Smile at me... 9.

Nezdržala som sa tam viac ani minútku dlhšie. Mala som predsa len dvadsať minút. Krátkych dvadsať minút, aby som zo seba urobila človeka. Vybehla som do kúpelne a opláchla som si tvár studenou vodou, aby som zo seba zmyla ten chlór z bazéna. Mihalnice som si jemne pretrela maskarou. Zbehla som do kuchyne a rýchlo som do seba nahádzala ovsené vločky s mliekom. Vlastne až tak rýchlo to nebolo. Stihla som si medzi tým zapnúť televízor. Dávali akurát moju obľúbenú rozprávku, Phineas a Ferb. Zasmiala som sa nad Candy a z úsmevom na tvári som vybehla na poschodie a do ruky vzala prvé tričko aké som našla. Ani som si ho nestihla obliesť, lebo pohľad na hodinky ma vydesil. Zo zeme som schmatla kraťasy, ktoré som mala oblečené deň predtým. Rozbehla som sa dole schodmi. Keby som sa nezadržala zábradlia asi by som v ten deň skončila na pohotovosti. Vďaka Bohu za moje reflexy. Meškala som len päť minút, nebolo to nič strašné. A predsa ženy vždy meškajú. Zabehla som ku rohu nášho domu a tam som aj zastala. Nechcela som predsa, aby videl ako som sa pre neho ponáhľala. Zhlboka som sa dvakrát nadýchla a vyšla som spoza roha. Stál tam presne tak ako pred dvadsiatimi piatimi minútami. Rozdiel bol len vtom čo mal oblečené. Tričko mu dokonalo lemovalo telo. Pôsobil viac mužnejšie ako môže sedemnásť ročný chlapec pôsobiť. Úsmev na tvary mu vytvoril malinké vrásky okolo oči. Bolo to také neprirodzené na jeho vek, ale pritom také príťažlivé. Zabudla som dýchať. Alebo som prestala vnímať dýchanie nie som si istá. Aj tak vzduch, ktorý som mala v pľúcach ma neuspokojoval, bol taký obyčajný, možno povedať suchý. Potrebovala som cítiť niečo iné, túžila som cítiť jeho vôňu. Túžila som zistiť aký sprchovací gél použil. Táto túžba ma až prekvapovala. Nikdy by som nepovedala, že ja Elizabet Fabiny budem niekedy takto po niečom túžiť. Neozvala som sa. Proste som prekročila plot, ktorý nás oddeľoval a podišla som pred neho. Pozerala som sa priamo do jeho očí. Odprisahala by som, že boli oveľa modrejšie ako včera. Jeho pohľad ma priam spaľoval. Bolo to ako keď zápalka začne horieť v priebehu sekundy, či páru stotín. Teplo mi prešlo do líc a pocítila som známi pocit červenania sa. Mala by som niečo povedať.

„Hmm... tak čo si to chcel?“

„No vlastne mohla by si sa najprv obliecť, vieš no, nech ma nerozptyľuješ.“ Po týchto jeho slovách som musela byť červená ako paradajka. Ani som si neuvedomia, že moje oblečenie ešte stále zvieram v ruke. Nečakala som ani sekundu a rýchlo som to na seba navliekla.

„Keď takto rýchlo budeš robiť všetko čo ti poviem, tak... tak neviem čo.“

„Na také tempo si nezvykaj. Len som ťa nechcela dráždiť.“

„Smola, už som to videl.“ Jeho melodický smiech sa rozliahol po celej záhrade.

„Hahaha veľmi vtipné. Keď sa mi budeš smiať, tak odídem.“

„Kam by si odchádzala. Ja som sa nesmial na tom ako vyzeráš v plavkách. Lebo v tých ti to veľmi pristane, len tak mimochodom. Ja som sa smial na tej grimase, ktorú si urobila, keď som to povedal.“ nemohla som si nevšimnúť kompliment, ktorý mi, len tak mimochodom, sklonil.

„Hej! Ja som žiadnu grimasu neurobila.“

„Dobre, dobre. Ináč meškáš.“

„Ja viem , som sa zapozerala do rozprávky. Odpusť.“

„Dobre, že spomínaš, presne to ideme robiť.“

„Vážne?“

„Niečo sa ti nepáči?“

„Práve naopak, teším sa.“

„No poď.“ Viedol ma priamo do jeho izby. Bolo to také vzrušujúce. V ich dome som bola už viackrát, ale nikdy som nebola v jeho izbe. Otvoril dvere a gentlemanský ma pustil dnu ako prvú. Jeho izba bola zelenej farby a bola stredne veľká. Na stenách viseli plagáty motoriek. Posteľ mal obrovskú, nato že na nej spal sam. Pod strešným oknom mál písací stolík, na ktorom mal až neuveriteľný poriadok. Vedľa posteli mala na zemi položený notebook. Prekvapilo ma, že tam nemal ani jednu skriňu na oblečenie, určite museli mať niekde šatník. No zlatí klinec izby bol hneď oproti posteli. Obrovská plazma. Takú plazmu nemáme ani v obývačke a čo som si všimla ani oni. Bola nádherná.

„Pekná izba.“

„Ďakujem.“ Chytil ovládač a zapol televízor. Prepol niekoľko kanálov. Nakoniec našiel to čo hľadal. Na prekvapenie to bol Phineas a Ferb. Začala som sa smiať.

„Čo sa smeješ?“

„Nič len to som pozerala aj ja.“

„Aha, takže môžeš si ľahnúť.“ zaváhala som. No keď som uvidela ako Jakub, doslova skočí na posteľ, rozhodla som sa, že povolím a ľahnem si. Posteľ bola celkom mäkka a veľmi pohodlná. Pre jedného bola možno trochu veľká ale pre nás dvoch bola taká akurát. Vošli sme sa tam, ale nemali sme veľa miesta. Dotýkali sme sa ramenami. Pozeranie rozprávok bolo veľmi zábavne. Smiali sme sa pri každej scéne, aj keď vôbec nebola smiešna. Smiali sme sa dokonca aj na reklamách. Jedna vec mi ale stále vŕtala v hlave.

„Ako dlho si tu upratoval?“

„Asi desať minút. Všetko som nahádzal do šatníka. A potom som bežal osprchovať sa. A ty si sa ako dlho maľovala?“

„Asi desať minút.“ priznala som porazene.

Smile at me... 10.