Rozdeľuj a panuj ... Chereen 1.

Pozerám sa do zrkadla a pýtam sa sama seba čo ešte vylepšiť? Musím uznať že moje vlasy vyzerajú perfektne, veď by aj nie keď som si ich natáčala dve hodiny. Nalíčená som prekvapivo tiež bezchybne a to čo mám na seba sa jednoducho nedá zmeniť. Uniforma mi dokonale sadla. Všetko do seba zapadá ale niečo mi chýba.

Poobzerám sa po izbe či mi niečo nepadne do oka. Prsteň či náhrdelník?  Čelenka? Možno len šatka. No nič obzriem sa ešte raz v zrkadla usmejem sa a žmurknem na svoj odraz. Chytím kabelku a bežím do kuchyne, kde ma už čaká môj zaostalý brat a nervózna matka. 

"Chereen nestíhame!" V mojej hlave stíhame až príliš. Prvý deň na strednej, ako inak by som mala prilákať pozornosť na seba? Keď vojdem do auly ako posledná všetci si ma všimnú. Čím neskôr tým lepšie. Je dôležité sa prejaviť už prvý deň a neskončiť ako môj brat, ktorého tam nepozná nikto. 

"Mami to je v pohode, keď budeme trochu meškať."

"Nie! Nie je to v pohode, nestihnem sa zapísať na hodiny, ktoré potrebujem."   Povedal Ian môj brat.

"Mal si sa na ne zapísať skôr. Nikto ťa nenútil ísť s nami na dovolenku." Aby sme ma nepochopili zle ja mám Iana rada, len niekedy potrebuje postrčiť. 

"Mami pripomeň mi prečo sme ju tam nenechali? " Zaškeril sa na mňa posúval vafle ku mne. 

"Vravel si, že sa ponáhľame, najem sa v škole." Zaklamala som s hodila kľúče od auta make. 

"Fááájn deti ideme." 

Stojím pred obrovskými dvermi a pozerám na hodinky. Všetci sú už dnu a mne začína búšať srdce. 

"Prečo tu stojíme? Po dnu!" pozrel na mňa Ian nechápavo. 

"Ešte minútku prosím." snažila som sa ho presvedčiť.

"Už to začalo musíme ísť. Počujem príhovor Katherine. Načo čakáš?" Vedela som, že Katherine bude mať pozornosť všetkých tak musím počkať.

"Veď už len minútku. Nech už skončí." 

"Vieš čo ja už idem dnu ty rob čo chceš." 

"Nie!" vykríkla som príliš nahlas. 

"Prosím ešte minútku." Snažila som sa ho presvedčiť aby mi nezničil môj veľký moment. Neodpovedal len nemo prikývol. Počkali sme kým ona dohovorí a vtedy nastal ten správny čas.

"Ok takže dnu vojdeš desať sekúnd po mne rozumieš?" nečakala som na odpoveď.

Otvorila som dvere čo najrýchlejšie vošla dnu a čo najhlasitejšie som ich zabuchla, pravdepodobne svojmu bratovi pred nosom. Snažila som sa pôsobiť čo naj-sebavedomejšie. Videla som všetky tie pohľady, prekvapené ľúdi stojacích vzadu, nazlostené pohľady patriace vedeniu školy, ale pre mňa najdôležitejšie rozzúrené pohľady elity školy. Vedela som, že si ma všimli. Urobila som prvý krok v pred k novej budúcnosti. K budúcnosti kde sa stanem populárnou.