„Inač Niall aby bolo jasné ja
nepúšťam chlapcov do postele na prvom rande.“
„Beth, netvár sa, že som tu nikdy
nebol.“ Usmial sa a preložil svoju pravú ruku cez moje ramená. Bolo to už
tak dávno čo som dovolila nejakému chlapcovi sa ma takto dotýkať.
A zvyčajne keď sa o to aj niekto pokúšal odtiahla som sa. No pri
Niallovi som nemohla. Vonial tak krásne, že som mala pocit domova. Zdalo sa mi
akoby bola jeho ruka stvorená pre moje ramená. Nikde mu netrčala žiadna kosť
ani nič čo by ma tlačilo, ako to býva u iných chlapcov. Po dlhej dobre som
zatúžila po troche túlenia sa v niečiom objatí. Prečo práve on mi spôsobil
takýto pocit? Prečo nie Dany, alebo Adam alebo niekto iný? Je to tým, že sa
podobá na Jakuba? Je to jeho očami? Je to jeho úsmevom? Jeho vôňou? Jeho
neskúsenou nežnosťou? Najskôr to bude všetkým dokopy.
Hlavu
som si oprela o jeho rameno a priložila nos k jeho tričku. Ach GUCCI ako to len dokážeš tak dievčatám zamotať hlavu?
„Niall?“
„Áno?“
„Kedy odchádzaš?“
„O tri dni.“ Už len tri dni
a potom ho už nikdy viac neuvidím. Bolo mi to ľúto, bolo mi to veľmi ľúto.
„A ty?“
„Týždeň a tri dni.“
„Takže tu budeš ešte týždeň... hmmm
čo budeš robiť bezo mňa?“
„Neviem, pôjdem do divadla?“
„Nie!“ skríkol
„Prečo nie?“
„Lebo!“ povedal trošku tichšie ,
ale aj tak dosť nahlas.
„Niall?!“
„Prepáč, radšej choď plávať, alebo
tak niečo.“
„Plávať môžem aj doma, pri starom
dome máme bazén.“
„Tak rob niečo iné.“ A už bol
ticho.
Ležali
sme tam v tichu a pokoji. Cítila som ako sa mu dvíha hruď, ako mu
bije srdce, ako mi prstami prechádza po mojom ramene. Ako vdychuje vôňu mojich
vlasov. Vedela som, že mu na mne záleží.
Film
skončil a ja som vyšla na balkón. Sadla som si na kovovú stoličku
a s pohárikom v ruke som pozorovala oceán. Niall išiel na
toaletu.
„Beth? Nechceš niečo jesť?“ kričal
z kúpeľne za zvuku tečúcej vody.
„Nie Niall som plná, ale ty si daj
ak chceš.“
„Ani ja nie som hladný, ja len či
ty nechceš.“
„To je v pohode.“
„Takže, pripíjam na Austráliu.“ Ani
som nevedela, že už je pri mne na balkóne.
„Tak na to si pripijem.“ Usmiala
som sa a dvihla pohár. Niall si sadol ku mne.
„Nechcela by si tu ostať navždy?“
„Nie, chcem ísť domov, milujem
Austráliu, ale bez rodiny nevydržím, teraz už nie.“
„Teraz už nie? Nechápem?“
„Bolo obdobie kedy som ich od seba
odháňala.“
„Prečo?“
„Myslela som si, že keď nikomu na
mne nebude záležať, uvedomím si, že ani mne na sebe nezáleží.“
„Prečo si to chcela? Nie je to
blbosť?“
„Je to blbosť, ale ja som chcela
donútiť samu seba urobiť niečo čoho som nebola schopná.“
„Chcela si sa zabiť?“ spýtal sa
úplne pokojne. Vedel aká je odpoveď, vedel to a nesúdil ma zato, vedel to
a neľutoval ma. Proste ma bral ako človeka, ktorý má svoju minulosť.
Nemusela som odpovedať, len som sklopila zrak lebo som sa hanbila, aj keď nemám
začo.
„Preňho?“
Znovu som nemusela odpovedať, slza
na mojom líci bola odpoveďou.
„Chceš sa o tom rozprávať?
Nemusíš, len ak chceš tak je to v poriadku.“ Utrela som slzu a jemne
som dvihla kútiky úst.
„Bola to nehoda, v lete, boli
sme na pretekoch.“
„Pretekoch?“
„Jazdil motocross, vedy som sa
zúčastnila aj ja. Deň predtým mi povedal...“ sklonila som hlavu na nedopovedala
som vetu. Nadýchla som sa a pokračovala.
„Nastal skrat. Niečo sa mu tam
odtrhlo, strhlo ho do strany v plnej rýchlosti. Záchranár mu nemal ako
pomôcť.“
„Videla si to?“
„Nie ja som len videla, že sa niečo
stalo na opačnej strane trate, videla som ako tam uteká jeho mama, zastavila
som hodila som motorku a utekala som tam tiež, bolo tam kopu prachu
a mne sa dostál do pľúc, kým som behala dusilo ma, vedela som, že to bude
zlé.“ Ďalšia slza mi stekala až k brade.
„Cítila som vôňu benzínu. NO niečo
som cítila ešte viac. Bol to strach. Dobehla som tam a videla niečo načo
nikdy nezabudnem. Mladý záchranár sa snažil oživiť mŕtve telo.“ Viac som už
nemohla. Postavila som sa a podišla k zábradliu aby mi nevidel do
tváre. Snažila som sa nevídať žiaden zvuk aby nevedel že plačem. Slzy mi
pohltili celú tvár. Prečo sa, sakra, stále snažím byť taká silná?
„To je v pohode, ja by som to
nezvládol.“
„Niall, ja som to nezvládla.“
„Zvládla si to, žiješ, si tu
a dokážeš o tom rozprávať.“
Otočila
som sa k nemu a pohladkala ho po líci, pozrela sa mu do očí
a usmiala som sa, akoby sa na mňa pozeral Jakub.
„Prepáč mi za také rande.“
„Boli aj horšie.“ Usmial sa aj on.
Jemne som ho objala a išla som do kúpeľne opláchnuť tvár.
teším sa už na ďalšiu :) strašne rada to čítam :) xx
OdpovedaťOdstrániťďakujem pekne =o) už je tam
OdpovedaťOdstrániť