Smile at me... 4.

„Už sme tu“ My sme tu? Kde tu? Bola som dostatočne zmätená nato by som vnímal svet okolo seba. Myslela som si, že sa ideme len previezť. Toto som nečakala. Ešte stále som sa ho držala aj keď sme už dávno stáli. No super ďalší trapas. Pustila som sa až príliš rýchlo. Zliezla som z motorky a konečne sa obzrela okolo seba. Stála som na malej lúke pri jazere za dedinou. Roky som tu nebola. Na to aby som tu išla pešo je to príliš ďaleko, takže som sa tu ani nemala ako dostať vlastne som nato aj zabudla. Nezmenilo sa to tu vôbec. Jazero vyzeralo stále rovnako krásne. Vzduch tu bol o niečo dýchateľnejšie.
 „Ale prečo sme tu?“ uvažovala som nahlas ako to mám vo zvyku. Jakub to asi bral ako otázku na neho a odpovedal mi zavádzajúco
„dozvieš sa.“ Moja zvedavosť ma raz zabije.
„No ták Kubo!“ provokovala som.
 „Nevolaj ma tak nemám to rád.“
„Ja viem.“ žmurkla som na neho a už som to neriešila a venovala sa nádhernému výhľadu, otočená chrbtom k nemu. Zatvorila som oči a oľutovala svoje myšlienky z rána. Tento deň si zaslúži prinajhoršom osmičku nie štvorku. Z mojich myšlienok ma znovu vytrhol Jakub. Schytil ma okolo pásu dvihol ma aspoň o 20 centimetrov nad zem, rozbehol sa a ja som nemala inú možnosť ako mu svoje nohy ovinúť okolo trupu a ruky okolo krku. Pritisla som sa k nemu, ale ani som sa nestihla spamätať z toho čo urobil a už skákal z móla do vody.

Nepúšťala som sa ho bolo mi príjemne. Skočil tak že vo vzduchu sa ešte otočil a takto si so mnou vymenil pozíciu a on spadol so vody na chrbát a ja na neho. Teplota vody bola perfektná. Ani nie zimná ani nie teplá. Proste osviežujúca. Pod vodou sme strávili možno takých 5 sekúnd ale mne sa to zdalo ako večnosť. Jeho ruky povolili a to bolo znamenie nech sa ho pustím. Vynorila som sa a hrdinský som zvolala 
„Toto si robiť nemal!“ Uškrnul sa a ponoril sa znovu. Plával niekde preč na druhý breh. A čo ja? Nebola som si istá že by som tam doplávala, nie žeby som nevedela dobré plávať, ale bolo to vážne ďaleko aj na mňa. Vrátila som sa radšej na breh a zhodila zo seba tričko, vyžmýkala som ho. Nehanbila som sa aj tak bol Jakub niekde na druhej strane. Sadla som si na mólo a položila som si ho vedľa seba, pre istotu. Keď sa bude vracať proste si ho oblečiem. Pozerala som sa na neho, bol dosť ďaleko. Začala som vymýšľať ako mu to vrátim, no nič vhodné ma nenapadalo je silnejší je vyšší, nič proti nemu nezmôžem. Možno ho nejak verbálne ponížim, alebo radšej nie raz sa mi to už vypomstilo. Už bol na konci. Vyšiel von z vody a trocha sa ponaťahoval. Spomínala som už že namal tričko. Predtým ako nás hodil so vody si ho musel vyzliecť. Zato mu ďakujem tento pohľad si budem pamätať so smrti. Škoda len, že nie je bližšie . Ale veď on sa vráti. Sadol si na zem, zrejme predýchaval. Ani sa mu nečudujem, ešte ho čaká cesta späť. Prešli asi 5 minút kým znova neskočil do vody. Keď bol v polke rozhodla som sa obliesť. Tričko bolo skoro suché. Postavila som sa a pretiahla som si ho cez hlavu. Počkala som tam ešte chvíľku a Jakub bol pri mne
 „Tak čo som nemal robiť?“ On si pamätá moju pomstu, z ktorej akosi zišlo. 
„ Ale nič príjemne osvieženie, no mali by sme ísť, som hladná a nechala som otvorený garáž.“ Viac menej som zmenila tému ale nejako mu to nevadilo, on pokračoval vo svojej 
„Bojíš sa prehry? Alebo chystáš niečo na neskôr? Priznaj sa Fabiny!“
 „Nič nechystám vážne, som rada, že si ma tam hodil aspoň som sa schladila“
 „ Ako myslíš, ja tu jazdím vždy keď mám čas a je takto teplo, trochu si zaplávame a celkom dobre sa tu rozmýšľa,“ žmurkol na mňa a pokračoval 
„minule tu boli srnky“ Určite to malo aj pokračovanie ale prerušilo ho moje škvrkanie v bruchu.
 „ Ty musíš byť veľmi hladná, čo si mala na raňajky?“ Ach raňajky. Moje milované raňajky. 
„ Palacinky s tvarohom“ Vyplazila som mu jazyk a otočila sa na päte.
 „ Ideš alebo idem sama?“ Nestihol nič povedať lebo ja som už sadala na motorku. Bol za mojím chrbtom , ale cítila som jeho zmätený pohľad na mne. 
„Ty vôbec vieš ako sa na tom jazdy?“ Neodpovedala som a naštartovala som ju. Otočila som sa aby som mu videla do tváre. Usmieval sa. Rozbehol sa ku mne a sadol si za mňa, teraz som bola ja na rade mu ukázať svoje schopnosti. Vyštartovala som, nebola som si istá cestou ale tvárila som sa, že presne viem kde sme. Podarilo sa. V diaľke som zahliadla dedinu, bez váhania som zrýchlila a pocítila ako sa Jakub smeje. Položil mi hlavu na rameno a zakričal 
„ Pomalšie lebo nás zabiješ.“ Tak toto ma urazilo. 
„ Ty si predsa išiel rýchlejšie“ Nebola som si celkom istá, či to je pravda ale ako argument mi to stačilo.
 „ Išiel som tak rýchlo ako ty, ale ja som skúsenejší“ 
„ Ty si debil“ povedala som zo smiechom a ďalej sa sústredila na jazdu. Zastala som až tesne pred našou ulicou. 
„Vymenme sa!“ Povedal som rázne
 „ prečo?“ Nechápal.
 „Nechcem aby to rodičia videli.“
 „Tak ešte raz prečo?“ Nechcelo sa mi mu to vysvetľovať 
 „ Lebo nechcem, mám nato svoje dôvody.“ Viac sa už nepýtal a vymenil sa. Vyhodil ma pred našou garážou a on išiel do svojej. Vletela som dnu a skontrolovala som všetky veci, či niečo nechýba. Kde mám okuliare, do pekla kde sú ? Začala som panikáriť, potom som si však uvedomila, že som ich dala na stôl a nato hodila handru. Boli tam. Odľahlo mi. Vzala som mobil kľúče a okuliare a zamkla som garáž. Zakývala som Jakubovi a vybrala sa domov.

Smile at me... 5.