Dni ubiehali a ja som si užívala moju novú lásku, moju motorku.
Ráno, ako obvykle, som si vždy zaplávala, poobede som sa bláznila
s Danym a večere som trávila pri filmoch alebo s priateľmi v bare.
Nerada chodím do baru, ale keď sa neprispôsobím tak úplne
stratím aj tých pár kamarátov ktorých mám. Takto som si užívala
živor dobré dva týždne. Potom sa stalo niečo načo sme všetci
čakali celé leto.
Stalo sa to jedného krásneho slnečného dňa. Slnečné lúče
pálili tak intenzívne, že človek mal pocit akoby ho to postupne
pieklo. Mnoho ľudí v tom čase malo dokonca pľuzgiere. Neboli to
veľmi zodpovední ľudia keď sa nechali tak spiecť, slnko bolo
vážne neprijemne. Keď som pred dvoma týždňami tvrdila, že je
tráva zožltnutá od slnka, teraz bola až hnedá, zničená a
spálená. Malo kto si dovolil plytvať vodou na trávnik. V tom čase
bola voda veľmi vzácna. Studne pomaly, ale isto vyschýnali. A tak
sme sa len modlili aby konečne prišla jeseň.
Bolo dvadsiateho siedmeho júla. Išla som hľadať svoju, znova,
zatúlanú mačičku. Bola som zúfala. Hľadala som ju už všade.
Pýtala som sa na ňu už snáď všetkých ktorých som teň deň
stretla.
Volala som na ňu „No tak Buzolka, kde si?“, no moja malá
hnedo-čierno-biela mačka nikde nebola. Skúsila som to ešte raz
prejsť okolo stajní pre kone, ktoré boli neďaleko našej ulice.
Nenašla som ju, tak som si bezmocne sadla na slamu a zložila tvár
do rúk. Neplakala som, len som smútila. Seno bolo dosť nepohodlné,
mne to nevadilo. Beznádejne som sa obzerala okolo seba či náhodou
tam niekde Buzolka nebude. Staré sedlá, nové sedlá, ďalšie seno
čiesi oči, pracujúci ľudia na poli, flákajúci sa ľudia za
stodolou. Počkať, počkať tie oči. Pohľadom som sa
vrátila o niekoľko metrov doľava. Stal tam, rovnako zmätený ako
ja. Pozeral sa na mňa a nervózne viedol koňa do stajní. To,
samozrejme, znamenalo, že musí prejsť okolo mňa. Po dvoch dlhých
týždňoch som ho videla. Rozišli sme sa vtedy v dobrom, no náš
bozk stále visel nad nami ako nejaký mrak z ktorého sa buď
rozprší príjemný dážď, alebo bude naďalej prekrývať slnko.
Buď alebo. Mala som pocit, že každým krokom spomaľuje, akoby sa
chcel stretnutiu so mnou vyhnúť. Prechádzal cez veľké drevené
vráta. Prehovorila som prvá.
„A..ahoj.“
„Ahoj.“ videla som ako sa snaží vymyslieť niečo čo by mi
mohol povedať, ale bolo to pre neho zrejme ťažké.
„Takže, hmmm motorka funguje?“
„Zatiaľ áno.“
„To som rád.“
„Tak to aj ja.“
„Hmm a čo tu robíš?“ vtedy mi vlastne došlo čo tu robím.
Spomenula som si na malé úbohe mačiatko.
„Hľadám svoju mačku“ povedal som trochu skleslo.
„Mám ti pomôcť?“
„Nemusíš aj tak tu nie je.“
„Odvediem toho koňa a hneď som pri tebe, počkaj tu.“ nakázal
mi a ja som poslúchla. Vrátil sa o malú chvíľku. Vypytoval sa ma
kde som ju naposledy videla a kde rada chodí. Ubezpečovala som ho,
že všetky také miesta som už prešla. On však stále hľadal a
hľadal. Nakoniec sme sa vrátili opäť to stajne a prehľadali sme
ju ešte raz spolu. Nenašli sme ju.
„Je mi to ľúto.“ chytil ma za rameno a pritlačil ma k nemu.
Moje pocity sa zas a znova búrili. Nevedela som ako sa mám cítiť.
Šťastne? Smutne? Bola som proste zmätená.
„To už nejak prežijem. Ďakujem, že si mi pomohol, ale nenájdeme
ju už.“
„Ak chceš kúpim ti novú.“
„Nie s tým je len starostí. Ale bude mi chýbať.“ objal ma
svojimi mužnými rukami. Vtedy to na mňa doľahlo a začali sa mi
kotúľať slzy dole lícom. Ruky som ovinula okolo jeho krku a hlavu
som skryla pod jeho hlavou. Cítia som jeho pery na mojich vlasoch.
„To bude dobré“ nič som neodpovedala a ani on sa viac neozýval.
Hladil ma po chrbte. Pretrela som si oči rukou. Zotrela som niektoré
slzy a odtiahla som sa od neho o páru centimetrov. Bol vyšší než
si ho pamätám. Bola som o hlavu nižšia. Pripadala som si tak
zraniteľne.
Zrazu som začula známi zvuk. Tak známi, ale pritom tak zabudnutý.
Zabudla som, že niečo také existuje. Pozrela som sa za zvukom, ale
nič som nevidela. Bolo to klopkanie v nepravidelných intervaloch.
„Prší.“ objasním mi Jakub. Vtedy som si uvedomila prečo som
to nevidela. Pozerala som sa totiž na strop stajne. Uvedomila som
si, že sa to padá ten prijemne dážď. Áno, mrak zmizol. Usmial
som sa na neho a hodila som sa mu okolo krku.
„Ono vážne prší.“
„Máš pravdu ono prší.“ nechápala som ako to mohol pochopiť
aj on, ale pochopil. Pobozkal ma. Rozbehol sa so mnou do dažďa a
skákali sme a tancovali sme a bozkávali sme sa. To je príbeh ako
sme sa dali dokopy. To je ten deň kedy sa to všetko začalo. Kedy
som prišla o niečo čo mi nikto nikdy nevráti. Prišla som o časť
svojho srdca.
TEAM DANY!!!!!!!!!!! :D
OdpovedaťOdstrániť