Smile at me... 20. The End

Podľa mňa existujú  len dve slová ktoré dokážu tak zmeniť život a to práve tie dve ktoré mi povedal Jakub. 

„Milujem ťa.“

Je vôbec možne aby niekto miloval mňa? Čo som urobila? Ako som spôsobila taký hlboký cit u inej osoby. Veď som mala len pätnásť. V tej chýli mi to pripadalo ako absolútny nezmysel. Ostala som tam len tak sedieť bez slova. Možno čakal, že mu to poviem aj ja. Začínal byť trochu nervózny. Jednou rukou si poklepkával po kolene a druhou ma držal za tu moju. Stále čakal a ja som stále nevedela čo mám urobiť. Mám mu to povedať? A je to pravda ? naozaj ho milujem? Nie som mladá na také slová? Všetko bolo zrazu nejasné a ja som spanikárila.

„Nechceš niečo jesť? Vieš ja som dosť hladná. Alebo si donesiem vodu? Sladkú či minerálku? Mohli by sme si pozrieť film. Čo ty nato?“

„Lízi?“

„Áno?“

„Vieš čo som povedal?“

„Áno uvedomujem si váhu tvojich slov, a áno ľúbim ťa len potrebujem niečo robiť lebo sa zbláznim.“

„Ľúbiš ma?“

„Samozrejme.“

„To je milé ale ja som povedal, že ťa milujem a ty mi ideš ponúkať jedlom a pitím vo vlastnom dome? Musím sa priznať naštvalo ma to trochu.“

„Prepáč, som nervózna, neviem čo mám povedať, neviem čo mám urobiť. Možno by som mala ísť domov a porozmýšľať. Nikdy som neľúbila nikoho tak ako teba, ale potrebujem premýšľať.“

„Nechápem je také ťažké to povedať? Ja som to zvládol. Ale keď chceš premýšľať tak dobre, choď. Zajtra idem na preteky tak sa neuvidíme, máš čas maj sa.“

                Toto nebolo dobré. Tón jeho hlasu vôbec nebol pokojný. On mi nechcel dať čas. On sa nahneval. Moje svedomie sa búrilo. Prečo sa tak búrilo? Na rozlúčku mi nedal ani len pusu. Nič len chabé

„Maj sa.“

                Preliezla som plot a vybrala som sa rovno do sprchy, tá ma tak upokojila, že som mohla isť pokojne spať. Až v posteli mi došlo čo sa vlastne stalo. Nie ta časť kedy sa nahneval a doslova ma vyhnal z jeho domu ale tá časť v ktorej mi povedal, že ma miluje. On to vážne povedal. Zrazu ma naplnila eufória a všetko bolo krásne. Moje srdce pumpovalo krv ako nikdy. Celá izba bola naplnená šťastím. Všetko bolo dokonalé. Zaspávala som zo spomienkou na jeho výraz tváre keď to vravel. Ten úsmev, tie žiariace modré oči. Tie jeho jamky okolo úst. Už som vedela čo treba robiť.

                Ďalší deň bol ten deň ktorý všetko zmenil. Úplne. Hneď ráno som sa len rýchlo umyla a utekala k jeho domu. Zazvonila som a čakala. Otvoril mi Braňo.

„Sesus sestro, ta čo ideš snami?“

„Neviem, môžem ísť za Kubom?“

„Samozrejme, že môžeš. Ale dlho nám ho nezabávaj ponáhľame sa.“

„Ďakujem.“

                Rozbehla som sa hore schodmi, no pred jeho izbou som zastala. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere.  Stačil mi jediný pohľad do jeho oči aby som zo seba vypustila všetko čo ma trápilo.

„ Milujem ťa. Keď si zmenil svoj názor zo včerajška, tak ma rýchlo zastav. Včera keď som prišla domov a ľahla som si do postele uvedomila som si, že ty si to naozaj povedal a nebol to len výplod mojej fantázie. Ty si to vážne povedal a ja som tam len sedela a nerobil nič aby som ti dokázala, že ťa tiež milujem. Tak ma to mrzí, tak strašne ma to mrzí, ale chcem aby si to vedel skôr než odídeš Ľúbim, teda Milujem. Milujem ťa.“

„To je v poriadku. Ideš s nami?“

„Nič mi k tomu nepovieš len to, že je to v poriadku?“

„Hmm a nebol som to ja čo ti včera povedal?“

„Ale je to vravím dnes.“

„Poď ku mne.“ Svoje ruky nastavil pred seba. Ja som sa rozutekala k nemu a objala. Nebolo to dávno čo som ho objímala ale po tom všetko mi to pripadalo ako večnosť. Vychutnávala som si ho.

„Pôjdeš s nami? Mohli by sme zobrať aj tvoju motorku a aspoň si raz vyskúšaš ten pocit.“

„Dobre. Len nech tam budem s tebou.“

„och och Fabiny nefandí si ja budem vpredu a ty vzadu a medzi nami asi tak dvadsať iných pretekárov .“

„ako myslíš len sa nehnevaj.“

„Nehnevám sa. Poď ideme naložiť motorky lebo nestihneme.“

                Nikdy by som nemala odvahu sa zapísať, keby nebolo jeho. Vždy som sa bála, že hneď pri štarte spadnem a ostatný pretekári ma prejdú. No teraz som sa nebála. Sedela som tam na motorke a snažila som sa dýchať zhlboka. Držala som ruku chlapca ktorý sa pripravoval vedľa mňa. Posledný krát som sa na neho usmial a dala som si prilbu na hlavu. Moju pozornosť zaujal už len chlapík v strednom veku, ktorý držal v rukách tabuľku z číslom 15. Dobre som vedel čo to znamená, už len pätnásť sekúnd. Zrazu tabuľu otočil a tam stálo 5. V duchu som si odpočítavala päť, štyri, tri, dva, jedna. Vyštartovala som rovnako ako on. Zdalo sa mi, že tam okrem nás nikto nie je. Boli sme prvý. Vždy je dôležité dobre vyštartovať, to som vedela. A bola som šťastná, že som dokázala začať tak ako on. Moja eufória však trvala len chýľ ku. Začal sa mi vzďaľovať a bolo po všetkom. Ani neviem ako a dostala som sa do stredu toho chaosu. Všade bol prach  a ja som bola absolútne dezorientovaná. Nevedela som kam mám ísť, tak som išla len tam kde všetci. Takto to trvalo asi dvanásť minút. Kým zrazu vlajkonosiči nezačali mávať červenými vlajkami.  To bolo zlé znamenie. Všetci pretekári pomaly dokončili kolo a vrátili sa na štart zistiť čo sa stalo. Ja som však zbadala Jakubovu mamku ako uteká niekde na opačnú stranu trate. Vypla som motorku a odhodila prilbu. Začala som utekať tým smerom kam ona.

 Cítila som prach ktorý mi dráždil nos. Cítila som vôňu benzínu. No niečo som cítila ešte viac. Bol to strach. Dobehla som tam a zbadala som niečo na čo nikdy nezabudnem. Mladý záchranár sa snažil oživiť mŕtve telo. Telo bez života. Telo bez duše. Snažil sa urobiť niečo nemožné. Snažil sa ho zachrániť aj keď sa to nedalo.  On to vedel, všetci to vedeli. Okolo neho stáli ľudia, akoby nejaké malé obecenstvo ktoré ho podporovalo v jeho snahe.  No bol koniec.

„Je mŕtvy.“ Znel verdikt.  Áno bol mŕtvy. A ja sním. V tej chýli zomrela Lízi. Lebo on bol mŕtvy. Veď sám záchranár to povedal.

„JE MŔTVY.“

Don't cry... 1. (pokračovanie)