Smile at me... 16.

Nasledujúce mesiace boli najkrajšie dni v mojom doterajšom živote. Všetko malo zrazu zmysel. Mala som len pätnásť ale aj tak som bola absolútne a beznádejne zamilovaná. Každe jedno stretnutie s ním bolo iné. Bolo to ako zázrak. Až také dokonalé, že to muselo niečo pokaziť. Aj v našom prípade sa to stalo.

Bolo zimné decembrové ráno keď som si konečne niečo uvedomila. Ako som len mohla zabudnúť na niečo tak dôležité. Veď predsa je to môj najlepší kamarát. Ako som len mohla zabudnúť. Nevideli sme sa už dva mesiace a ani som si to neuvedomovala. Až v tej chvíli 12. decembra mi to došlo Niekedy dávno sme si sľúbili, že keby sa stalo hocičo 11. december budeme spolu stavať snehuliaka. Možno trochu detinské, ale pre más veľmi dôležité. Jednoducho som mu len tak nemohla zavolať po dvoch mesiacoch a povedať „prepáč ale som na teba zabudla.“

Obliekla som sa a s výčitkami svedomia som sa vybrala osprchovať. Viac ma, ale trápilo prečo sa neozval on. Ranná hygiena prebehal nezvyčajne rýchlo. Na raňajky som nemala chuť tak som si len sadla do obývačky pustila nejaký dokumentárny film, ktorý ma ani trochu nezaujímal. Prehodila som reč s ockom a nakoniec som sa pobrala do izby a zapla svoj notebook. V tom čase ešte boli všetci na pokeci a niečo také ako facebook alebo twitter nikto na Slovensku nepoznal. Pár klinkuti a už som otvárala „erpečku“. Presadla som si k oknu lebo vonku krásne snežilo, položila som notebook na kolená a ďalej ťukala písmenka. Po istej chvíli ma to prestalo baviť. Zadívala som sa von oknom. Mala som krásni výhľad na cestu zasypanú snehom. Takto vyzeral svet oveľa krajšie. Niečo mi však na tom nesedelo. Okolo nášho pozemku boli akési nezrovnalosti. Síce padajúci sneh zakryl všetko čo bolo na zemi ale videla som nejaké akoby chodníčky. Nedalo mi to a tak som na seba natiahla hrubý ockov sveter a vybrala som sa to preskúmať. Vonku som sledovala chodníček od príjazdovej cesty až do stredu záhrady. Tam ma niečo naozaj veľké zastavilo. Bol to tam najkrajší snehuliak aký som kedy videla. Vedela som, že to bol Dany. On tu bol včera zatiaľ čo ja som bola u Jakuba a pozerala rozprávky.

Rozutekala som sa rovno k nemu domov. Tak dlho som tam nebola až mi to pripadalo ako večnosť. Zazvonila som ako obvykle trikrát. A čakala som kto mi otvorí. Urobil to on, stál tam v trenírkach a rozcuchanými vlasmi. Hodila som sa mu okolo krku a spustila som svoju reč.

„Prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, že som na teba zabudla. Ja viem dlho sme sa nevideli a je to len moja vina, to že mám chlapca neznamená, že teba nechám na pospas. Od dnes sa ti budem venovať viac.“ moje objatie mi neopätoval. No ja som pokračovala ďalej.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem za toho snehuliaka, za všetko, aj zato že si nezabudol. Inač krásne voniaš, skoro som zabudla aj na toto. Už by si mohol niečo povedať, ale keď ti došli slová z môjho milého objatia, tak stačí, že ma objímeš aj ty. Nemusíš, ale ja viem, že chceš tak nebuď ako kus stromu a rob niečo. Možno som ťa len teraz zobudil, je to dosť pravdepodobné keď vidím ako vyzeráš, ale aj tak by si mal byť trošku prebratí nato aby si niečo povedal.“ už som nevedela čo mám povedať a začínalo to byť čudné. Odtiahla som sa a pozrela som sa mu do očí v ktorých som videla slzy. On plakal.

„Mala by si isť Bet, budu ťa hľadať.“

„Daňuško, čo sa stalo? Ja sa vážne ospravedlňujem za ten včerajšok, ale..“

„Bet najlepšie bude ak sa nebudeme stretávať dúfam, že to raz pochopíš, maj sa“ a zatvoril dvere.

Smile at me... 17.