Don´t cry... 2.

Dni smútku boli najťažšie obdobie v mojom živote. Všetko bolo čierne. Všetko bolo nudné a nič ma nenaplňovalo. Všetci boli neskutočné milí a súcitní. Neznášala som to. Každá jedna myšlienka bola venovaná  jemu. Urobila by som všetko aby som zmenila čo sa stalo.

            Teraz si ani neviem predstaviť smútok ktorý som vtedy prežívala. Každá jedná spomienka na to obdobie je nejasná. Nedá sa ani vypovedať slovami aký zmätok som mala v svojej hlave. Myslela som na smrť, odmietala som jesť, celé dni som bola vo svojej izbe a každého od seba odháňala. Trvalo to mesiac, potom začala škola. Prvé týždne mi dovolili rodičia ostať doma, potom som už musela ísť. Odviezli ma ku  škole, zamávali mi a odišli. Ja som sa poobzerala okolo seba a šla som na cintorín. Nie nechodila som do školy. Flákala som to asi mesiac kým mi nato neprišli. Tak ma doviedli až do triedy, niekedy sa mi podarilo utiecť, inokedy som tam len tak sedela a pozerala na ľudí okolo seba. Nedávala som pozor a bola som celý čas mimo. Bol to môj prvý rok na strednej. A ja som nepoznala nikoho. Nevedela som ani jedno meno. Vedľa mňa sedelo dievča s čiernymi vlasmi a zelenými očami. Až neskôr som si uvedomila, že bola celkom pekná. Zato ja som bola špinavá a neučesaná. Nezaujímalo ma čo si kto o mne myslí. Sprchovala som sa každý tretí deň. Nosila som čierne oblečenie aby som sa stratila v dave, nie preto aby som na seba upozornila. Bola som pre ostatných proste čudáčka. Nikto zrejme nevedel čo sa stalo a to mi vyhovovalo. Keď mám jedného dňa umrieť, tak aspoň sa pre to nebude nikto trápiť tak ako ja teraz. Takto som si to predstavovala. Jediný človek s ktorým by som sa dokázala ako-tak porozprávať bol Dany, no ten sa so mnou nerozprával. Najprv som ho obviňovala, že sa neozval ani v tom najhoršom, ale potom som ho začala obdivovať, že dodržal svoje slovo a naďalej sa mi vyhýbal. Vedela som, že to nemôže trvať večne. Vedela som ,že on sa vráti. Len som ešte nevedela kedy.

            A stalo sa. Síce neprišiel, nenapísal ani nezavolal. Bolo to náhodne stretnutie. Niekedy v novembri. Vracala som sa zo školy. Cestou som sa rozhodla ísť na cintorín. Bol to taký obyčajný deň. Cintorín je blízko Danyho domu, takže bola dosť veľká pravdepodobnosť, že ho cestou niekedy stretnem .

            Išiel oproti, keď ma zbadal trochu spomalil. Pozerala som sa na neho celý čas až kým prišiel úplne blízko. Chcela som vedieť čo urobí. On uhýbal pohľadom ako sa len dalo. Hral sa s kľúčmi, bol nervózny to bolo jasné. Keď bol už úplne blízko pozrel sa na mňa. Ja som zastala a čakala čo urobí. Zastal aj on a pozrel sa mi do oči. Už som ho chcela pozdraviť a spýtať sa ako sa má, no on ma zastavil.

„nič nehovor prosím.“ Prikývla som. Naho sa ku mne a objal ma. Len ma tam držal, nehladkal ma po chrbte, nebozkával mi vlasy. Neurobil nič sebecké ako to chlapci vedia. Vedel, že potrebujem jeho objatie a tak to urobil a urobil to najlepšie ako mohol. Konečne som niečo cítila. Niečo iné ako potrebu umrieť. Pripomenulo mi tu Jakubove objatie. 

Don't cry... 3.