Moja
izba vyzerala perfektne, nebola to síce ta najluxusnejšia izba v hotely ale
bola krásna. Mala veľkú posteľ a vedľa šatník. Vyzeralo to tam ako z nejakého
katalógu. Ani si neviem predstaviť ako vyzerá najluxusnejšia izba v hotely
keď jedná z najhorších bola taká krásna. No síce viem si to predstaviť, aj
som v nej bola, ale o tom neskôr. Šatník bol vážne obrovský, ani som nevedela či zaplním aspoň polovicu s mojim
oblečením, no bola som si istá, že keď budem odchádzať tak bude plný. Hodila som
sa na posteľ a tak som tam aj zaspala.
Zobudilo
ma pišťanie ľudí pod mojím balkónom. Pod mojím balkónom? To som nechápala. Celá
strapatá a v Jakubovom tričku som vyšla na balkón a pozrela som
sa dole. Bolo ich tam kopu, boli desiatky, čoby ba stovky. Jačali a držali
v rukách rôzne plagáty. Pretrela som si oči a pozrela som sa ešte
raz. Oni tam vážne boli a ja som nechápala prečo tam tie dievčaťa sú. Obliekla
som si na seba nohavice a vybrala som sa na recepciu.
„Dobrý
deň, prosím vás môžem vedieť čo robia
tie dievčatá pod mojim balkónom?“
„Slečna
ospravedlňujem sa vám za nepríjemnosť, vážne sa vám ospravedlňujem ale to sú fanúšičky,
uvidím čo sa dá s tým robiť aby som ich dostal preč, ešte raz sa vám
ospravedlňujem?“
„Fanúšičky?
Ehmm.. ale ja nemám fanúšičky veď ma tu nikto nepozná.“
„Ale
slečna to nie sú vaše fanúšičky ale nad vašou izbou sú od včera ubytovaný
chlapci z One Direction, nevedeli ste o tom?“
„Tak
to som teda nevedela a ani nepoznám One Direction. Ale ďakujem vás čas.“
„Slečna
ja som tu nato aby som vám pomáhal, keď budete mať s niečím problém viete
kde ma máte hľadať. Prajem pekný deň.“
„Ďakujem
dovidenia.“
„Dovidenia“
ten recepčný bol vážne milý. Hneď som si ho obľúbila.
Bolo už asi jedenásť hodín a ja
som už štrnásť hodín nič nejedla. Vážne som bola hladná. Obliekla som na seba
niečo schopné a vybrala som sa do mesta na brunch (neskoré raňajky). Až
keď som sa prechádzala po Sydney som si uvedomila kde to vlastne som a čo to
pre mňa znamená. Splnil som môj najtajnejší sen, ktorý som snívala už trinásť
rokov. Prečo ma to teda tak nenadchýna? Nevedela
som čo sa to deje. Bola som zmätená sama zo seba. Vážne to bol môj sen? Samozrejme,
že áno, len som to ešte nechápala. Dnes viem jedno Austrália ma zmenila. Vrátila
ma späť medzi živých. Naučila ma milovať svoj život aj ľudí okolo mňa. Dala mi
množstvo priateľov na ktorých spomínam dodnes. A dala mi toho ešte o mnoho
viac. Síce prvé dni boli pre mňa dosť stresujúce ale potom sa to všetko
zmenilo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára