Don't cry... 17.

Potom ako som sa vrátila sme už len dopili fľašu a ľahli do postele.

„Ostávaš tu?“

„ak ti to nevadí“

„vôbec, som rada, že nebudem sama.“

„Som rád, že nebudem sám.“

„Kecáš... hore máš celú bandu.“

„A čo som bukvica?“

„Možno.“ Usmiala som sa na neho a pritúlila som sa. Bolo to strašné milé ako sme tam ležali, v objatí a zahalený tmou.

„Počkaj zoblečiem sa.“ Povedal Niall a začal si rozopínať nohavice, vyzliekol tričko a ľahol späť ku mne. Ja som bola už v pyžame. Znovu som sa oprela o jeho hruď a počúvala ako mu bije srdce.

„Niall?“

„Áno Bethy?“

„nechceš tu ostať ešte týždeň?“

„Veľmi rád ale nemôžem, zajtra tu máme posledný koncert a tak letíme do New Yourku na týždeň a potom domov.“

„Aha a kedy ti letí lietadlo?“

„Z Austrálie o 17:30, prečo sa pýtaš?“

„Len tak, budeš mi chýbať.“ Jeho hruď sa nadvihla a pomaly klesala.

„Aj ty mne, dodal nakoniec.“ Pobozkal mi vlasy a popriali sme si dobrú noc.

            Ráno som vstala veľmi skoro. Niall ešte spinkal a ja som sa nevedela vynadívať aký bol roztomilý. Ako malý anjelik. Rýchlo som si skočila po kávu a po raňajky. Chcela som ho prekvapiť. Dala som si sprchu a obliekla som si voľné tričko a legíny. Vlasy som si zopla do copa a zbytočne som sa nemaľovala. Sadala som na posteľ a netrpezlivo som čakala kým sa zobudí. O niekoľko dní tu už nebude tak som si to chcela užiť. Keď ma už prestávala baviť sa naňho pozerať tak som ho jemne pošteklila. Trošku sa zavrtel, ale nezobudilo ho to. Tak som vzala šálku kávy a priložila som mu ju k nosu. Ani to ho nezobudilo, to asi preto lebo kávu nepije. Rozhodla som sa, že nemám zmysel sa tu hrať na náhodné zobudenie tak som priložila ústa k jeho uchu a potichučky zašepkala jeho meno.

„Niall.“

„Niall, vstávaj.“ To pomohlo a on si už spokojne rozlepoval očká. Ako malé dieťa.

„Doniesla som ti raňajky.“ Stále bol ticho ale už sedel na posteli a pozeral sa okolo seba. Keď pochopil kde je tak sa len milo usmial.

„Ako sa ti spalo?“

„Vynikajúco, a tebe?“

„Mne veľmi dobre.“ Žmurkla som naňho a doniesla mu raňajky do postele.

„Tu máš.“

„Koľko je hodín.“

„Asi pol siedmej. Prepáč ja vstávam dosť skoro.“

„ďakujem Beth, vyzerá to výborne.“

„síce som ich nepripravovala ja ale ďakujem.“

„Ale vyberala si to ty.“

„To je pravda.“

„Už som ti povedal ,že ráno vyzeráš skvele?“

„Ešte nie.“

„Tak teda vyzeráš skvele.“

„Aj ty, ako malé dieťatko.“

„Hej viem, už som to počul.“ Zjedol raňajky, obliekol sa a vytratil sa. Celý deň skúšali na večerný koncert, takže som si musela nájsť vlastný program. Išla som si zaplávať a tak do mesta nakúpiť nejaké drobnosti pre rodinu a kamarátov. po obede mi zavolal Adam či nepôjde do kina tak som to prijala, aj tak by som sa len nudila. No tesne predtým ako som chcela opustiť izbu mi na dvere zaklopal Niall.

„Ahoj.. ja len, že či nechceš ísť na ten koncert, aby si videla čo robím.“

„Prepáč Niall ale už niečo mám.“

„Tak nič no, asi som prišiel neskoro, tak vidíme sa zajtra ok?“

„Jasne, veľmi rada.“

„Potom ti zavolám, maj sa a pekný večer prajem.“

„Aj tebe Horan a nech sa vydarí koncert.“ Bolo vidieť, že bol sklamaný, ale chápal to. Ja som zobrala kabelku a vybrala som sa dole na recepciu, tam ma už čakal vysmiaty Adam.

„ooo Ryan.“

„ooo Gertrúda.“ Privítali sme sa bozkom na líce čo nie je až tak bežné v Austrálií, ale na Slovensku úplne normálne. Pri dverách stal Niall a ja som mu jemne zakývala a vybrala som sa s Adamom do kina. Zas sa mu jazyk nezastavil, cestou sme preberali Slovensko a v kine zas film. Vyzerá tak, že tomu dobre rozumie, lebo kritizoval každý nedostatok. Ale bolo príjemné ho počúvať. Po filme sme zašli na pizzu, ktorá bola úžasná. Urobili sme si fotku na rozlúčku, lebo Adam odchádzal do Ameriky a vymenili sme si kontakty. Bola som veľmi rada, že som ho spoznala. Vedela som, že bude neodmysliteľnou spomienkou na Austráliu. Rande v divadle, nezmyselné prezývky, kopa smiechu a jeho kučierky. Dodnes mám tu fotku zavesenú na stene v spálni ako aj spustu iných fotiek. Vrátila som sa na hotel v dobrej ale aj zároveň smutnej nálade. Ľahla som si do postele a v momente som zaspala.

            Keďže som prišla až neskoro v noci tak som vstala a okolo jedenástej. Ponaťahovala som sa a išla som sa umyť. Bola som ako zabitá ani som si neuvedomila, že na druhý deň ma odísť Niall preč, až kým sám neprišiel. Bol iný ako stále, nemal toľko energie, najprv som si myslela, že to je tým koncertom, no nebolo to tak.

„Ako bolo včera.“

„Veľmi dobre a tebe?“

„Tak normálne.“ Povedal to akoby nič.

„No tak Niall čo je?“

„Nič len nerád sa o teba delím, ale aj tak odchádzam, takže nemal by som byť taký sebecký.“ Konečne som pochopil. Trošku ma to aj potešilo tom malom kútiku môjho srdca. Takže on žiarli. Chytila som jeho ruku a pozrela sa mu do oči.

„Si strašné zlatý vieš?“

„Viem.“ Usmial sa a preplietol svoje prsty cez moje.

„A viem aj to, že keď odídem zmizneš.“

„Nezmiznem.“

„Ale, Beth je to iné keď ťa vidím každý deň a keď budeš tisíce kilometrov odomňa.“

„Ja viem, ale nezmiznem.“

„Najprv budeme stále v kontakte potom sa to bude komplikovať, lebo budem mať koncert alebo ty školu a pomaly budeme strácať kontakt a nakoniec si len sem-tam spomenieme na niekoho koho sme stretli v Sydney.“

„Nechcem ti klamať bude to tak, no ešte to tak nie je. Ešte sme tu a ešte tu budeme jeden deň.“

„Poď so mnou.“

„Neblázni Niall.“

„Myslím to vážne, zaplatím ti to všetko, budeš moja osobná asistentka ok?“

„Niall nemôžem.“

„Prečo?“

„Idem na výšku, mám rodinu, svoj život.“

„Vidíš už sa to komplikuje.“

 Sklonil hlavu a stisol mi pevnejšie ruku. Vtedy to prišlo. Ten pohľad na tu smutnú tvár vo mne vyvolal zvláštne pocity. Začali sa mi kotúľať slzy po líci. Jedna za druhou. Pustila som mu ruku a namiesto toho som ho objala, silno a dlho. Držala som ho pevne a nemala som v pláne ho pustiť.

            Ako mi mohol tak zmeniť chlapec so žuvačkou v hlave život? To bola jediná otázka, ktorú som si kládla. Zmenil ma, bol to prvý človek, ktorému som povedala o Jakubovi, prvý človek ktorý ma neľutoval, ale podporoval. Najprv som si myslela, že ma priťahuje len preto lebo ma také oči a také vlasy. No po istej dobre som si uvedomila, že to nie jeho podoba s ním, ale jeho odlišnosť od ostatných je to čo vo mne spôsobovala túžbu mu byť nablízku. Áno jeho podoba s ním ma k nemu priviedla vtedy pri bazéne, ale jeho osobnosť ma očarila. Nepoznám nikoho iného, kto by bol tak iný ako je on. On má všetko čo chcel každé dievča.  Keby som nemala ľadové srdce tak by som bola zaľúbená ako nikto. Priala som si aby sa moje srdce roztopilo, no vedela som, že keď to urobí tak to bude už len horšie, on odíde ja ostanem, potom odídem aj ja a bude koniec.

            Jemne som sa odtiahla a pozrela som sa mu do oči, ktoré boli čím ďalej tým bližšie. Jeho krehké pery sa dotkli tých mojich. Najprv len jemne a opatrne, akoby si nebol istý či robí správne. Pery mal teplé a plne nepokoja, málinko sa mu chveli. Túžba po ňom vo mne vyvolala ošiaľ. Stisla som mu spodnú peru a ochutnala ju. Chutil ako pomarančový džús. Bol tak sladký. Keď si bol istý, že po tom túžim rovnako ako on, začal ma pomaly bozkávať a každou sekundou do toho pridával viac citov. Viac chvenia a viac túžby. Bozky boli čoraz vášnivejšie a čoraz naliehavejšie. Chytil ma okolo drieku a pritiahol si ma k sebe čo najbližšie. Boli sme ako jeden človek, u prepojený pier. Bolo to tak intenzívne, že som začala strácať vedomie. Prestala som dýchať a nechala som ho nech robí to čo vie najlepšie. No nastala ta chvíľa keď sme sa rozdelili. Keby len nebol za mnou stolík a neoprela som sa tak by som bola na zemi. Kolená sa mi podlamovali  a hlava točila. Nedostatok kyslíka mi spôsoboval nevoľnosť, ale na tom nezáležalo.  Jediné čoho som bola schopná bolo jedno slovo.

„Neodchádzaj.“

Don't cry... 18.