Smile at me... 19.

Začiatok konca, bolo najkrajšie obdobie môjho života. Zima sa pomaly končila. S Jakubom sme sa rozhodli zájsť do mesta. Len tak na večeru. Myslela som, že pôjdeme niekde na pizzu alebo na Čínu. Kubko ma však viedol neznámymi uličkami. Moja zvedavosť vzrastala každým krokom. Už, už som chcela protestovať, že sa nepohnem z miesta kým mi nepovie kam ideme, no v tej chvíli sa na mňa pozrel svojimi Modrými očkami a povedal.

„Milá Elzabeth Fabiny, si pripravená na nezabudnuteľný večer strávený so mnou?“

„Hmm nechaj ma popremýšľať.“

„Lízi! Nekaz mi to.“

„Som pripravená na nezabudnuteľný večer s tebou a som pripravená na nezabudnuteľný život s tebou.“

„To rád počujem. V tom prípade sa musím len spýtať, vezmeš si ma keď budeme staší? Myslím to vážne Lízi nesmej sa.“

vedela som, že si to nepripravil. Opýtal sa to len z jediného dôvodu a ten dôvod bol, že to tak v tej chíli cítil.

„Že či si ťa vezmem? Samozrejme, že áno.“

Pamätám sa aká som bola vtedy šťastná. Možno som mala úbohých petnásť a mlieko mi tieklo dole bradou, ale bola som zaľúbená. Každý jeden deň od vtedy čo som ho prvýkrát pobozkala som ho ľúbila čoraz viac a viac. Nebolo to pre jeho vyšportované telo, pre jeho modré oči, pre jeho medzierku medzi zubami, pre jeho zvuk hlasu alebo preto, že jazdil motocross. Ľúbila som ho preto lebo keď som bola mala tak som spadla na hlavu a všetko sa mi tam poplietlo tak, že každý kúsok jeho osobnosti ma priťahoval. Aspoň tak si to ja vysvetľujem. Nevidím v tom iný dôvod.

Mala som pätnásť a bola som teoretický zasľúbená z niekym koho som nemala v pláne nikdy opustiť a ani som to nikdy neurobila. Stala som tam s ním na ulici a držala som ho za ruku, ktorá bola neskutočne ľadová. Nikdy som ho viac nechcela pustiť. Jeho tvár sa priblížila ku mne a jeho pery spočinuli na tých mojich. Úplne som zabudla, že v ten večer sa mala konať nejaká večera, že na druhý deň idem ráno do školy a že vôbec existuje niečo iné ako on. Bol to jeden z najkrajších dní mojho života. Určite sa dostal aspoň do prvej päťky.

Ďalej nasledovali dní plné lásky. Prešli týždne a mesiace. Prišlo leto. Prichádzal koniec. Posledný mesiac pred koncom sme využili na 100%. Nikto mi nemôže zazlievať, že som to nevyužila naplno. Že som si to neužívala. Strávili sme spoločnú dovolenku pri mori. Boli sme na jednej úžasnej stanovačke.

Braňo nás pozval na jeho chatu, no keďže pozval aj kopu svojich priateľov museli sme sa striedať, jednu noc sme spali v chate druhu v stane pred chatou. Bolo to úžasné, pozerať sa na niekoho tak krásneho ako sa ráno zobudí a otvára svoje zalepené oči. Ako zmetené sa obzerá okolo seba a potom si spomenie, že nie je doma. Hneď ráno si otvoril plechovku piva len preto lebo sa necítil trápne, že ostatný chlapci pili hneď zrána a on nie.

Tak nastalo to obdobie, keď je všetko tak dokonalé, že ja ťažké niečo pokaziť a aj keď sa človek snaží nedokáže to. Večere strávené vonku na terase jeho domu, rozprávanie sa, bozkávanie sa, pohľady z očí do očí. A to čo vtedy povedal.

„Ja som sa asi zbláznil.“

„Len to nie. Prečo?“

„Lebo som nečakal, že sa mi to stane tak skoro.“

„Čo sa ti stane?“

„Ten stav.“

„Aký stav?“

„Ten pocit.“

„Jakub! Aký pocit ?“

 „Milujem ťa.“

Smile at me... 20. The End

Hymnus na lásku

Keby som hovoril ľudskými jazykmi

aj anjelskými, a lásky by som nemal,
 bol by som ako cvendžiaci kov
a zuniaci cimbal.

A keby som mal dar proroctva
a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu
a keby som mal takú silnú vieru,
že by som vrchy prenášal,
a lásky by som nemal, ničím by som nebol.

A keby som rozdal celý svoj majetok
ako almužnu a keby som obetoval svoje telo,
aby som bol slávny a lásky by som nemal,
nič by mi to neosožilo.

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí,
nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná,
nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé,
neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy.
Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa,
všetko vydrží.

Láska nikdy nezanikne... ( 1 Kor 13, 1-8 )

Smile at me... 18.

Ten takzvaný „rozchod“ s Daym ma zožieral. Jakub, sestra aj rodišia sa mi venovali stále keď mali čas, ale už to nebolo to čo sním. Nemal ma kto ťahať za vlasy, či rozprávať mi o tom aká som strááášne škaredá, nezodpovendá a trápna. Áno to teda Danko vedel veľmi dobre, somazreme, bol to z jeho strany vtip. Chýbali mi jeho vtipi. Chýbala mi jeho vôňa, jeho smiech jeho brnkanie na gitare, jeho napodobňovanie Billa Cosbyho, jeho kritizovanie pri pozeráni SuperStar, jeho objektívny pohľad na svet.

Ja si srdce predstavujem ako taký zámok z množstvom izieb. Niektoré izby sú väčšie niektoré mänšie. A v každej izbe je nejaká skpinka ľudí, alebo nejaký kokrétny človek. Vždy keď niekoho spoznám a začnem ho mať rada, tak akoby sa pribudovala nová izba v zámku. Teda toznamená, že keď niekoho stratím znamená to zamknutie izby do ktorej sa už nedostanem. Nie ta izba nezmizne, ja ju tam cítim, viem že tam je, no nemôžem ju otvoriť. Nemôžem tam ani upratať, ani ju nejak zmeniť. Proste ostáva zamknutá a nie je možnosť aby som zmenila vzťah z osobou v nej, hoc a budem snažiť akokoľvek. Nedá sa otvoriť a tým to končí. Takúto izbu zamkol aj Dany. Doslova ju zamkol a kým ju on sám neodomkne ja sa k nemu nedostanem. Nevedela som ako dlho bude tento stav trvať. Nevedela som ani či sa niekedý zmení, ale stále som dúfala, že sa dvere otvoria.

Táto etapa môjho života bola tou smoznejšou, ale z jednej strany aj najkrajšou. Milovala som život stáveny s Jakubom no nenávidela som život bez Danyho. Každá kniha ma svoje zápletky a vyvrcholenia. Kapitola tejto časti môjho života sa blížila ku koncu. Prichádzalo vyvrcholenie prvej, nezproblémovej časi. Prichádzal môj prvý koniec. Len ja som o tom nevedela. Otom až neskôr.

Smile at me... 19.

Smile at me... 17.

Nevedela som čo mám robiť. Vybrala som sa teda domov, zatvorila som sa do izby a poriadne som sa vyplakala. Jakub mi volal aspoň 50- krát, na ja som nechcela aby vedel, že niečo nie ja v poriadku. Napísala som mu len krátku smsku. Kuboslav som v pohode, zajtra sa vidíme ti potom zavolám =o*. Vypla som si mobil a zvyšok dňa som presedela z nosom zaboreným v knižke.

Na druhý som sa konečne stretla s mojím Jakubkom. Bol zvedavý, že čo sa mi včera stalo a ja som vedela, že nemá zmysel niečo tajiť, tak som mu to všetko vyrozprávala. Bol ticho len ma nemo sledoval a aj keď som dohovorila nič nepovedal.

„Už aj ty si ticho? Vážne? To vás chlapcov baví toto? Lebo mňa určite nie!“

„Elizabet Fabiny ako môžeš byť taká slepá? Veď ten chlapec je do teba zaľúbený a ja mám takú zlosť, že by som mu rozbil hubu! Takže ma nechaj trochu porozmýšľať a ukľudniť sa, dobre?“

„Nie! On určite nie! Či? Nie! Nie! Nie! Nie, nie, nie, nie, nie, nie ,nie, nie, nie, nie, nie, nie! A Nie!“

„Vážne osemnásť krát nie?“

„Nie! Dany nie! On je len kamarát a on to vždy vedel a nikdy nechal nič viac ako len kamarátstvo. On sám mi raz povedal, že mi by sme nemohli byť spolu, lebo keby sme mali deti tak by tento svet neuniesol také šialenstvo.“

„Líz! Ty si taká milá keď si hlúpa.“

„Ja nie som hlúpa ja som si istá.“

„Takže tu nie je nijaká šanca aby som mal pravdu?“

„Určite nie! A už koniec tejto téme.“

„Dobre Miláčik čo tak isť do kina? Braňo ide do mesta tak ás môže zviesť, čo ty nato?“

„Môže byť a ja vyberám film.“

„Prečo zas ty?“

„Lebo som to raz nechala na teba a videla som len lámanie kosti a samú krv.“

„A mi chceš povedať, že sa ti to nepáčilo?“

„Ale čoby bolo to veľmi romantické.“

„Nie sme mi na romantiku už trochu starý?“

„Ty určite ale ja ešte nie.“

„Jooj, dobre vyberáš ty, ale nabudúce pôjdeme na nejaký horor aby som ťa mohol pozorovať ako si zakrývaš oči, je to také roztomilé.“

„No nehorázne.“

„No naozaj.“

„To je jedno. A čo keby sme si urobili filmový večer u mňa doma? Urobíme si popkorn, k tomu chladenú colu.“

„A čo si pozrieme?“

„Vtáci v trni.“

„Nie, zas?“

„Sa netvár, že sa ti to nepáči, lebo dobre viem, že to tak nie je.“

„Ale keď sme to pozerali už aspoň trikrát.“

„Ale vždy inú časť tak nevymýšľaj.“

„To ťa ta Austrália naozaj tak fascinuje?“

„Austrália je absolútne dokonalá. Je tak mimo všetkého. Veď aj v tom filme je to tam dokonalé.“

„Asi ti kúpim kenguru.“

„Milé“ vždy sa to skončilo tým, že mi niečo kúpi. No skoro vždy som mu to vyhovorila. Chvála Pánu Bohu. 

Smile at me... 18.

Smile at me... 16.

Nasledujúce mesiace boli najkrajšie dni v mojom doterajšom živote. Všetko malo zrazu zmysel. Mala som len pätnásť ale aj tak som bola absolútne a beznádejne zamilovaná. Každe jedno stretnutie s ním bolo iné. Bolo to ako zázrak. Až také dokonalé, že to muselo niečo pokaziť. Aj v našom prípade sa to stalo.

Bolo zimné decembrové ráno keď som si konečne niečo uvedomila. Ako som len mohla zabudnúť na niečo tak dôležité. Veď predsa je to môj najlepší kamarát. Ako som len mohla zabudnúť. Nevideli sme sa už dva mesiace a ani som si to neuvedomovala. Až v tej chvíli 12. decembra mi to došlo Niekedy dávno sme si sľúbili, že keby sa stalo hocičo 11. december budeme spolu stavať snehuliaka. Možno trochu detinské, ale pre más veľmi dôležité. Jednoducho som mu len tak nemohla zavolať po dvoch mesiacoch a povedať „prepáč ale som na teba zabudla.“

Obliekla som sa a s výčitkami svedomia som sa vybrala osprchovať. Viac ma, ale trápilo prečo sa neozval on. Ranná hygiena prebehal nezvyčajne rýchlo. Na raňajky som nemala chuť tak som si len sadla do obývačky pustila nejaký dokumentárny film, ktorý ma ani trochu nezaujímal. Prehodila som reč s ockom a nakoniec som sa pobrala do izby a zapla svoj notebook. V tom čase ešte boli všetci na pokeci a niečo také ako facebook alebo twitter nikto na Slovensku nepoznal. Pár klinkuti a už som otvárala „erpečku“. Presadla som si k oknu lebo vonku krásne snežilo, položila som notebook na kolená a ďalej ťukala písmenka. Po istej chvíli ma to prestalo baviť. Zadívala som sa von oknom. Mala som krásni výhľad na cestu zasypanú snehom. Takto vyzeral svet oveľa krajšie. Niečo mi však na tom nesedelo. Okolo nášho pozemku boli akési nezrovnalosti. Síce padajúci sneh zakryl všetko čo bolo na zemi ale videla som nejaké akoby chodníčky. Nedalo mi to a tak som na seba natiahla hrubý ockov sveter a vybrala som sa to preskúmať. Vonku som sledovala chodníček od príjazdovej cesty až do stredu záhrady. Tam ma niečo naozaj veľké zastavilo. Bol to tam najkrajší snehuliak aký som kedy videla. Vedela som, že to bol Dany. On tu bol včera zatiaľ čo ja som bola u Jakuba a pozerala rozprávky.

Rozutekala som sa rovno k nemu domov. Tak dlho som tam nebola až mi to pripadalo ako večnosť. Zazvonila som ako obvykle trikrát. A čakala som kto mi otvorí. Urobil to on, stál tam v trenírkach a rozcuchanými vlasmi. Hodila som sa mu okolo krku a spustila som svoju reč.

„Prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, že som na teba zabudla. Ja viem dlho sme sa nevideli a je to len moja vina, to že mám chlapca neznamená, že teba nechám na pospas. Od dnes sa ti budem venovať viac.“ moje objatie mi neopätoval. No ja som pokračovala ďalej.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem za toho snehuliaka, za všetko, aj zato že si nezabudol. Inač krásne voniaš, skoro som zabudla aj na toto. Už by si mohol niečo povedať, ale keď ti došli slová z môjho milého objatia, tak stačí, že ma objímeš aj ty. Nemusíš, ale ja viem, že chceš tak nebuď ako kus stromu a rob niečo. Možno som ťa len teraz zobudil, je to dosť pravdepodobné keď vidím ako vyzeráš, ale aj tak by si mal byť trošku prebratí nato aby si niečo povedal.“ už som nevedela čo mám povedať a začínalo to byť čudné. Odtiahla som sa a pozrela som sa mu do očí v ktorých som videla slzy. On plakal.

„Mala by si isť Bet, budu ťa hľadať.“

„Daňuško, čo sa stalo? Ja sa vážne ospravedlňujem za ten včerajšok, ale..“

„Bet najlepšie bude ak sa nebudeme stretávať dúfam, že to raz pochopíš, maj sa“ a zatvoril dvere.

Smile at me... 17.