Don´t cry... 7.

Prešli páru dni. Snažila som sa vždy niečo robiť, aby som nemusela myslieť na domov a hlavne na Danyho. Chcela som ten „problém“ nechať na neskôr a užiť si Austráliu. Chodila som po rôznych výletoch a taktiež na nákupy. Bola som tam už týždeň, ale nepoznala som tam nikoho okrem milého recepčného a hotelovej služby. Ráno som proste vstala obliekla sa, najedla sa a išla som von a prišla som až neskoro večer.

týždni som sa konečne rozhodla ostať v hotely a trochu si ísť zaplávať do hotelového bazéna ako som to niekedy robila doma. Obliekla som si plavky a vybrala som sa k bazénu. Bolo ešte skoro ráno asi len osem hodín a bazén som mala celý pre seba. Plávala som hore-dole a zas hore a dole. Keď som začula malú skupinku ľudí ako prichádzajú rozhodla som sa, že si dám prestávku. Boli to dvaja černosi a jeden beloch. Vyzerali ako dosť namyslený chlapci, niečo sa mi na nich nepáčilo. Išla som sa prezliecť do dvojdielných plaviek a potom som sa išla opaľovať. Po dvojhodinovom plávaní som sa trochu vysilila a tak sa mi nechcelo nič robiť len ležať na slnku a chytať bronz. Vypila som pár drinkov a počúvala krásnu angličtinu všade okolo mňa. Páčilo sa mi aký majú ľudia prízvuk a tak som len počúvala, viem že nie je slušné počúvať cudzie rozhovory, ale ja som aj tak polovici z toho nechápala takže sa to neráta. Pre mňa to bolo len niečo také „Hi Joe, how are you? Ba bla bla ... ok Bye.“

Zrazu som začula melodický smiech. Otvorila som oči a videla som dvoch chlapcov ako sa smejú na treťom.

„Rýchlo zožeňte nejaké nožnice!“

„Ok, idem ich nikde nájsť... haha“

„hej hej veľmi vtipné a čo keby som pre zmenu strčil žuvačku do vlasov ja ? tiež by si sa smial?“  Už som pochopila o čo ide. Desť minút sa tam ešte zhovárali aké to „nie“ je vtipné, potom prišil chlapec z nožnicami a došlo mi čo sa bude diať. Videla som ako sa nožnice približujú ku krásnym blond vlasom aké mal Jakub a zmrazilo ma. Neviem čo ma to chytilo, ale vyskočila som z lehatka ako nejaká strela a začala som tam po Slovenský urobiť.

„Nie nerobte mu to! Nemôžete mu to urobiť! Dosť!“ všetci na mňa pozerali, ale ja som videla len jedno mladého chlapca z blond vlasmi a modrými očami. Všetko akoby zamrzlo, videla som len jeho oči, len tie oči. Bola so od neho vzdialená len tri metre.

„Jakub?“ pošepkala som. Vlastne to nebola ani otázka. Ešte stále som si nevšímala nič iné len tie oči. Pozreli na mňa zmetene, zo strachom, no to som si nevšimla. Boli krásne. Až kým sa nepozrel na svojho kamaráta tak som  nič nevnímala, no potom mi došlo, že to nie je on. Lebo on je mŕtvy. Uvedomila som si, že si všetci musia myslieť, že som blázon ale mne to bolo jedno aj naďalej som si išla za svojim cieľom. Ale teraz už po Anglicky. 

Don't cry... 8.