“ Nebola to výčitka skôr si zo mňa uťahoval ako už dobrých 10 minú čo sme tu.
„ Dobre, dobre len mi to zopakuj už budem pozornejšia“ Ako by som mohla byť pozornejšia keď cítim tvoju vôňu? Ako sa môžem sústrediť keď vidím tvoj úsmev? Zopakoval mi čo mám urobiť a ja som sa snažila aspoň na tú krátku chvíľu spustiť z neho oči. Podarilo sa.

Prešli 2 hodiny a mi sme postupne končili z prácou. Veľa som toho neurobila len som sa pozerala a niekedy
niečo podala. Naša konverzácia bola tak trochu strhá. Ja som račej už nič nehovorila a on sa venoval motorke. Z ničoho nič sa postavil na rovné nohy, až som sa mu čudovala, že ho nebolia, a zoširoka sa na mňa usmial. Jeho úsmev odhalil dokonalú medzierku medzi jeho zubami. Tak z takého úsmevu sa dámy a páni umiera.
 „ Chceš sa previesť?“ Spozornela som, ale, samozrejme, som to na sebe nedala spoznať.
 „A nezabijem sa?“ Tým som sa snažila naznačiť, že to mohol pokaziť alebo niečo zle namontovať.
„ To azda nie, neboj sa pôjdem s tebou“ Asi nepochopil, alebo pochopil a snaží sa teraz zo mňa urobiť strachopuda. Možno by som namietala ale taká ponuka aby som sa sním previezla na jednej motorke?
„Tak dobre keď ma ochrániš tak pôjdem.“ Začala som hrať jeho hru, lebo ta mi viac vyhovuje.
 „Sadaj“ prehodil nohu cez motorku a posunul sa o niečo dopredu aby som mala miesto ja. Vyskočila som k nemu a rukami som ho chytila okolo brucha. Tehličky, tehličky, veď čo iné by som mohla od neho čakať. Dokonalá tvár dokonalý úsmev dokonalý pohľad tak musí mať aj dokonalé telo. Naštartoval, ale vzápätí vypol motor. Nechápala som no on akoby mi čítal myšlienky.
 „ Prilby mám v našom garáži" Nechcela som prilbu, neviem prečo ale tak bez nej mi to pripadalo prirodzenejšie a nespútane.
„A musíme ich mať? „ Možno blbá otázka ale stojím si za ňou.
„Myslím, že by som mali, ale ak nechceš nemusíme.“
 „ Nechcem“ To mu stačilo nato aby opäť naštartoval. Ja som silnejšie ovinula ruky okolo neho. Vyštartoval. Nezamkla som garáž, ani som len
nezatvorila garážovej dvere. Nechala som tam mobil aj kľúče. Toľká nezodpovednosť z mojej strany. No v tej chvíli mi to bolo absolútne jedno. Prešli sme za našu ulicu smerom k lesu. Nevedela som kam ideme a bolo mi to jedno. Po paru minútach som si položila hlavu na jeho chrbát. Neprotestoval. Vlasy ma viali vo vetre, už boli dávno suchá. Zrazu začal spomaľovať.

Smile at me... 4.

Smile at me... 2.

Bývala som na celkom kľudnej ulici. Každý sa s každým pozná, ale nezaujíma sa. Pozemky tu boli celkom veľké, takže najbližší dom bol až o niekoľko desiatok metrov vpravo. Bývala tam príjemná rodinná s troma deťmi. No deťmi, ako deťmi. Už to bol dospelí ľudia. Braňo mal už 24 rokov a bol to typický lámač ženských sŕdc. Bohužiaľ alebo skôr vďaka Bohu bol zadaný. Študoval na fakulte filozofie v Bratislave a domov cestoval len na sviatky. Emma mala 20 a musím z môjho ženského pohľadu povedať, že je veľká kočka a určite jej závidím je perfektné telo. A najmladší Jakub, ach Jakub. Mladý sedemnásťročný športovec. Jazdí motocross už niekoľko rokov a musím povedať, že je v tom vynikajúci. Jeden z najlepších na Slovensku v svojej kategórií. A aby toho nebolo málo je dokonalý. Áno dokonalý, každé dievča v okolí je z neho absolútne hotové. Ja, samozrejme, tiež ale u mňa to je iné, lebo ja ho poznám už od dectva, aj keď sme nikdy neboli nejaký veľmi dobrý kamaráti. Vždy sa pozdravíme a prehodíme nejaké to slovko. Z druhej strany pri nás býva veľmi, ale veľmi čudná rodina. Tých až tak nemám rada. Majú malé deti, ktoré stále kričia a plaču. Nie, žeby som nemala rada deti, len čo je veľa, to je veľa.

Horúce slnko ma pálilo na pleciach. Rozhodla som sa, že si pôjdem sadnúť pod strom ku garážiam. Garáže sme totiž mali všetci susedia oproti cez cestu. Tiež tam bolo pieskovisko a húpačka. O takom čase tam nechodí skoro nikto. Veď predsa je len pol jedenástej. Sadla som si pod strom a natiahla nohy tak, aby mi na nich svietilo slnko. Zhlboka som sa nadýchla suchého vzduchu. Bodlo by, keby trošku popršalo. Tráva bola suchá a stratila svoju zelenú farbu. Oprela som sa o lakte a zatvorila oči. Predstavovala som si, že sa nachádzal na pláži a dýcham vlhký zdravý vzduch. Moje predstavy prerušil známi hlas.
„Fabiny ty nosíš okuliare?“ Otvorila som oči a na znak súhlasu som sa mierne usmiala a prikývla. Úsmev mi opätoval. Oči mal mierne prižmúrené, lebo mu slnko zabraňovalo ich poriadne otvoriť. Nasadil si šilt a sadol si vedľa mňa. Pravdu povediac som to nečakala. A dosť som sa hanbila, nebola som ani namaľovaná ani učesaná. Všimla som si, že moje srdce začalo mierne zrýchľovať.
 „Čo tu robíš tak skoro?“ No lepšiu otázku si dať ani nemohol, pomyslela som si. Čo mu teraz poviem? Sama som to nevedela.
 „To je dobrá otázka. Nudím sa doma a ty?“ Super, obrátila som to proti nemu. A vážne ma zaujímalo, čo tu robí.
 „Prišiel som niečo opraviť na motorke, ale je tu strašne horúco a v garáži je to ešte horšie. Je to tam, ako v saune.“ Pozrela som sa naňho a až teraz som si všimla, že na čele ma kvapky potu. Nechápala som, lebo v našej garáži bolo zas príjemne. Hneď sa ho nato spýtala.
 „Ale veď v našej vôbec nie je tak horúco. Práve naopak, je tam príjemný chládok.“ Čudne sa na mňa pozrel. Asi bol prekvapený, ale ja som si bola istá, včera som tam bola a nebolo tam vážne horúco.
 „Tak to mate asi nejaký zázračný garáž.“ Jemne sa zasmial a mokré ruky si utrel do trička. Zrazu sa postavil a vybral sa preč. Ruky si opäť utrel a otočil sa s úsmevom na tvári.
 „Nechceš mi pomôcť?“ Ani na minútku som nezaváhala. No tak ľahko som to pripustiť nemohla.
 „Hmmm čo ja viem a zaplatíš mi?“ Nahodila som váži výraz. Na čele sa mu zrazu zjavila vráska.
„To vážne?“ Neodolala som a musela som sa usmiať.
 „Nie Jakub, robím si srandu. Ale určite zato niečo chcem. Napríklad tvoj podpis s venovaním, keď si taký športovec.“ Zachechtala som sa a on sa pridal.
„To určite beriem, no poď.“ Ostala som sedieť a vystrčila pred seba ruku. Bola som na seba hrdá, že ma napadla táto zámienka, aby sa ma dotkol. On len prevrátil oči a opäť si utrel ruky do trička. Prišiel až ku mne a zdvihol ma na ruky. Tak toto by som si nepredstavila ani vo sne.
 „To preto, aby si videla, aké mám svaly a aký som silný športovec.“
 „ Tak o tom ani nepochybujem.“ Preniesol ma až pred garáž. Otvoril dvere a vošiel dnu. Ja som ostala stať ako stĺp. Ten horúci vzduch, ktorý vychádzal z garáže ma absolútne odradil.
 „To nemyslíš vážne!“ Zdvihla som obočie a ako obarená sa na neho pozerala.
 „Vravel som, že je tu horúco.“ Ja viem, že to povedal, ale myslela som, že preháňa.
 „Ja tam neidem. Počkaj tu, hneď sa vrátim.“ Nestihol nič povedať, lebo ja som už behala domov. Otvorila som dvere a schmatla kľúče. Zbytočne som sa nezdržovala a utekala späť. Zastavila som sa asi 5 metrov od neho a prikázala som mu
„Vezmi motorku a všetko, čo ti k tomu treba a poď do nášho garáža, mal by byť prázdny, lebo ocko je na služobke."“ Neprotestoval a podal mi nejaké náradie. Prešla som o tri garáže ďalej a odomkla som ho. Nemýlila som sa. Už pri otváraní som pocítila nával zimného vzduchu. Usmiala som sa a položila náradie na zem. O minútku bol pri mne už aj Jakub.

Smile at me... 3.

Smile at me... 1.

Keby som mala ohodnotiť tento deň v stupnici od jedna do desať, tak by som mu dala asi štvorku.
Síce je ešte len ráno, ale vždy keď mám narodeniny, dávam mu štvorku. Nikdy som namala rada tento deň. Už od mala mi pripomínal, že čím viac rokov mám, tým som staršia a teda bližšie k smrti. Mám totiž veľký strach zo smrti. Ani neviem prečo. Možno preto, lebo sa bojím ,že sa na mňa zabudne. Žijem totiž v malej dedinke na východe Slovenska. Nemôžem očakávať, že budem natoľko slávna, aby sa na moje meno nezabudlo ani o sto rokov. Vlastne ani neviem, ako by som sa mohla stať slávnou, nemám totiž žiaden talent. Nemám ani hudobný sluch a v tejto oblasti by som sa teda nepochodila. Taktiež nie som ani veľmi geniálna, aby som mohla vynájsť liek na rakovinu alebo niečo podobné. A pravdu povediac, ani netúžim byť slávna. Ja len chcem doštudovať a založiť si rodinu. Nechcem nič viac, ako to, aby som bola šťastná.
No a dnes mám pätnásť rokov. Pätnásť. verili by ste tomu? Ja tomu uveriť naozaj nemôžem. Zabalená do perín som zrazu zacítila známu vôňu. Na narodeninách sú určite najlepšie "narodeninové raňajky". Každý rok ma zobúdza ich vôňa. Rýchlo som sa posadila na posteľ a začala som očami blúdiť po svojej izbe. Konečne som našla čo som hľadala. Moje pyžamo. Nechápem ako to, že si ho večer oblečiem a ráno ho na sebe nemám. Je to veľká záhada. Položila som pravú nohu na malý pokrovček pri posteli a zohla som sa pre nohavice. Položila som aj druhú nohu a obliekla som sa. Postavila som sa a zo skrine som vytiahla tričko z letného festivalu Dohoda. Doma som najradšej nosila pyžamové nohavice a tričko veľkosti XXL. Najpohodlnejšie, čo môže byť a nikto ma takto nevidí, samozrejme okrem mojej rodiny. Vlasy som si dala do drdola a nasadila okuliare, ktoré nosím len doma, inak nosím šošovky. Neobťažovala som sa umyť zuby, urobím to až po raňajkách,lebo si určite nechcem pokaziť chuť. Zbehla som pomaly po schodoch a zamierila rovno do kuchyne. Na stole na mňa už netrpezlivo čakali palacinky s tvarohom, šľahačkou a čokoládou. Zbiehali sa mi slinky. Sadla som si na stoličku a očkom som pozrela na mamku za sporákom. Pozdravila som ju a ona mi pozdrav opätovala úsmevom. Už som sa zbytočne nezdržiavala a pustila sa do jedenia. Rok čo rok tu chutilo lepšie. Posledné sústo som si vychutnávala najviac, ako sa dalo. Absolútne plná som sa vybrala do kúpelne. No v polke ceste som to vzdala a sadla som si na schody. Takáto prejedená som proste nemohla ani chodiť. Sedela som tam ešte dobrých 5 minút, kým som sa dokázala postaviť. Namierila som si to na záchod a o niečo ľahšia som sa konečne vydala do kúpelne. Zamkla som dvere a vyzliekla si oblečenie. Vkĺzla som pomaly do sprchy a nechala som, aby horúce kvapky stekali po mojom nahom tele. Namydlila som sa a všetko to opláchla vodou. Vlasy som si rozpustila a aj keď som to nemala v pláne, umyla som si ich tiež, aj keď deň pred tým som to už urobila, no mala som pocit, že dnes musím byť absolútne čistá.

Vypla som vodu a trošku pootvorila dvierka na sprchovacom kúte. Nahmatala som uterák a rýchlo som znovu zatvorila, aby mi tam nenašla zima. Hneď nato som sa poutierala a vlasy si zamotala do uteráka. Opäť som otvorila, ale teraz úplne a vyšla som von. Chytila som svoje obľúbené čierne čipkované spodné prádlo a navliekla som si ho na seba. Nebola tam taká zima, ako som čakala, vlastne tam bolo celkom príjemne. Natiahla som sa po telové mlieko a natrela som si nohy, ruky, chrbát a nakoniec aj bruško. Milujem vôňu jahodového telového mlieka. Postavila som sa pred zrkadlo, obzrela som si svoje, nie veľmi pekné telo. No nemôžem sa sťažovať, sú aj horšie. Po chvíli som si uvedomila, že tu nemám oblečenie. Síce som tam mala tričko a pyžamové nohavice ale potrebovala som niečo iné. Chcela som sa prejsť a v tom nemôžem. Odomkla som dvere a po špičkách som vbehla do svojej izby. Otvorila som skriňu a po krátkom rozhodovaní sa som vytiahla kraťasy a trochu voľnejšie biele tričko. Vrátila som sa do kúpelne a venovala som na svoje telo ešte poslední pohľad. Navliekla som na seba oblečenie a tričko som si strčila vpredu do kraťas. Odmotala som ručník z hlavy a vlasy som nechala chaoticky spadnúť na ramená. Za-úfala som pri pohľade na to, ako sa mi poplietli vlasy. Toto rozčesať bude problém. Schytila som hrebeň a všemožne som sa snažila ich rozčesať. Podarilo sa. Ešte som opláchla tvár studenou vodou a umyla si zuby.

Nasadila som si znovu okuliare. Cestou z domu som ešte stretla sestru. Pýtala sa, kde idem. ,,Idem k Danymu." Nemala som náladu jej vysvetľovať, že ani neviem a tak som jej zaklamala. Dany je môj veľmi dobrý kamarát. Za týmto kamarátstvom netreba nič hľadať, sme vážne len a len kamaráti.

 Bez váhania som vyšla z domu. Nebrala som ohľad nato, že mám mokré vlasy, bolo horúce leto a aj tak nemienim ísť medzi ľudí.

Smile at me... 2.

New Story

Milí čitatelia (ak nejakí sú), rozhodla som sa napísať (uverejniť) jeden môj príbeh. Ale keďže mi v hlave vŕta iný príbeh rozhodla som sa tieto dve príbehy spojiť do jedného. No vlastne napísať pokračovanie k prvému. Ale to mi potrvá veľmi dlho lebo z prvej časti mám napísaný len začiatok. Takže prvá časť sa bude dotýkať jednej konkrétnej osoby, ktorá je... (no veď uvidíte), a tejto osobe by som to chcela venovať a odkázať, že ju zbožňujem =o). A druhá časť, keďže som veľká fanušička poviedok o One Direction, bude práve o 1D. No bude hlavne o hlavnej hrdinke ale určite sa tam objavia aj chlapci =D ten začiatok pridám asi ešte dnestak nech sa páči. =D

PS:Prosila  by som o komentáre... nemusíte ich písať stále len aby som vedela či to niekto číta =o)

inspiration

Tento obrázok ma dnes absolútne motivoval a zaľúbila som sa do neho. Nefajčím, no mám veľkú chuť si jednu zapáliť.

Introducing Me

Ahojte. Tak najprv by som sa mala asi trošku predstaviť. Tak to bude trošku zložitejšie no nevadí. Milujem keď som anonymná takže nič konkrétne o sebe písať nebudem ale možno časom svoju identitu odhalím, veď uvidíme. Fúúú ha môj prví príspevok. Aby bolo jasné toto je môj prvý blog. Vždy som túžila nejaký mať, ale to som bola ešte malá a nevedela som čo by som tam mala písať takže dnes si to splním. Rada by som napísala príbeh. Vlastne mám jeden rozpísaný možno tak na jednú kapitolu neviem, ale určite ho tu pridám, možno aj dnes. Možno. Nie som veľmi dobrá spisovateľka ale keď mám zlú náladu tak píšem alebo kreslím. Kresby si potom lepím na steny ale to čo napíšem ostáva stále v denníku a to ma mrzí no bohužiaľ to čo si píšem do denníka nie je nič pre vás. =D =D Stručne mám rada talianskú a domácu kuchyňu, moje mačičky, filmy ako Pride and Prejudice (čo je inak aj moja najobľubenejšia knižka), skupiny ako The pretty reckless, Nirvana, Paramore a napočudovanie aj One Direction. Taktiež, ako už bolo napísane, rada kreslím( nie je to nič moc ale niekedy sa mi niečo podarí. Moja obľúbená farba je zelená alebo hnedá. Som realista, trochu egoista a trošičku som aj namyslená. Síce ja si to nemyslím ale rodičia a sestra mi to hovoria. Možno preto lebo veľa času trávim pred zrkadlom. Čo už =D =D a to by vám o mne malo stačiť keď náhodou bude mať niekto otázky stačí napísať.