„tak toto už hej, ty si nekecala.“ To si vážne myslel, že by som mu klamala? Tak dobre toto radšej riešiť nebudem. Aj ja som predsa pochybovala, že majú namiesto garáže saunu.
„Takže čo mám robiť?“ Zámerne som zmenila tému.
„ Vieš čo zatiaľ nič ale keď mi bude treba niečo podržať dám ti vedieť, zatiaľ mi môžeš robiť spoločnosť.“Môj zlatý ja sa veru nikde nechystám. Lenže čo teraz? Mám sa sním rozprávať alebo nie? čo keď mu bude vadiť moje kecanie? A ani neviem čo by som povedala. Poznáme sa dlho ale nikdy sme neboli takto osamote a keď si predstavím, že tu ešte nejakú tu hodinku budeme začínam mať obavy. Určite sa nejak strápnim, už sa poznám. Poviem niečo nevhodné a bude ta zlá. Prečo len mám takú debilnú povahu, že neviem kedy je čo vhodné. Ale toto ticho začína byť čudné, veľmi čudné. Elizabet okamžite niečo povec! No tak to je jedno čo, proste komunikuj.
„ Máš pekné tričko.“ Čože má? To snáď nie je pravda, väčšiu hlúposť si povedať nemohla čo? Kedy to aspoň bola pravda ale on mal na sebe len obyčajné sivé tričko ktoré bolo špinavé od oleja. Mala si byť ticho.
„Ďakujem, ale si si istá ?“ No super aj on si to všimol. Teraz to musíš nejako zahrať
„Hej jasné páčia sa mi také tričká pôsobia tak drsne, mne sa páčia desné veci.“ No síce to nie je tak celkom pravda ale aspoň som sa nestrápila ešte viac.
„ A drsní chlapci sa ti tiež páčia?“ Nechcem mu klamať ale trošku si musím prispôsobiť pravdu.
„Podľa stupňa drsnosti keď sú veľmi drsní tak nie, ale keď sú len tak trochu tak určite áno.“. Pekné odpoveď ani si nakoniec klamať nemusela
„A ja som na ktorom stupni drsnosti?“ To, že sa cítim trápne ti teraz vrátim
„ Myslím, že ty v tej stupnici ani nie si ty si skôr taký sladký chlapec, nič pre mňa.“Ale zase toto som povedať nemusela. Teraz u neho nemám žiadnu šancu, nie žeby som niekedy mala ale teraz už nemám nič. Jasne som mu dala najavo, že sa mi nepáči. Prečo som len taká hlúpa.
„Takže tak a ja som myslel, že sa ti páčim keď sa tak červenáš“ To snáď nie je pravda ona si aj to všimol. Sklonila som hlavu a otočila som sa k dverám aby nevidel, že sa červenám ešte viac.
„To z toho tepla“ Fabiny ti si taká sprostá.
„ ach, samozrejme, poď tu mi pomôcť, toto nadvihnem a ty toto vytiahneš.“ Otočila som sa a pozerala čo mi ukazuje, čo tom mám vytiahnuť? Kľakla som si k nemu a spýtavým pohľadom som sa na neho pozrela. „ Dávaj pozor Lízi lebo inak ťa do služieb nevezmem.“ Nebola to výčitka skôr si zo mňa uťahoval ako už dobrých 10 minú čo sme tu.
„ Dobre, dobre len mi to zopakuj už budem pozornejšia“ Ako by som mohla byť pozornejšia keď cítim tvoju vôňu? Ako sa môžem sústrediť keď vidím tvoj úsmev? Zopakoval mi čo mám urobiť a ja som sa snažila aspoň na tú krátku chvíľu spustiť z neho oči. Podarilo sa.
Prešli 2 hodiny a mi sme
postupne končili z prácou. Veľa som toho neurobila len som sa
pozerala a niekedy
niečo podala. Naša konverzácia bola tak trochu strhá. Ja som račej už nič nehovorila a on sa venoval motorke. Z ničoho nič sa postavil na rovné nohy, až som sa mu čudovala, že ho nebolia, a zoširoka sa na mňa usmial. Jeho úsmev odhalil dokonalú medzierku medzi jeho zubami. Tak z takého úsmevu sa dámy a páni umiera.
„ Chceš sa previesť?“ Spozornela som, ale, samozrejme, som to na sebe nedala spoznať.
„A nezabijem sa?“ Tým som sa snažila naznačiť, že to mohol pokaziť alebo niečo zle namontovať.
„ To azda nie, neboj sa pôjdem s tebou“ Asi nepochopil, alebo pochopil a snaží sa teraz zo mňa urobiť strachopuda. Možno by som namietala ale taká ponuka aby som sa sním previezla na jednej motorke?
„Tak dobre keď ma ochrániš tak pôjdem.“ Začala som hrať jeho hru, lebo ta mi viac vyhovuje.
„Sadaj“ prehodil nohu cez motorku a posunul sa o niečo dopredu aby som mala miesto ja. Vyskočila som k nemu a rukami som ho chytila okolo brucha. Tehličky, tehličky, veď čo iné by som mohla od neho čakať. Dokonalá tvár dokonalý úsmev dokonalý pohľad tak musí mať aj dokonalé telo. Naštartoval, ale vzápätí vypol motor. Nechápala som no on akoby mi čítal myšlienky.
„ Prilby mám v našom garáži" Nechcela som prilbu, neviem prečo ale tak bez nej mi to pripadalo prirodzenejšie a nespútane.
„A musíme ich mať? „ Možno blbá otázka ale stojím si za ňou.
„Myslím, že by som mali, ale ak nechceš nemusíme.“
„ Nechcem“ To mu stačilo nato aby opäť naštartoval. Ja som silnejšie ovinula ruky okolo neho. Vyštartoval. Nezamkla som garáž, ani som len
nezatvorila garážovej dvere. Nechala som tam mobil aj kľúče. Toľká nezodpovednosť z mojej strany. No v tej chvíli mi to bolo absolútne jedno. Prešli sme za našu ulicu smerom k lesu. Nevedela som kam ideme a bolo mi to jedno. Po paru minútach som si položila hlavu na jeho chrbát. Neprotestoval. Vlasy ma viali vo vetre, už boli dávno suchá. Zrazu začal spomaľovať.
niečo podala. Naša konverzácia bola tak trochu strhá. Ja som račej už nič nehovorila a on sa venoval motorke. Z ničoho nič sa postavil na rovné nohy, až som sa mu čudovala, že ho nebolia, a zoširoka sa na mňa usmial. Jeho úsmev odhalil dokonalú medzierku medzi jeho zubami. Tak z takého úsmevu sa dámy a páni umiera.
„ Chceš sa previesť?“ Spozornela som, ale, samozrejme, som to na sebe nedala spoznať.
„A nezabijem sa?“ Tým som sa snažila naznačiť, že to mohol pokaziť alebo niečo zle namontovať.
„ To azda nie, neboj sa pôjdem s tebou“ Asi nepochopil, alebo pochopil a snaží sa teraz zo mňa urobiť strachopuda. Možno by som namietala ale taká ponuka aby som sa sním previezla na jednej motorke?
„Tak dobre keď ma ochrániš tak pôjdem.“ Začala som hrať jeho hru, lebo ta mi viac vyhovuje.
„Sadaj“ prehodil nohu cez motorku a posunul sa o niečo dopredu aby som mala miesto ja. Vyskočila som k nemu a rukami som ho chytila okolo brucha. Tehličky, tehličky, veď čo iné by som mohla od neho čakať. Dokonalá tvár dokonalý úsmev dokonalý pohľad tak musí mať aj dokonalé telo. Naštartoval, ale vzápätí vypol motor. Nechápala som no on akoby mi čítal myšlienky.
„ Prilby mám v našom garáži" Nechcela som prilbu, neviem prečo ale tak bez nej mi to pripadalo prirodzenejšie a nespútane.
„A musíme ich mať? „ Možno blbá otázka ale stojím si za ňou.
„Myslím, že by som mali, ale ak nechceš nemusíme.“
„ Nechcem“ To mu stačilo nato aby opäť naštartoval. Ja som silnejšie ovinula ruky okolo neho. Vyštartoval. Nezamkla som garáž, ani som len
nezatvorila garážovej dvere. Nechala som tam mobil aj kľúče. Toľká nezodpovednosť z mojej strany. No v tej chvíli mi to bolo absolútne jedno. Prešli sme za našu ulicu smerom k lesu. Nevedela som kam ideme a bolo mi to jedno. Po paru minútach som si položila hlavu na jeho chrbát. Neprotestoval. Vlasy ma viali vo vetre, už boli dávno suchá. Zrazu začal spomaľovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára