Don´t cry... 8.

„Jakub?“ pošepkala som. Vlastne to nebola ani otázka. Ešte stále som si nevšímala nič iné len tie oči. Pozreli na mňa zmetene, zo strachom, no to som si nevšimla. Boli krásne. Až kým sa nepozrel na svojho kamaráta tak som  nič nevnímala, no potom mi došlo, že to nie je on. Lebo on je mŕtvy. Uvedomila som si, že si všetci musia myslieť, že som blázon ale mne to bolo jedno aj naďalej som si išla za svojim cieľom. Ale teraz už po Anglicky.

„You can´t do this! Prosím ja mu tu žuvačku vyberiem len to nestrihajte.“  Chlapec z nožnicami bol z toho očividne zmetený viac ako ja.

„OK a ako ju chceš vybrať? „

„Neviem, ty“ ukázala som na blonďáka „poď so mnou!“

„Ja... ja neviem“

„neboj sa neublížim ti, prisahám, len to vyberiem.“

„Dobre“

Zobrala som svoj uterák a išla som do svojej izby. Obzrela som sa či ma nasleduje a o viac som sa už nestarala. Vošli sme do izby a ja som mu povedala, že nech si sadne a že o minútku som späť. Vošla som do kúpeľne a zabuchla som za sebou dvere. Oprela som sa o ne a zhlboka som sa nadýchla. „ no tak Eizabeth sú to len oči, nie je to on, dýchaj, vyber mu tu žuvačku z vlasov a pošli ho preč.“ Obliekla som si niečo na seba, vzala som ten najhustejší hrebeň aký som mala a vrátila som sa do izby.  Sedel na mojej posteli a pozeral sa na balkónové dvere pred sebou. Zobrala som jeden vankúš a dala som ho pred posteľ.

„Sadni sa naň.“

„na ten vankúš?“

„hej aby som sedela vyššie ako ty.“

„ako myslíš, a prosím nevytrhaj mi všetky vlasy.“

„neboj sa už som to robila. Mám malú sesternicu a už sa stalo, že prišla domov zo žuvačkou vo vlasoch.“ Viac netrebalo a pustila som sa do toho

„inač volám sa Eizabeth, ale volaj ma Beth.“

„Niall, teší ma.“

„Aj mňa. Prečo máš vlastne tu žuvačku vo vlasoch?“

„ Zayn si myslel, že to bude vtipné.“

„Zayn? To bude asi ten s tými nožnicami?“

„ty nás nepoznáš čo?... ale prečo si sa na nás tak pozerala?“

„no nepoznám, či vlastne nepamätám sa žeby som sa zoznamovali, prepáč keď som zabudla..“ ale vedela som, že ho nepoznám tie oči by som si pamätala „ a pozerala som sa vlastne len na teba.“

„no hej kto by si nevšimol chlapca so žuvačkou v hlave.“

„Vieš čo pripomínaš mi niekoho.“

„Koho?“

„Jedného môjho kamaráta.“

„Vážne? Nemáš jeho fotku?“

„prepáč nemám.“ Jasne že som mala, všade v mobile na pozadí môjho notebooku, v peňaženke všade, ale to bolo pre mňa príliš osobné, nechcela som aby ho tu niekto videl.

„a je to. Ešte sú trochu lepkavé ale to stačí keď si umyješ.“

„ďakujem ti veľmi pekne, vážne. Keď pre teba môžem niečo urobiť tak len povec čo.“

„Vlastne si tu jediný človek ktorého tu poznám, tak by sme mohli ísť niekedy na kávu alebo tak niečo. Neboj sa nebude to žiadne rande, ja nerandím, len mi príde vhod priateľský pokec.“

„Budem tu ešte asi dve týždne takže určite áno len teraz budem tri dni mimo mesta tak potom ok?“

„ďakujem, teším sa, ale už by si mal ísť lebo sa o teba budú báť a vyhýbaj sa tomu Zaynovi.“

„Neboj sa on sa bude teraz vyhýbať mne... haha... maj sa a ešte raz ďakujem.“

„Bye, Bye.“

A bol preč. Prečo som to do pekla urobila? Veď som sa jasne rozhodla, že ho pošlem preč a zabudnem na to všetko s tými očami. Ale ako by som mohla zahodiť tu príležitosť ich ešte raz vidieť. Vidieť ich ako sa pozerajú na mňa.

Don't cry... 9.