Smile at me... 11.

Bozkávali sme sa až kým nám nedošiel vzduch. Potom sme si len nemo pozerali do oči a rozmýšľali sme, čo sa to vlastne stalo. Áno viem, ja sama som to chcela, ale nechápem skadiaľ som mala odvahu to urobiť. A ešte čo ma viac trápi je, že nechápem prečo to on nezastavil. Musela som sa spýtať.

„Čo to?“ na viac som sa nezmohla. Na jeho tvári sa zrazu objavili vrásky. Svoje ruky rýchlo zložil z môjho chrbta a ustúpil o krok ďalej. Týmto ma zmiatol ešte viac.

„Prepáč, ja som nechcel. Už sa to nikdy nestane. Len prosím nehnevaj sa.“

„Ale ja sa nehnevám.“

„Možno teraz nie, ale neskôr sa budeš.“

„Nemyslím si to.“

„Ale mala by si sa hnevať, zneužil som situáciu. Nikdy by si to nebola urobila, keby som ťa nepresviedčal, že som drsný, len som sa snažil byť taký aký by sa ti páčil. To nie som ja. Prepáč.“

„Ako vieš čo sa mi páči?“

„Povedala si to minule v garáži.“

„Aha“ vtedy mi to doplo. Takže ta jeho rýchla jazda na motorke. To jeho ´mám chuť si zafajčiť´ a aj ten jeho pohľad, všetko to bolo len preto aby sa mi zapáčil. Nemohla som tomu uveriť. Vážne to chcel? A prečo?

„Ty si sa snažil byť taký, aký by sa mi páčil?“

„ehmm... vlastne áno, vieš si tak trochu záhadná. Iba som túžil spoznať ťa, neviem priťahuje ma to. Nechcem znieť nejak hlúpo, ale keď si tam včera sedela pod stromom, mal som chuť zistiť čo tam tak skoro robíš. Je to čudné ja viem. Ani sa neviem dobre vyjadriť.“ zastavila som ho.

„Ja to chápem.“ zostal zarazený. Pozrela som na cigaretu vo svojej ruke. Skoro nič z nej nezostalo. Zahasila som ju o zábradlie a položila do preplneného popolníka.

„Nehnevám sa, všetci sme predsa zvedaví. Aj ja som bola. Ani sa mi nepáčia drsní chlapci, len vtedy som nevedela ako reagovať. Viac sa mi páčia, ako to povedať. Takí ktorí vedia čo chcú, ale aj tak robia veci ktoré do ich plánov nezapadajú, ale páčia sa im. Napríklad, rozhodnú sa, že nikdy nebudú fajčiť, ale predsa si dajú, len preto, lebo chcú zaujať.“ konečne sa trošku usmial.

„Vážne?“

„Len tak by som to nepovedala.“ žmurkla som na neho.

„To znamená, že mi ta rola drsňáka veľmi nešla, čo?“

„Hneď som ťa odhalila.“

„Dobre teda ideme si pozrieť ešte nejaké rozprávky?“

„Asi by som už mala ísť domov, sľúbila som niečo mamke.“

„Tu máš...“ podal mi bal cigariet. „ vezmi si ich a v prípade núdze si spolu zapálime. Bude to náš malý hriech. Dohoda?“

„Dohoda. Maj sa.“ nečakala som na nič len som sa otočila na otvorené balkónové dvere a vybrala som sa domov. Prešla som cez veľkú záhradu, preskočila som plot, prebehla som okolo domu a namierila som si to rovno do izby. Zvalila som sa na posteľ a neustále som premýšľala, čo sa to vlastne stalo. Moje city sa búrili. Moje srdce bilo tak nepravidelne, až ma to vystrašilo. Bola som chorá z toho bozku. Nakazil ma niečim čomu sa hovorí túžba. 

Smile at me... 12.