Don't cry... 20. The End

Lietanie mám rada, ale je to unavujúce. Keby som aspoň nemusela prestupovať. A ešte ten časový posun. Do Bratislavy som sa nakoniec dostala o pol tretej popoludní. Zdalo sa mi to čudné, že som prišla skôr ako som odlietala. Vystúpila som z lietadla a zhlboka sa nadýchla. Hneď som aj zistila, že mi chyba vlhký vzduch, ktorý som dýchala posledný mesiac. Prešla som cez všetky letiskové kontroly a vyzdvihla si kufor. Nevedela som sa dočkať ocka. Keďže som si v lietadla z LA do Londýna pospala bola som plná energie. Hneď ako som ho zbadala rozbehla som sa a skočila mu do náručia.

„Oci. Tak rada ťa vidím.“ Bola som šťastná, že mi rozumie každé slovo čo poviem, lebo v Austrálií sa mi zopár krát stalo, že ľudia nechápali moju angličtinu. Aj Niall sa smial z môjho prízvuku.

„Aj ja som šťastný, že si už doma. Musíš mi všetko porozprávať, ale nechajme to až na doma, lebo ti potom príde strašne nudné všetko opakovať aj mame aj Sestre aj každému.“

„Hej už sa teším na svoju posteľ a chladničku.“

„čo tam varili zle?“

„Nie vynikajúco, ale vždy som si musela všetko objednávať.“

„Tak fajn, mamka pripravila niečo čo ti bude určite chutiť.“

„Ona varí len to čo mi chutí, tak je jedno čo to bude, budem to milovať.“

„No poď už. Daj vezmem ti kufor. Inač Dany ťa pozdravuje a odkazuje, že sa na teba už teší.“

„OOOO ver tomu, že aj ja naňho.“

            Štvorhodinová cesta domov zbehla rýchlo, lebo sme sa stále rozprávali o tom čo je doma nové. Moja sestra mama čoskoro porodiť a teraz z toho šalie a s ňou aj celá rodina. Dany si hľadá prácu, lebo na výšku určite ísť nechce. Mama sa nudí a tak stále upratuje. Oco chodí do práce a drží rodinu v pokoji.

            Domov sme prišli o pol ôsmej a hneď som sa išla vybaliť. Mame a ocovi som dala darčeky a porozprávala im všetko čo som zažila. Teda nie úplne všetko. Ukázala som im fotky a spomínala aké to tam bolo. Spať sme išli až neskoro v noci. Bolo super byť doma. V noci som zaspávala s tým, že Niall už asi čítal môj denník a vedela som, že sa nemusím cítiť tak sama, lebo existuje človek ktorý to zdieľa so mnou. Síce ho už nikdy neuvidím.

            Na ďalší deň som sa stretla s rodinou ktorá žije neďaleko a bola som pozrieť sestru v nemocnici. Veľmi som sa tešila, že sa stanem tetou. Aj pre maličké som kúpila niečo v Sydney a tak som bola rada, že mu to môžem dať. Čas pre seba som mala až okolo siedmej večer a tak som sa vybrala za Danym. Posledný krát čo som stála v tých dverách ma pobozkal a povedal mi, že ma ľúbi tak som sa toho aj trošku bála. No to ako mi chýbal prevážilo strach a tak som silno a úsmevom na tvári zaklopala.

„Lízi. Myslel som, že ani neprídeš.“

„Ako by som nemohla.“ Hodila som sa mu okolo krku a dlho ho držala v náručí. Stále voňal nádherne. Doniesla som mu darčeky, boli to len drobnosti, ale aj tak som vedela, že sa mu veľmi páčia. Prekecali sme celú noc a nadránom zaspali v jeho posteli. Na aféru s pred mesiaca ako akoby zabudlo. Stali sme sa znovu najlepším kamarátmi a spoločné sme trávili všetok čas.

            Dni ubiehali, začala škola a povinnosti. Výška mi dala zabrať. Z internátu som sa domov vracala každý víkend a trávila ho s rodinou a priateľmi. Začalo to vyzerať ako dokonalý život. Dany si našiel prácu v jednej reštaurácií ako čašník. Cez deň obsluhoval a večer vystupoval s gitarou. Nakoniec sa mu začalo dariť ako umelcovi a tak obsluhovanie zavesil na klinec. Začal skladať a učiť detí hre na gitaru. Ja som úspešne skončila výšku a začala som sa venovať nadácií, ktorá pomáha deťom v Afrike, až som sa nakoniec dostala do Unicefu. Mojej sestre sa narodilo dievčatko a o tri roky nato aj chlapček. Bola som hrdá teta, ktorá im stále niečo kupovala a rozmaznávala. Mama, ktorá sa doma nudila začala znova pracovať a s ocom sa presťahovali do starého domu a nový predali. Samozrejme, nie všetko bolo ružové, ale čas všetko zahojil. Dokonca som odišla na jeden rok do Afriky a tam učila deti ako počítať. Nakoniec som sa vrátia domov a s Danym sme sa dali konečne dokopy. Požiada ma o ruku a ja som mu z radosťou povedala áno. Viem zdá sa to čudné, že práve on sa stal mojím manželom, ale vždy bol pre mňa ako stvorený. Jedného dňa som ho proste prestala vnímať ako kamaráta a začala som si uvedomovať, že kamarát by ma tak nepriťahoval.

            Musím priznať, že môj život mol možno trochu komplikovaný ale stal zato. Dnes žijeme aj s naším chlapčekom Jakubkom v malom byte a máme život pred sebou. Možno sa pýtate prečo som nepísala o Danym, ale o Jakubovi a Niallovi. To je jednoduché toto nemala byť love story o mojej celoživotnej láske. To je príbeh o krásnom živote s Jakubom a ešte krajšom znovupochopení života s Niallom. To je príbeh, ktorý sa skončil a bol veľmi dôležitý v mojom živote. No príbeh s Danym pokračuje a dúfam, že nikdy nebudem mať dôvod o tom písať lebo to by znamenalo, že by to bol koniec. A ja sa modlím, aby to nikdy neskončilo.

The End.

Don't cry because it's over. Smile because it happened......