Bývala som na celkom
kľudnej ulici. Každý sa s každým pozná, ale
nezaujíma sa. Pozemky tu boli celkom veľké, takže najbližší dom
bol až o niekoľko desiatok metrov vpravo. Bývala tam príjemná
rodinná s troma deťmi. No deťmi, ako deťmi. Už to bol dospelí
ľudia. Braňo mal už 24 rokov a bol to typický lámač ženských
sŕdc. Bohužiaľ alebo skôr vďaka Bohu bol zadaný. Študoval na fakulte filozofie v Bratislave a domov cestoval len na sviatky. Emma mala 20 a
musím z môjho ženského pohľadu povedať, že je veľká kočka a
určite jej závidím je perfektné telo. A najmladší Jakub, ach
Jakub. Mladý sedemnásťročný športovec. Jazdí motocross už niekoľko rokov a musím povedať, že je v tom vynikajúci. Jeden z
najlepších na Slovensku v svojej kategórií. A aby toho nebolo
málo je dokonalý. Áno dokonalý, každé dievča v okolí je z
neho absolútne hotové. Ja, samozrejme, tiež ale u mňa to je iné,
lebo ja ho poznám už od dectva, aj keď sme nikdy neboli nejaký
veľmi dobrý kamaráti. Vždy sa pozdravíme a prehodíme nejaké to
slovko. Z druhej strany pri nás býva veľmi, ale veľmi čudná
rodina. Tých až tak nemám rada. Majú malé deti, ktoré stále
kričia a plaču. Nie, žeby som nemala rada deti, len čo je veľa, to
je veľa.
Horúce slnko ma pálilo na
pleciach. Rozhodla som sa, že si pôjdem sadnúť pod strom ku
garážiam. Garáže sme totiž mali všetci susedia oproti cez
cestu. Tiež tam bolo pieskovisko a húpačka. O takom čase tam
nechodí skoro nikto. Veď predsa je len pol jedenástej. Sadla som
si pod strom a natiahla nohy tak, aby mi na nich svietilo slnko.
Zhlboka som sa nadýchla suchého vzduchu. Bodlo by, keby trošku
popršalo. Tráva bola suchá a stratila svoju zelenú farbu. Oprela
som sa o lakte a zatvorila oči. Predstavovala som si, že sa
nachádzal na pláži a dýcham vlhký zdravý vzduch. Moje predstavy
prerušil známi hlas.
„Fabiny ty nosíš okuliare?“ Otvorila som oči a na znak súhlasu som sa mierne usmiala a prikývla. Úsmev mi opätoval. Oči mal mierne prižmúrené, lebo mu slnko zabraňovalo ich poriadne otvoriť. Nasadil si šilt a sadol si vedľa mňa. Pravdu povediac som to nečakala. A dosť som sa hanbila, nebola som ani namaľovaná ani učesaná. Všimla som si, že moje srdce začalo mierne zrýchľovať.
„Čo tu robíš tak skoro?“ No lepšiu otázku si dať ani nemohol, pomyslela som si. Čo mu teraz poviem? Sama som to nevedela.
„To je dobrá otázka. Nudím sa doma a ty?“ Super, obrátila som to proti nemu. A vážne ma zaujímalo, čo tu robí.
„Prišiel som niečo opraviť na motorke, ale je tu strašne horúco a v garáži je to ešte horšie. Je to tam, ako v saune.“ Pozrela som sa naňho a až teraz som si všimla, že na čele ma kvapky potu. Nechápala som, lebo v našej garáži bolo zas príjemne. Hneď sa ho nato spýtala.
„Ale veď v našej vôbec nie je tak horúco. Práve naopak, je tam príjemný chládok.“ Čudne sa na mňa pozrel. Asi bol prekvapený, ale ja som si bola istá, včera som tam bola a nebolo tam vážne horúco.
„Tak to mate asi nejaký zázračný garáž.“ Jemne sa zasmial a mokré ruky si utrel do trička. Zrazu sa postavil a vybral sa preč. Ruky si opäť utrel a otočil sa s úsmevom na tvári.
„Nechceš mi pomôcť?“ Ani na minútku som nezaváhala. No tak ľahko som to pripustiť nemohla.
„Hmmm čo ja viem a zaplatíš mi?“ Nahodila som váži výraz. Na čele sa mu zrazu zjavila vráska.
„To vážne?“ Neodolala som a musela som sa usmiať.
„Nie Jakub, robím si srandu. Ale určite zato niečo chcem. Napríklad tvoj podpis s venovaním, keď si taký športovec.“ Zachechtala som sa a on sa pridal.
„To určite beriem, no poď.“ Ostala som sedieť a vystrčila pred seba ruku. Bola som na seba hrdá, že ma napadla táto zámienka, aby sa ma dotkol. On len prevrátil oči a opäť si utrel ruky do trička. Prišiel až ku mne a zdvihol ma na ruky. Tak toto by som si nepredstavila ani vo sne.
„To preto, aby si videla, aké mám svaly a aký som silný športovec.“
„ Tak o tom ani nepochybujem.“ Preniesol ma až pred garáž. Otvoril dvere a vošiel dnu. Ja som ostala stať ako stĺp. Ten horúci vzduch, ktorý vychádzal z garáže ma absolútne odradil.
„To nemyslíš vážne!“ Zdvihla som obočie a ako obarená sa na neho pozerala.
„Vravel som, že je tu horúco.“ Ja viem, že to povedal, ale myslela som, že preháňa.
„Ja tam neidem. Počkaj tu, hneď sa vrátim.“ Nestihol nič povedať, lebo ja som už behala domov. Otvorila som dvere a schmatla kľúče. Zbytočne som sa nezdržovala a utekala späť. Zastavila som sa asi 5 metrov od neho a prikázala som mu
„Vezmi motorku a všetko, čo ti k tomu treba a poď do nášho garáža, mal by byť prázdny, lebo ocko je na služobke."“ Neprotestoval a podal mi nejaké náradie. Prešla som o tri garáže ďalej a odomkla som ho. Nemýlila som sa. Už pri otváraní som pocítila nával zimného vzduchu. Usmiala som sa a položila náradie na zem. O minútku bol pri mne už aj Jakub.
„Fabiny ty nosíš okuliare?“ Otvorila som oči a na znak súhlasu som sa mierne usmiala a prikývla. Úsmev mi opätoval. Oči mal mierne prižmúrené, lebo mu slnko zabraňovalo ich poriadne otvoriť. Nasadil si šilt a sadol si vedľa mňa. Pravdu povediac som to nečakala. A dosť som sa hanbila, nebola som ani namaľovaná ani učesaná. Všimla som si, že moje srdce začalo mierne zrýchľovať.
„Čo tu robíš tak skoro?“ No lepšiu otázku si dať ani nemohol, pomyslela som si. Čo mu teraz poviem? Sama som to nevedela.
„To je dobrá otázka. Nudím sa doma a ty?“ Super, obrátila som to proti nemu. A vážne ma zaujímalo, čo tu robí.
„Prišiel som niečo opraviť na motorke, ale je tu strašne horúco a v garáži je to ešte horšie. Je to tam, ako v saune.“ Pozrela som sa naňho a až teraz som si všimla, že na čele ma kvapky potu. Nechápala som, lebo v našej garáži bolo zas príjemne. Hneď sa ho nato spýtala.
„Ale veď v našej vôbec nie je tak horúco. Práve naopak, je tam príjemný chládok.“ Čudne sa na mňa pozrel. Asi bol prekvapený, ale ja som si bola istá, včera som tam bola a nebolo tam vážne horúco.
„Tak to mate asi nejaký zázračný garáž.“ Jemne sa zasmial a mokré ruky si utrel do trička. Zrazu sa postavil a vybral sa preč. Ruky si opäť utrel a otočil sa s úsmevom na tvári.
„Nechceš mi pomôcť?“ Ani na minútku som nezaváhala. No tak ľahko som to pripustiť nemohla.
„Hmmm čo ja viem a zaplatíš mi?“ Nahodila som váži výraz. Na čele sa mu zrazu zjavila vráska.
„To vážne?“ Neodolala som a musela som sa usmiať.
„Nie Jakub, robím si srandu. Ale určite zato niečo chcem. Napríklad tvoj podpis s venovaním, keď si taký športovec.“ Zachechtala som sa a on sa pridal.
„To určite beriem, no poď.“ Ostala som sedieť a vystrčila pred seba ruku. Bola som na seba hrdá, že ma napadla táto zámienka, aby sa ma dotkol. On len prevrátil oči a opäť si utrel ruky do trička. Prišiel až ku mne a zdvihol ma na ruky. Tak toto by som si nepredstavila ani vo sne.
„To preto, aby si videla, aké mám svaly a aký som silný športovec.“
„ Tak o tom ani nepochybujem.“ Preniesol ma až pred garáž. Otvoril dvere a vošiel dnu. Ja som ostala stať ako stĺp. Ten horúci vzduch, ktorý vychádzal z garáže ma absolútne odradil.
„To nemyslíš vážne!“ Zdvihla som obočie a ako obarená sa na neho pozerala.
„Vravel som, že je tu horúco.“ Ja viem, že to povedal, ale myslela som, že preháňa.
„Ja tam neidem. Počkaj tu, hneď sa vrátim.“ Nestihol nič povedať, lebo ja som už behala domov. Otvorila som dvere a schmatla kľúče. Zbytočne som sa nezdržovala a utekala späť. Zastavila som sa asi 5 metrov od neho a prikázala som mu
„Vezmi motorku a všetko, čo ti k tomu treba a poď do nášho garáža, mal by byť prázdny, lebo ocko je na služobke."“ Neprotestoval a podal mi nejaké náradie. Prešla som o tri garáže ďalej a odomkla som ho. Nemýlila som sa. Už pri otváraní som pocítila nával zimného vzduchu. Usmiala som sa a položila náradie na zem. O minútku bol pri mne už aj Jakub.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára