Rozhodla som sa najesť. Nebola som hladná, len ničnerobenie ma
zabíjalo. Potrebovala som zaujať myseľ niečim iným. V kuchyni
mamka práve pripravovala obed.
„Čo to bude?“
„Brokolicové cestoviny, ale pre teba mám syrové.“ mamka dobre
vie, že neznášam brokolicové cestoviny, odkedy som sa ich tak
prejedla, že mi bolo nehorázne zle. Ale zato syrové milujem.
„To znie dobre.“
„Po obede otvoríš ten darček, dobre?“
„Jasné, jasné.“
„Zavolaj ostatných na obed prosím.“
„Ocíííííííí, Ems!! OBED!!!“ kričala som na celý dom.
Vzápätí som počula dupotajúce nohy. Mamka práve prestierala na
stôl. Vzala som si svoj tanier do obývačky. Ja totiž nemôžme
ani len cítiť tu vôňu brokolice. Sadla som si na gauč a jedlo
som si položila na nohy. Zapozerala som sa na darček položený
vedľa terasových dverí. Zrazu ma posadla zvedavosť. Obzerala som
si veľkosť a predstavovala som si čo by tam mohlo byť. Napadlo
ma, že možno obrovský plyšák, alebo nejaký mega veľký kvet,
ale to ani nie.
Konečne nastala ta chvíľa a ja som to mohla zistiť. Všetci
postavený okolo mňa mi úsmevom dávali najavo, že už môžem
otvoriť. Otvorila som veľkú krabicu. Pozrela som sa dnu a na moje
veľké prekvapenie sa tam nachádzali stovky plastových vajíčok
z kinderka. Na vajíčkach boli napísane čísla. Našla som
jednotku a otvorila som ju. Dnu sa nachádzal zvitok malého
papiera. Odvinula som ho a prečítala som ho nahlas.
„Skús 2.“ tak som hľadala dvojku. To mi zabralo asi pol minutý
otvorila som ho a v ňom bolo napísane „To asi nie. Skús 3.“
vedela som čo bude nasledovať. Vedela som veľmi dobre, že až v
poslednom bude niečo významné, ale nechcela som im kaziť radosť,
tak som pokračovala. Došla som po číslo 231 kde sa nachádzalo
prekvapenie číslo jedna. Bol dnu prsteň, krásny motýľ. Z vnútornej strany bolo
vyryté. Z lásky od sestri k 15.
Usmiala som sa na ňu a
objala som ju. Ďalej to pokračovalo až k číslu 315. V tomto
vajíčku bol prívesok na kľúč, malá napodobenina opery v
Sydney. Pridaný bol aj papierik. To len aby sa necítil sám. ;).
Posledné číslo bolo číslo 350. Obsah vajíčka som si vysypala
do ruky. Bolo to malé vrecúško. Opatrne som nakukla dovnútra. Aj
jeho obsah som si vysypala do ruky a položila som ho na stôl.
Konečne som pochopila prečo som dostála tu kľúčenku. Totiž na
mojej ruke ležal malý hranatý kľúč. Prekvapene som pozrela na
ostatných spolubývajúcich. A znovu na kľúč.
„K čomu je ten kľúč?“
„Zabudla si ešte na jedno vajíčko.“
pozrela som sa do krabice. A naozaj tam bolo ešte jedno vajíčko no
inej farby. Bolo skoro totožné z farbou krabice. Zohla som sa po
neho a otvorila som ho. Ďalší papierik. Znovu som ho prečítala
nahlás „Čo kedy si zašla do garáže.=)“ znovu som sa obzrela
tváre mojej rodiny. Ich pohľady hovorili za všetko, boli
nedočkavé. Vybrala som sa teda do garáže. Nie taj cez cestu ale
taj čo máme v dome. Nepoužívali sme ju. Autom sa totiž do nej
nedalo dostať. Dnu bola ďalšia krabica. Čo ma už dosť štvalo.
Doslova som je roztrhala. Jej obsah mi vyrazil dych. Bola to motorka.
Ojazdená, zničená ale dokonalá. Tu motorku som poznala tak dobre,
patrila môjmu susedovi. Áno presne tomu s ktorým som sa ešte
nedávno bozkávala. Nezmohla som sa ani na slovo. Zato ocko sa pekne
rozhovoril.
„Dúfam, že sa ti páči. Ja viem nie je nová, ale nemôžme si
to teraz dovoliť, takže som kúpili túto od Jakuba. On ma teraz
novú tak nám ju predal za celkom prijateľnú sumu. Ale keď sa ti
nepáči môžeme ju predať a kúpiť niečo iné...
„Je dokonalá.“ ešte včera sme ju spolu opravovali, ešte včera
sme sa na nej vozili a teraz je moja. Vedel Jakub vôbec, že to ja
budem jej budúca majiteľka? Urobil to naschvál? Bože aká som
bola šťastná. Vyskočila som na Ocka. Objala som aj mamku a aj
sestru, síce to bežne nerobím, ale toto bol výnimočný deň.
Poďakovala som im a hneď som si sadla na moju novú crossku. Mala
som jasné kam pôjdem. Rovno za Danym.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára