Don't cry... 15.

Na ďalší deň som si nič neplánovala, len som vstala obliekla sa, naraňajkovala a išla zistiť na recepciu či už lietajú lietala, musím sa priznať, že som mala trošku strach či sa vlastne dostanem domov. Viem mala som tam byť ešte necelý dva týždne, ale pre istotu. Vrátila som sa do izby zapla som si hudbu. Vyrušil ma až Niall.

„čau Beth, keby som vedel, že pôjdeš na Frankensteina keby som to vedel, tak ťa tam vezmem sám. Dostali sme totiž lístky zadarmo.“

„Nie v pohode. Nevedela som, že máš rad divadlo.“

„No ani veľmi nie, ale keď sem ich dostali tak sme išli.“

„Aha, a čo páčilo sa ti?“

„Hej celkom v pohode a tebe?“

„Mne sa veľmi páčilo, som nadšená.“

„Inač ty si ma vymenila za niekoho iného?“

„Prosím?“

„No hej ten čo pri tebe sedel, nevedel som, že  tu niekoho poznáš.“

„Včera sme sa zoznámili, boli sme len na večery, nič vážne.“

„Ty si bola s ním na rande?“

„Hej, prečo nie?“

„Neviem len tak, so mnou si nebola.“ Aj keď sa usmieval, tak bolo vidno a jeho tvári, že to berie vážne.

„Ale Niall ty si ma na rande nepozval.“

„To máš pravdu tak poď dnes večer.“

„Niall ja neviem či je to dobrý nápad.“

„Prečo nie?“ otázka ktorej som sa tak veľmi bála. Prečo nie? Pretože mi pripomínaš môjho mŕtveho priateľa, pretože keď si položíš svoju ruku na moje rameno tak ma to úplne rozhodí a hlavne pretože viem, že by som ťa mohla mať radšej ako si to viem priznať teraz.

„Niall neviem, tak dobre jedno rande.“

„Super tak večer o siedmej ťa budem čakať v reštaurácií, pýtaj stôl na meno Higgins. Vidíme sa večer. Maj sa, idem s chalanmi do mesta. Bye.“

„Higgins? Prečo Higgins?“ no to ma už Niall nepočul.

            Takže rande to by som mala vyzerať dobre. Rozhodla som sa, že si pôjdem kúpiť niečo na seba. Vybrala som sa do nákupného strediska, kúpila som si jednoduché šaty ku ktorým som už mala topánky. Bol to celkom rýchli nákup. V hoteli bol na recepcií akurát „môj“ vrátnik. Tak som s ním kecala asi hodinu, potom som sa len pozrela na hodinky a musela skonštatovať, že nestíham. Bolo už šesť hodín a ja som nebola osprchovaná ani oblečená ani namaľovaná. Takže som vybehla hore a dala si rýchlu sprchu. Tak som sa obliekla a rýchlo učesala, na make-up mi neostalo veľa času tak som to zbúchala. Bolo už sedem desať keď som konečne vystúpila z výťahu a prešla do reštaurácie.

„Mám tu rezervovaní stôl na meno Higgins.“

„Samozrejme, slečna nesledujte ma. Mladá hosteska ma priviedla až k stolu pri ktorom netrpezlivo sedel Niall. Ako pravý gentleman sa postavil keď som prišla, odsunul mi stoličku a milo sa usmial.

„Vyzeráš dobre.“ Netvrdím, že je ten pravý na komplimenty ale aspoň sa snaží.

„Vďaka, ani ty nevyzeráš na zahodenie.“ Síce to vyznelo ako zdvorilostná spätná väzba ale bola to pravda. Mal oblečené čierne sako a čierne nohavice, bielu košeľu a motýlika vyzeral roztomilo, vlasy mal strapaté, ale tak prirodzene strapaté, že som si bola skoro istá, že pred zrkadlom stal aspoň pol hodinu. A tie jeho oči, úplne mi podlamovali kolená, keby som nesedela tak už ležím na zemi.

„Tak aký si mala deň?“ spýtal sa aby prerušil ticho.

„Ja dnes veľmi dobrý, bola som trochu v meste a ty aký si mal deň?“

„Ja taký obyčajný mali sme stretnutie s nejakými fanúšičkami, ale zbehlo to celkom rýchlo.“

„Niall prečo na meno Higgins, dúfam, že tu nie sme na účet niekoho iného.“

„Nie čosi to je Paul, je lepšie keď dám iné meno, lebo nechcem aby vedeli, že som tu.“

„Nechceš aby to vedeli?“

„Nie preto, že nechcem aby vedeli o tebe, ale preto aby nás nikto nerušil.“

„Super a Paul vie čo si urobil?“

„Hej jasné, vždy si rezervujeme stoly na jeho meno.“

Večer pokračoval pokojne a príjemne. Nechápala som ako to, že si mám s Niallom vždy čo povedať. Žiadne ticho, žiadne trápne chvíľky, proste sme si rozumeli.

„Takže povedz mi niečo o tej tvojej skupine, čo ste zač? ty asi nespievaš tak na aký nástroj hraješ?“

„Prečo si myslíš, že nespievam?“

„Počula som ako si mi spieval I am music man, takže tak, aký nástroj?“

„No ani ty nie si práve najlepšie speváčka, ja spievať viem.“

„No ja si to priznám nie ako ty.“

„Gitara.“

„Myslela som si, a ten Zayn?“

„On spieva.“

„A ostatný?“

„Tiež spievajú.“

„čo ste sa stretli v tábore pri ohni a ty si začal hrať na gitaru a oni začali spievať a tak ste si povedal: Prečo nezaložíme kapelu?“

„Nie stretli sme sa v jednej súťaži, kde nás dali dokopy, ale ten taborákový nápad sa mi páči viac.“

„A čo Paul on je tiež člen kapely?“

„On je manažér, teda jeden za manažérov.“

„Aha, potom mi musíš niečo zahrať.“

„Jasne, aj zaspievam.“

„To radšej priveď jedného z tých spevákov.“ Začala som sa smiať, nie žeby nevedel spievať, len ta pesnička I am music man je taká škôlkárska, že všetci čo ju spievajú znejú ako škôlkáry.

„Ale aj ja spievam. Všetci sme speváci, nie sme kapela ,ale skupina.“

„To vážne?“

„úplne, pozri sa vôbec sa nesmejem.“

„to, že sa snažíš nevybuchnúť od smiechu neznamená, že sa nesmeješ.“

„Tak mi never. To je v pohode, nepôjdem potom pozrieť film?“

„Verím ti.“ Žmurkla som naňho.

„A áno môžeme si ísť niečo pozrieť.“

„Ale k tebe lebo u mňa je teraz plno.“

„V pohode.“  Najedli sme sa, vypili sme fľašu vína a presunuli sme sa do mojej izby. Pustili sme nejakú romantickú komédiu. Objednali ďalšiu fľašu a ľahli na posteľ. 

Don't cry... 16.