Smile at me... 13.

Cesta netrvala dlho. O malý moment som už stala pred Danyhom domom. Dom bol celkom veľký, aj záhrada bola obrovská. Pred domom parkovalo veľké čierne auto a na terase som zazrela opaľujúcu sa Lauru. Laura bola jediná Danyho sestra. Samozrejme, tak ako on očarujúca. Niekedy som mala pocit, že všetci okolo mňa sú až príliš dokonalí.

Zazvonila som a čakala kým mi niekto otvorí. Bola to Danyho mamka, žena v strednom veku, starala sa o seba tak vyzerala celkom mlado na svoj vek.

„Elizabet, dlho som ťa nevidela. Ako sa máš? A poď ďalej. Daniel práve vsal a momentálne sa sprchuje, môžeš ho počkať v jeho izbe ak chceš.“ trošku som ignorovala jej otázku, ale to nie náročky, ona mi proste nedala priestor na odpoveď.

Tak som len dodala. „Ďakujem rada ho počkám.“

„Vieš kde má izbu, možno lepšie než ja takže nech sa páči.“ ustúpila o dva kroky. Usmiala som sa a prešla som známymi schodmi až do jeho izby. Zatvorila som za sebou dvere. Až v tej chvíli som si uvedomila tu vôňu. Zbožňovala som ju, bola tak úžasná. Všimla som si jeho tričko hodené no posteli, zobrala som ho do rúk a privoňala si ho. Zasmiala som sa sama nad sebou. Bola som zavisla na jeho vôni, priznám sa. Poskladal som ho a položila na stolík. Určite si ho pripravil. Otvorila som skriňu a vytiahla mu kraťasy, na ktoré asi zabudol. Sadla som si na posteľ a pritiahla k sebe jeho gitaru. Síce neviem hrať, ale vždy sa mi to páčilo. Prstami som prešla po jej hranách. Mal viac gitár, ale táto bola špeciálna bola to jeho prvá gitara, ktorú dostal na piate narodeniny. Cela bola polepená nálepkami a popísaná. Radi sme ju spolu zdobili. Brnkala som si niečo čo nemalo melódiu. Síce sa snažil ma niečo naučiť ale ja som trošku nešikovná.

Začula som kroky a otváranie dvier. Otočila som sa za zvukom. Stal tam a prekvapene sa pozeral.

„Aahoj. Čo ty tu?“

„Nemôžem?“

„Ty Bet, môžeš všetko.“ a žmurkol na mňa zvodne.

„Vážne všetko?“

„Pravdepodobne to budem ľutovať, ale áno všetko.“

„Yesss. To som chcela počuť. Takže, ehmm nechceš sa obliesť?“

„A vadí ti, že nie som?“

„Pravdepodobne to budem ľutovať, ale nie.“ a vyplazila som mu jazyk. Sadol si za mňa a chytil mi ruky. Nasmeroval ich správne na struny. Pomaly sa snažil vytvoriť akúsi melódiu. Celkom to šlo až kým nepoložil svoju hlavu na moje plece. Zas to vôňa, ale intenzívnejšia. Stratila som kontrolu nad rukami a nechala ho naj hrá len on. Zrazu sa zastavil.

„Čo tu vlastne robíš? Ako som rád len sa pýtam.“

„Skoro by som zabudla. Som ti prišla ukázať môj darček, čo som dnes dostala.“

„Tak von s ním.“

„Tak von s nami. Je na ceste.“

„Auto? Bet veď nemáš vodička na auto.“

„Tak auto zas nie, ale niečo lepšie.“

Gitaru položil vedľa nás a ja som sa postavila. Hodila som mu oblečenie a prísne na neho pozrela. Prevrátil očami a obliekol sa. Potiahla som ho za tričko a ťahala som ho von. Pred dverami som zastal a milo sa usmiala. Otvoril mi dvere a opäť prevrátil očami. Potľapkala som ho po pleci a vyšla von.

„Dobrý chlapec.“

„Zle dievča.“

„Ale no Danko.“ nato len zavrčal a obzeral sa okolo seba. Buď bol slepí, alebo si môj darček vážne nevšimol.

„Tak čo hovoríš?“

„Ehmm. Bet oni ti kúpili strom? Ako pekný je, len už je starý a máme v pláne ho zrubať.“

„Ty si slepý, pozri sa pod strom.“

„Šak aj tá cesta je pekná.“ už mi bolo jasne, že si zo mňa uťahuje.

„Debil.“

„Joooj Beťuš, veď len žartujem. Pekná motorka, nieje náhodou Jakubova? Či sa mi to len zdá?“

„Už je moja. Chceš sa previesť?“

„Nemôžem odmietnuť.“ podala som mu kľúče a objala som ho. „Ale nezabi sa!“

„O to sa báť nemusíš.“ pustila som ho a išla som si sadnúť na terasu k jeho sestre.

Smile at me... 14.