Smile at me... 8.

Trošku som zazmätkovala, vyzeralo to určite dosť čudne,že som tam len tak sedela a pozerala do blbá a ešte aj v plavkách. Posunula som sa trošku doprava aby ma zakryl strom. Pozerala som sa na neho a rozmýšľala prečo ešte nespí. Veď predsa sú prázdniny všetci spia. Poobzerala som sa okolo seba. Hľadala som únikovú cestu. No však jediná možnosť bola vrátiť po ceste akou som tam prišla. Alebo možno by som mohla trošku počkať, on raz musí odísť. A čo to tam vlastné robí? Veď len stojí a pozerá do neba. OK, najlepšie bude keď rýchlo prebehnem možno si ma ani nevšimne. Postavila som sa a opatrne som vykukla spoza stromu, aby som ho lepšie videla. Ešte stále sa pozeral na nebo. Mala som vybehnúť a utekať, alebo aspoň nenápadne dokráčať. Ale nie ja som musela zas urobiť niečo nelogické.

„Kuboslav ty čo tak skoro hore?“ Samozrejme, oslovenie ako Kuboslav nemal rad takže som si to vychutnávala. Trochu ho zmiatlo, že tam nie je sám. Nemotorné sa otočil smerom ku mne. Jemne sa zatackal a spadol na zadok. Mne prišlo, ako inak, smiešno. Dostala som záchvat smiechu, rukou som si chytila brucho. Nahé brucho mi pripomenulo, že tam stojím polonahá a, že som mala v pláne utiecť. Trošku som sa zapýrila, no to si na takú diaľku nemohol všimnúť. Konečne sa usmial aj on.

„Nesmej sa! Haška!“ Nenávidím keď ma tak niekto volá. Je mi jedno, či som Elizabet, Líza, Bet, Eliza, alebo dokonca Alžbeta. No jedno čo neznesiem je Haška.

„Hahaha veľmi smiešne.“ Podotkla som ironicky. Ešte stále som nevedela, prečo som sa vlastne prezradila. A už úplne vôbec som nevedela čo mu mám povedať. Uvedomila som si, že mi ešte stále neodpovedal na moju otázku.

„No už mi povieš, čo tu tak skoro robíš? Alebo je to tajomstvo?“

„Včera keď som sa vrátil domov som bol dosť unavený tak som si ľahol a zobudil som sa o pol tretej ráno. Kruté čo?“ nebola to ani tak otázka ako poľutovanie sa.

„A ty čo tu? V plavkách.“ znovu som sčervenela. Ale položil blbú otázku. Nie je azda jasné prečo som v plavkách?

„Bola som si zaplávať.“

„Tu?“ jasne, že nie tu. Vidíš snáď bazén, tu za domom?

„Nie, tu som sa prišla len trochu schladiť.“ priznala som nakoniec. Urobil paru krokov vred a už stál skoro oproti mne. Oddeľoval nás len nízky drevený plot. Ruky som si prekrížila na prsiach.

„Hmm a prečo teraz?“ tak tejto otázke som nechápala? Prečo som sa teraz prišla schladiť? Môj zmetený pohľad mu, pravdepodobne, napovedal, že nechápem otázke.

„Prečo si sa rozhodla isť do bazéna teraz ráno?“

„Čo je na tom čudné? Veď skoro stále to tak robím. A ty tiež niekedy chodíš ráno plávať.“ zas som povedala viac ako som povedať mala.

„Ty ma špehuješ?“ nadvihol jedno obočie a uškrnul sa na mňa. Vyzeral tak roztomilo. Zapozerala som sa do jeho modrých oči. Úplne som zabudla na otázku ktorú mi položil.

„Čo prosím? Nepočúvala som ťa.“

„Pýtal som sa či ma špehuješ?“

„Och aha, ehmmm, deň čo deň, noc čo noc. Vždy som ti v pätách.“ žmurkal som na neho a sprisahanecky som sa usmiala. Určite som musela vyzerať komicky.

„Och to som si mohol myslieť, ale hlavná vec, že som pre teba príliš sladký, ako si včera povedala.“ to si vážne musí pamätať toto? Ale moja chyba vážne som to povedala a musím sa teraz toho držať.

„Ja rada pozorujem ľudí, ktorí sú sladký. Chcem totiž zistiť, prečo sa niekomu takí sladkí ľudia páčia.“

„A načo si prišla?“

„Zatiaľ nanič, ale som na správnej stope rozlúsknuť to.“

„Oficiálne ti dávam povolenie špehovať ma. Ale kúpelňa a toaleta je pre teba tabu. Jasné?“

„Prečo práve kúpelňa?“

„Lebo tam mám neporiadok,“ k tomu ešte potichu dodal

„okrem iného.“

„Dohoda? Ale ber to tak, že teraz sa ma nezbavíš.“

„Dohoda! Ale ber to tak, že mi budeš musieť pomáhať.“ spokojne som prikývla.

„Tak čo teraz, ako ti môžem pomôcť?“

„Vlastne som chcel isť do sprchy. Takže o dvadsať minút sa tu stretneme a potom ti dám ďalšie inštrukcie. Vidíme sa.“

„Maj sa zatiaľ“

Smile at me... 9.