Don't cry... 15.

Na ďalší deň som si nič neplánovala, len som vstala obliekla sa, naraňajkovala a išla zistiť na recepciu či už lietajú lietala, musím sa priznať, že som mala trošku strach či sa vlastne dostanem domov. Viem mala som tam byť ešte necelý dva týždne, ale pre istotu. Vrátila som sa do izby zapla som si hudbu. Vyrušil ma až Niall.

„čau Beth, keby som vedel, že pôjdeš na Frankensteina keby som to vedel, tak ťa tam vezmem sám. Dostali sme totiž lístky zadarmo.“

„Nie v pohode. Nevedela som, že máš rad divadlo.“

„No ani veľmi nie, ale keď sem ich dostali tak sme išli.“

„Aha, a čo páčilo sa ti?“

„Hej celkom v pohode a tebe?“

„Mne sa veľmi páčilo, som nadšená.“

„Inač ty si ma vymenila za niekoho iného?“

„Prosím?“

„No hej ten čo pri tebe sedel, nevedel som, že  tu niekoho poznáš.“

„Včera sme sa zoznámili, boli sme len na večery, nič vážne.“

„Ty si bola s ním na rande?“

„Hej, prečo nie?“

„Neviem len tak, so mnou si nebola.“ Aj keď sa usmieval, tak bolo vidno a jeho tvári, že to berie vážne.

„Ale Niall ty si ma na rande nepozval.“

„To máš pravdu tak poď dnes večer.“

„Niall ja neviem či je to dobrý nápad.“

„Prečo nie?“ otázka ktorej som sa tak veľmi bála. Prečo nie? Pretože mi pripomínaš môjho mŕtveho priateľa, pretože keď si položíš svoju ruku na moje rameno tak ma to úplne rozhodí a hlavne pretože viem, že by som ťa mohla mať radšej ako si to viem priznať teraz.

„Niall neviem, tak dobre jedno rande.“

„Super tak večer o siedmej ťa budem čakať v reštaurácií, pýtaj stôl na meno Higgins. Vidíme sa večer. Maj sa, idem s chalanmi do mesta. Bye.“

„Higgins? Prečo Higgins?“ no to ma už Niall nepočul.

            Takže rande to by som mala vyzerať dobre. Rozhodla som sa, že si pôjdem kúpiť niečo na seba. Vybrala som sa do nákupného strediska, kúpila som si jednoduché šaty ku ktorým som už mala topánky. Bol to celkom rýchli nákup. V hoteli bol na recepcií akurát „môj“ vrátnik. Tak som s ním kecala asi hodinu, potom som sa len pozrela na hodinky a musela skonštatovať, že nestíham. Bolo už šesť hodín a ja som nebola osprchovaná ani oblečená ani namaľovaná. Takže som vybehla hore a dala si rýchlu sprchu. Tak som sa obliekla a rýchlo učesala, na make-up mi neostalo veľa času tak som to zbúchala. Bolo už sedem desať keď som konečne vystúpila z výťahu a prešla do reštaurácie.

„Mám tu rezervovaní stôl na meno Higgins.“

„Samozrejme, slečna nesledujte ma. Mladá hosteska ma priviedla až k stolu pri ktorom netrpezlivo sedel Niall. Ako pravý gentleman sa postavil keď som prišla, odsunul mi stoličku a milo sa usmial.

„Vyzeráš dobre.“ Netvrdím, že je ten pravý na komplimenty ale aspoň sa snaží.

„Vďaka, ani ty nevyzeráš na zahodenie.“ Síce to vyznelo ako zdvorilostná spätná väzba ale bola to pravda. Mal oblečené čierne sako a čierne nohavice, bielu košeľu a motýlika vyzeral roztomilo, vlasy mal strapaté, ale tak prirodzene strapaté, že som si bola skoro istá, že pred zrkadlom stal aspoň pol hodinu. A tie jeho oči, úplne mi podlamovali kolená, keby som nesedela tak už ležím na zemi.

„Tak aký si mala deň?“ spýtal sa aby prerušil ticho.

„Ja dnes veľmi dobrý, bola som trochu v meste a ty aký si mal deň?“

„Ja taký obyčajný mali sme stretnutie s nejakými fanúšičkami, ale zbehlo to celkom rýchlo.“

„Niall prečo na meno Higgins, dúfam, že tu nie sme na účet niekoho iného.“

„Nie čosi to je Paul, je lepšie keď dám iné meno, lebo nechcem aby vedeli, že som tu.“

„Nechceš aby to vedeli?“

„Nie preto, že nechcem aby vedeli o tebe, ale preto aby nás nikto nerušil.“

„Super a Paul vie čo si urobil?“

„Hej jasné, vždy si rezervujeme stoly na jeho meno.“

Večer pokračoval pokojne a príjemne. Nechápala som ako to, že si mám s Niallom vždy čo povedať. Žiadne ticho, žiadne trápne chvíľky, proste sme si rozumeli.

„Takže povedz mi niečo o tej tvojej skupine, čo ste zač? ty asi nespievaš tak na aký nástroj hraješ?“

„Prečo si myslíš, že nespievam?“

„Počula som ako si mi spieval I am music man, takže tak, aký nástroj?“

„No ani ty nie si práve najlepšie speváčka, ja spievať viem.“

„No ja si to priznám nie ako ty.“

„Gitara.“

„Myslela som si, a ten Zayn?“

„On spieva.“

„A ostatný?“

„Tiež spievajú.“

„čo ste sa stretli v tábore pri ohni a ty si začal hrať na gitaru a oni začali spievať a tak ste si povedal: Prečo nezaložíme kapelu?“

„Nie stretli sme sa v jednej súťaži, kde nás dali dokopy, ale ten taborákový nápad sa mi páči viac.“

„A čo Paul on je tiež člen kapely?“

„On je manažér, teda jeden za manažérov.“

„Aha, potom mi musíš niečo zahrať.“

„Jasne, aj zaspievam.“

„To radšej priveď jedného z tých spevákov.“ Začala som sa smiať, nie žeby nevedel spievať, len ta pesnička I am music man je taká škôlkárska, že všetci čo ju spievajú znejú ako škôlkáry.

„Ale aj ja spievam. Všetci sme speváci, nie sme kapela ,ale skupina.“

„To vážne?“

„úplne, pozri sa vôbec sa nesmejem.“

„to, že sa snažíš nevybuchnúť od smiechu neznamená, že sa nesmeješ.“

„Tak mi never. To je v pohode, nepôjdem potom pozrieť film?“

„Verím ti.“ Žmurkla som naňho.

„A áno môžeme si ísť niečo pozrieť.“

„Ale k tebe lebo u mňa je teraz plno.“

„V pohode.“  Najedli sme sa, vypili sme fľašu vína a presunuli sme sa do mojej izby. Pustili sme nejakú romantickú komédiu. Objednali ďalšiu fľašu a ľahli na posteľ. 

Don't cry... 16.

Don't cry... 14.

            Ráno som vstala s úsmevom na tvári. Tento krát ma Niall predbehol a bol už hore.

„Tu máš kávu, čierna bez cukru.“

„Zbožňujem ťa Niall... počkať ja neviem tvoje priezvisko.“

„Horan.“

„Tak teda zbožňujem ťa Niall Horan.“

„Veď máš prečo Elizabeth... ehmm Elizabeth..“

„Fabiny.“

„Elizabeth Fabiny.“

„Fajn takže sme oficiálne zoznámený, bolo na čase po tých dvoch nociach strávených v jednej posteli.“

„Ale bacha Beth tento krát som to  neplánoval.“

„Veď v pohode.“ Vstala som z postele a vzala šálku kávy do ruky. Privoňala som si a spokojná som si trošku odchlipla. Bola vynikajúca.

„Idem ja hore sa osprchovať a tak, tak sa maj.“

„Hej Horan čakaj..“ zastavila som ho pri dverách. „a čo robíme dnes?“

„Prepáč, ale volal mi Zayn, že už sú na izbe a zháňal ma tak neviem či budem mať dnes čas. Ale dám ti vedieť.“

„Tak fajn maj sa.“

„Čau Fabiny.“ Vyplazil mi jazyk a odišiel. Ja som sa osprchovala a rýchlo sa prezliekla lebo ešte stále som mala na seba veci zo včerajšej noci.  Vyšla som na balkón, konečne nepršalo. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a sadla som si na zem, boli tam aj stoličky ale boli mokré lebo som ich neschovala pod striešku. Pomaličky som pila kávu a vychutnávala som si silu momentu. Zdvihla som zrak na Niallov apartmán, videla som len mihajúce sa postavy. Trochu ma mrzelo, že dnes nebude mať čas lebo s ním je zábava a je asi jedníný koho som tam poriadne poznala. Sydney sa začalo vracať späť k životu. Mokré ulice sa začali zapĺňať a mňa už nenapádalo, žiadne miesto kam by som chcela ísť. Zarezervovala som si lístok na Frankensteina. Veľmi som sa tešila, mám rada divadlo. Naraňajkovala som sa, pozrela správy, napísala niečo do denníku, bola som si zaplávať a potom som sa pripravovala do divadla. Nemala som tu  veľmi spoločenské oblečenie ale našla som jednoduché letné šaty, ktoré sú vpredu kratšie ako vzadu. Namaľovala som sa a zavolala som si taxík. Bola to premiéra v Austrálií takže tam bolo veľa ľudí no nebolo ťažké zohnať lístok pretože veľa pozvaných nemohlo prísť lebo lietadla zatiaľ nelietali, búrka sa presunula nad oceán no lietadla majú práve tadiaľ cestu.

            Vyzdvihla som si svoj rezervovaný lístok za dobrú cenu a s dobrým výhľadom. Tento lístok mal patriť nejakému hercovi takže som ma výborne miesto a keďže na premiére musí byť zaplnené každé miesto tak som ho kúpila veľmi lacno. Usadila som sa  na svoje miesto. Vedľa mňa sedel nejaký mladý a zároveň pekný muž. Po pravej strane som mala ešte voľno. Staršia pani aj so svojím manželom sa dostavili až tesne pred začiatkom. Mladí muž sa ku mne diskrétne nahol a pošepkal.

„Čo tu robí taká krásna slečna sama.“ Musela som sa usmiať, mám celkom rada keď mi niekto dáva komplimenty. No ja sa hrajem stále na rezervovanú.

„Pozerá na predstavenie a snaží sa sústrediť.“

„Prečo toľká odmeranosť?“

„tak mi povedz čo tu robíš ty sám?“

„Ja tu nie som sám.“

„Prečo teda sa nenakláňaš na opačnú stranu?“

„Môj obchodní partner je veľký fanúšik Katie Fitchett nemôžem ho rušiť.“

„A mňa rušiť môžete?“

„Keby som vás tak rušil neusmievali by ste sa na mňa takýmto spôsobom.“ Až keď to povedala som si uvedomila, že sa vôbec usmievam.

„čo keď sa nesmejem na teba ale s teba?“

„Ver, že by som určite spozoroval rozdiel.“

„Tak fajn čo chceš?“

„Včeru, dnes po predstavený budem ťa čakať pri východe.“

„Ak mi dovolíš venovať sa dokonca predstavenia nerušenie deju tak áno.“

„Už som ticho.“  A naozaj bol ticho až do konca. Keby som nezbadal v jednej z lóži Nialla mohla by som sa venovať predstaveniu tak ako som chcela. Bohužiaľ ma trochu rozrušilo, že je am aj on. Nie žeby mi to vadilo, len som bola nesvoja. Dokonca si aj on všimol mňa a po prvom dejstve mi jemne zamával. Keď sa predstavenie skončilo musela som počkať kým sa to tam trošku vyprázdni. Mladý muž mi ústami naznačil, že ma bude čakať. Takže som išla na toalety sa trošku upraviť a potom som sa vybrala k východu. Čakal tam s milým úsmevom.

„Ospravedlňujem sa musela som sa ešte pozrieť do zrkadla.“

„Si krásna, nemusíš sa upravovať.“

„Tak ďakujem, kam pôjdeme?“

„Vlastne ostaneme tu.“

„Tu? V divadle? „

„áno poznám tu jedného chlapíka.“

„Tak fajn, veď ma.“ Pripadala som sa naivne, že idem len tak s niekým neznámym niekde kde budeme len my dvaja, ale dôverovala som svojmu inštinktu, ktorý mi vravel, že tento chlapík mi neublíži. Privolal výťah a stlačil najvyššie poschodie, vážne som nevedela, že aj v divadle sa dá navečerať. Vystúpili sme a prešli paru metrov do jednej z lóži. Bola v strede tak sme mali výhľad na celý prázdne divadlo. Bolo krásne, takto prázdne červeno-zlaté tak noblesné.

„Tak tu budeme večerať?“

„Presne tak, nevedel som, že budem mať dnes rande tak som nezarezervoval žiadnu reštauráciu, a ten chlapík mi povedal, že nám donesú jedlo ktoré majú prichystané pre účinkujúcich, takže to bude určite dobré.“

„To je super... inač je mi to trochu trápne ale zabudla som tvoje meno.“

„Vlastne sme sa ešte nezoznamovali. Som Adam Brody, ale volaj ma ako chceš.“

„Tak ťa budem volať hmmm Ryan.“

„Ryan? Tak fajn ako myslíš.“

„Ja som Elizabeth. Ale volaj ma ako chceš.“

„Tak ja ťa budem volať Gertrúda.“

„Tak to si nemyslím.“

„Tak to ani ja, je to až príliš škaredé pre také krásne dievča ako si ty.“

„To určite vravíš každej.“

„Každej nie len tým pekným.“

„A ty pozívaš na rande aj škaredé?“

„Pre mňa je každá jedná krásna.“

„Takže sa vraciam k tomu, to určite vravíš každej.“

„ Tak fajn, ale si jedna z nich, no ale teraz vážne čo budeš jesť?“

„hmmmm... mám s z čoho vyberať, ani nie som veľmi hladná, vlastne vôbec.“

„Ale notách aspoň niečo. Idem po jedlo tak aby som vedel čo doniesť.“

„Vážne si nič neprosím, ale som smädná takže by som bola veľmi vďačná keby si mi doniesol trochu vody.“

„Hneď som späť.“ Odišiel a mňa nechal sa kochať krásou divadla. Adam sa vrátil a priniesol kopu ovocia a fľašu vína. Prepáč ale ako sa zdá na popremiérovej party sa voda očividne nepodáva, ale mám víno a ovocie, a žuvačky.“

„Tak žuvačky vravíš? To znie super.“

„To je aj super a vieš čo zabudol som poháre, ale tie by mali byť niekde na chodbe daj mi 5 sekúnd.“

„5....4....“

„Hej pomalšie!“

„triiiiiiiiiiiii........dva......jedna a pol..... jedna... a nula.“

„Tak a stihol som to.“  Otvoril víno a slávnostne pozdvihol pohár.

„Pripíjam na teba.“

„Ja pripíjam na teba.“

„Takže pripíjame na seba.“

Ďalej večer pokračoval už len dlhými rozhovormi. Nakoniec to bol perfektný večer. Adam bol veľmi vtipný a hlavne ironický, čo sa mne páči, takže sme si rozumeli. Adam bol protiklad Jakuba, mal hnedé oči v ktorých žiarili iskričky šťastia, hnedé, krátke, jemné kučeravé vlasy, a najmilší úsmev aký som kedy videla. Trochu mi pripomínal Danyho, ale povahovo bol iný. Večer sa mi neplánovane netiahol a na hotel som prišla až neskoro v noci. Ľahla som do postele a v momente zaspala. 

Don't cry... 15.

Don't cry... 13.

Ráno som sa zobudila skôr ako Niall, umyla som sa prezliekla a bola som nám dole pre kávu. Zapla som Notebook a pozrela novinky so Slovenska. Otec pridal fotku na Facebook ako boli s mamou na návšteve u mojej tety. Už dlho som nevidela svoje milované sesterničky. Chýbal mi domov. Moja vlastná posteľ, moja izba a oja chladnička ktorú tu nemám a musím si aj o polnoci objednávať jedlo cez hotelovú službu. Doma stačí proste otvoriť dvierka a vybrať si čo chcem. Zrazu som si uvedomila, že už mi tu až tak veľa času neostáva. Len 2 týždne a bude koniec.

            Sedela som v izbe a čumela do blba.

„To je tvoja rodina.“ Počula som za svojim chrbtom. Skoro som z kože vyletela ako som sa zľakla. Úplne som zabudla na Nialla.

„Ježíš Čo ma chceš zabiť?“

„Prepáč. Tak čo vidím tam podobu. To je tvoja sestra? M a také oči ako ty.“

„Nie to je moja sesternica, a toto je môj ocko a tu je mama a sestra s jej manželom.“

„Je tehotná?“

„No hej vlastne o mesiac ma rodiť.“

„Super!... Prečo sa podobáš viac na sesternicu ako na sestru?“

„Neviem ja som po otcovi sestra po mamke a ta sesternica je z otcovaj strany tak asi preto.“ Zavrela som okno s Facebookom a na obrazovke môjho notebooku sa objavila fotka mňa a Jakuba ako sedíme v stane a škeríme sa do objektívu.

„To si ty?“

„Presne tak!“

„Ale to je asi strašia fotka nie?“

„No tri a pol roka stará.“

„Bola si pekná.“

„Ty mantak!“ začala som sa smiať.

„Teda ešte stále si, ale aj vtedy si bola tak som to myslel.“

„Už to nenapravíš...haha“

„Tak fajn, kto je ten chlapec?“

„To je Jakub.“ Pozrela som sa na obrazovku, rovno do tých modrých očí a tak som sa pozrela na Nialla. Ako je možné, že majú rovnaké oči?

„To je tvoj chlapec? Prečo tu nie je s tebou?“

„On nemohol, ale on tu je so mnou, aspoň dúfam.“

„Nechápem.“

„On už zomrel.“

„Tak prepáč, nevedel som je mi to ľúto.“

„Niall to je v pohode.“ Usmiala som sa naňho,

„Ale chceli sme tu ísť spolu, nevyšlo no, aspoň som tu prišla ja keď on už nie.“ Niall bol až podozrivo ticho. Podozrivo preto, lebo on vždy niečo rozpráva a všetko chce vedieť a vždy sa niečo pýta a robí. Pozrela som sa naňho a videla som na jeho výraze, že nevie čo povedať.

„Niall no tak netvár sa tak, to nevadí, už som si zvykla, je to fajn, jasné chýba mi, ale je to fajn. Mohol by si prosím ťa niečo povedať?“

„Hej, je to divné keď si mi to povedala, človek nevie ako má reagovať. Ale keď vravíš, že to je fajn tak super. Ak bude ešte aj dnes také počasie budeš so mnou?“

„Jasné môžeme ísť plávať alebo tak niečo.“

„Fajn Beth idem k sebe umyjem sa a zavolám niekomu aká je situácia a tak potom ti dám vedieť. Ok?“

„Fajn, inač máš tu kávu, nevedela som akú chceš tak som vzala čiernu, akú ju nechceš nechaj ju tu ja ju potom vypijem.“

„ďakujem ale kávu nepijem.“

„Tak nič no, maj sa.“

„Maj sa.“

            Sadla som si k oknu a pozerala na padajúce kvapky vody. Nechápala som ako je možne, že ešte aj dážď je v Austrálií iný. Kvapky sú väčšie a pomalšie, alebo to bol len pocit? Ulice prázdne sem-tam nejaký človek snažiaci sa čo najrýchlejšie prebehnúť cez cestu. Ja som zvyknutá na takýto dážď ani sa mi to nezdá, že by to bola nejaké katastrofa. Trošku silnejší dážď ako bežný u nás doma. Taký dážď ako vo filmoch. No tam ho robia umelo. Vstala som a išla som sa prezliecť do plaviek a učesať si vlasy do copa. Hneď čo som vyšla z kúpeľne zazvonil hotelový telefón. To sa mi stalo prvý krát čo som tam bola, zvyčajne som ho používala ja. Opatrne som zdvihla.

„Hallo?“

„Ahoj Beth, tak volám som so Zaynom aj Paulom a Chlapci sa tu zatiaľ nevedia dostať a Paul povedal, že ani mi sa nevieme niekam dostať. Takže ideme plávať?“

„Jasne ja som už prezlečená kde ťa mám počkať?“

„O 10 minút dole pri bazéne.“

„Ok budem tam. Maj sa.“

Ešte som si na seba obliekla ľahké šaty a do tašky vzala osušku a kartu od izby. Prišla som k bazénu a počkala som tam na Niall. Bol len v plavkách a okrem uteráka v ruke nemal nič iné. Pri bazéne bolo veľa ľudí, asi sa každý nudil alebo tak niečo. Prevrátila som oči. Niall ma pritiahol k sebe.

„Čo teraz?“

„Tak poďme do vonkajšieho bazéna.“

„Beth šak prší.“

„Čo sa bojíš, že budeš mokrý?“ zasmiala som sa na vlastnom vtipe a vyšla von cez sklenené dvere. N lehatko pod strieškou som si položila osušku a tašku a rozbehla som sa cez dážď do bazéna. Dážď bol teplý rovnako ako voda v bazéne. Niall chvíľku pozeral ale nakoniec uznal, že to nie je až taký blbý nápad. Skočil ku mne a už sme plávali a špliechali a topili jeden druhého. Bolo to úžasné. Smiali sme sa a kričali po sebe, potom sme vyšli von a ľahli na lehátka. Dážď dopadal na naše skoro nahé telá. Tak sme sa osušili a išli sme do baru na drink. Áno len tak v plavkách. Teda ja som si obliekla šaty ale ešte mokré plavky mi na nich vytvorili veľké, mokré kruhy. Bolo síce ešte len dvanásť hodín ale aj tak sme si dali nejaké drinky. Sedeli sme tam a rozprávali sa. Pili sme až kým sme nezacítili účinok alkoholu. Tak sme to išli radšej zajesť a prezliecť sa. Potom sme pokračovali u mňa na izbe, vypili sme ešte fľašu vína a pozreli sme si nejaké filmy. Bol to vydarený deň. Zaspávali sme na mojej posteli pri filme, ktorý vybral Niall. Trochu opitý a spoločensky unavený. 

Don't cry... 14.

Don't cry... 12.

Ako už býva zvykom keď som s Niallom musela som sa zhlboka nadýchnuť a až tak som sa mohla vrátiť. 

„Vieš čo Niall, asi by som sa mala vrátiť k sebe.“

„Prečo? Čo sa nudíš, alebo si unavená?“

„Nie, nie len tak ťa už nechcem ďalej zdržiavať.“

„Zdržiavať? Čosi ... veď sme uviazli v hoteli nemám tu čo robiť nudím sa. Ty ma nezdržiavaš ty mám zabávaš.“

„Zabávam? ... Ale prosím ťa veď som ticho pozerala film.“

„Nie síce si bola ticho ale film si nepozerala.“

„HEJ...Pozerala som. Môžem ti presne povedať o čom bol.“

„Tak potom fajn.. mne sa len zdalo, že odpočítavaš sekundy kým sa skončí.“

„To tvoja ruka ma vyviedla z mieri.“ Žmurkla som naňho

„Ja viem.“ Žmurkol on.

„Ty vieš?“ udivovalo ma prečo sa ma snaží provokovať.

„Viem, páčilo sa mi ako si sa hneď narovnala a pozerala na jedno miesto asi pol hodinu.“

„Ty si to urobil narokom?“

„Ta čosi.“

„Niall.“

„Ok, máš pravdu. No poď sa najesť.“ Otočil sa a odkráčal k jedlu.

„Vieš čo rozmýšľal som, že to ty si ma pozvala minule na kávu tak prečo teraz chceš utiecť?“

„Nechcem utiecť. Len nie som veľmi dobrá v takýchto situáciách.“

„Akých situáciách?“

„Takých. Ty si chlapec, ktorého poznám asi tri dni a pred dnešným večerom som sa s tebou rozprávala len raz a ty si úplne v pohode akoby si ma poznám celú večnosť. Ako nie žeby som mala s tým problém, ale zdá sa mi divné že si až tak  normálny.“

Niall pokrčil ramenami. „Už som si zvykol sa rozprávať s cudzími.“

„Aha. Tak fajn, ukončíme túto trápnu debatu, tak čo máme jesť.“ Sadla som si k nemu a vzala do rúk toast.

„Nejedia sa toasty na raňajky?“

„Yop, ale ja som čudný a robím zvláštne veci ako napríklad, že si dám toast aj večer.“

„Hmmm tak to si vážne čudný, asi si budeme rozumieť.“ Usmiala som sa na neho. Potom to už išlo cele v pohode. Rozprávali sme sa o našej zvláštnosti, o tom čo všetko robíme inak ako ostatní. Smiali sme sa jeden na druhom a preberali sme prečo by mali byť toasty považované že celodenné jedlo.

„Hej ty Niall, počuj asi by som už vážne mala ísť, už je veľa hodín.“

„Ako chceš, keby som sa v noci bál tak ťa asi prídem zobudiť. Alebo si k tebe len ľahnem a potom ráno vstanem skôr ako ty a vytratím sa.“

„To je super, že mi to tak na rovinu oznamuješ, ale asi ti to neprejde lebo nemám kartu do mojej izby. No keby si sa bál tak zaklop, priadne nahlas a ja prídem otvoriť. Maj sa. A dobrú noc.“

„Dobrú.“

Vošla som do výťahu a presunula som sa na svoje „oveľa nižšie položené“ poschodie. Osprchovala som sa prezliekla som sa a napísala som do svojho denníku len zopár slov. nechcelo sa mi totiž veľa písať bola som dosť unavená. Človek by ani neveril ako dokáže napchávanie sa a kecanie o ničom unaviť. O 10 min.  nato ako som zatvorila oči ma zabudíl Niall.  

„Niall ty si normálny? Ty si vážne prišiel?“

„Povedala si, že môžem.“

„Sakra chlapče veď ťa ani nepoznám. No nemyslím si žeby si mi dačo chcel ukradnúť a keď sa ma dotkneš zabijem ťa.“

„Áno pane... teda pani. Slečna.“ Ľahol si ku mne do postele.

„Bethy.. mne sa ešte nechce spať, poďme sa rozprávať alebo počitať ovečky, alebo super nápad mám poďme dole do baru.“

„Ja ťa nepočúvam, ja už spím.“

„Takže keď ta teraz znásilním ani si to nevšimneš.“

„Povedala som dačo.“

„Žartujem.“

„To by som ti radila.“

„Beth nespí!“ otočila som sa k nemu. Jeho tvár pár centimetrov od tej mojej, to som teda nečakala, doslova som cítila jeho dych na mojej tvári. Pripadalo mi blbe hneď sa otočiť tak som sa usmiala a povedala:

„Niall ja som vážne unavená, ak sa chceš rozprávať tak mi niečo rozprávaj a ty sa nebudeš nudiť a mňa to aspoň uspí.“

„To je blbé keď mi nebudeš odpovedať.“

„Tak my niečo zarecituj, alebo zaspievaj, sľubujem ak budem ešte pri vedomí tak ti zatieskám.“

„FAJN.

I am a music man.
I come from far away and
I can play. What can you play?

I play piano. Pia pia piano….

I am music man.

I come from far away and...“

„NIALL! Dačo normálne prosím, nie sme v škôlke.“

„a čo chceš počuť?“

„čo tak niečo The Specialist? „

„To nepoznám.“

Ty nepoznáš Interpol? Ako sa môžeš nazývať človekom keď nepoznáš Interpol.“

„Nevravela si The Specialist?“

„To je song Interpol je skupina ktorá tú pesničku nahrala.“

„Tak mi ju zaspievaj ty.“

„You make me lose my buttons oh yeah you make me spit
I don’t like my clothes anymore 
We’re spending time and money yeah you’re colder than yourself 
Now we’re moving now we’re taking control...“

„Celkom je pekná ale čo keby sme sa vrátili k „I am music man“?“

„Čo keby sme šli spať ?“

„Tak fajn, ale najprv mi zatlieskaj.“ Prevrátila som očami a zatlieskala som mu. Otočila som mu chrbtom a zavrela oči. 

Don't cry... 13.

Mrázik =o*

"Dobrý deň dievča"
"hhhh"
"Dobý deň krásavica.... Neodchádzaj.... Mňa sa nemusíš báť..... pozri treba predo mnou utekať?...no?... čo povieš?"
"Nemám čas na takýto rozhovor."
"A čo vlastne robíš?"
"Suchý peň polievam"
"A ako dlho ho chceš polievať?"
"Dovtedy kým na ňom kvety neporastú."
"Kvety?"
"Tak mi macocha prikázala."
"To teda nemáš najlepšiu macochu."
"prečo? Macochy sú už také."
"A ako sa voláš?"
"Volajú ma Nasťa."
"Nasťa?"
"Ale dávajú mi rôzne mená. Deduško mi hovorí Nastenka. Sestrička Nasťka. A macocha tak nepekne, zmija striga."
"Nastenka, vieš čo? Vydaj sa za mňa."
"Akosi prirýchlo."
"Čo na tom ? Som aj pekný aj múdry."
"Možno aj, ale nehodíme sa k sebe."
"Prečo?"
"Chvastať sa neviem. Preto."
"No myslíš, že sa vystatujem? Aby si vedela ozaj všetko viem."
"Hej?"
"Hej, aj pluhom narábať, sekerou sa oháňať, viem aj robiť, aj zabaviť sa, som aj rybár, aj poľovník."

Don´t cry... 11.

Pol hodinu som stála pre zrkadlom a nemo som sa na seba pozerala. Zhlboka som dýchala a snažím sa prísť nato čo vlastne robím. Predstierať že sa nič nedeje nie je môj štýl takže som stresovala. Posledné minúty čo som strávila na svojej izbe som sa prezliekla do niečoho pohodlnejšieho. Nebrala som to ako návštevu alebo niečo také skôr ako keby som išla ku kamarátke. Tepláky a voľne tričko aby som sa cítila čo najuvoľnenejšie. Nastúpila som do výťahu a stlačila som najvyššie číslo. Dvere sa zatvorili a otvorili sa až v tom najluxusnejšom apartmáne aký som kedy videla. Hneď som oľutovala výber svojho oblečenia. Hlasno som si zakašľala. Teda nie až tak hlasno ale ozvena ktorá sa znášala priestorom to zdvojnásobila.

„Niall si tu?“ nikto sa neozýval a ja som mala čudný pocit akoby som tam nepatrila.

„Halooo Niall.“

„Beth prepáč už som na ceste.“ Ozývalo sa prázdnym priestorom. Čakala som asi 10 sekúnd a spoza jedných z dverí sa vynorila bloňďatá hlava.

„Meškáš.“

„Ale aj tak si ma tu nechal čakať.“ Žmurkla som naňho

„Prepáč nevyznám sa tu tak celkom.“ Priznal zahanbene.

„To sa ti ani nečudujem. Tomuto sa hovorí apartmán. A to som si myslela akú veľkú mám ja izbu.“

„Hej aj mne sa to tu zdá až príliš veľké a to si videla len vstupnú halu. Ono to má ešte poschodie.“

„Mne by úplne stačilo toto.“

„Tak poď ďalej. Objednal som nejaké jedlo, ale nič veľké lebo sme teraz jedli takže len niečo tak aby keď bude trápne ticho tak to môžeme zakamuflovať jedením.“

„Si super Niall.“

„ďakujem“ vlastne to bolo celkom vtipné to všetko. Nasledovala som ho do veľkej izby za vstupnou halou. Bola to obývačka, podľa všetkého.

„Čo budeme robiť?“

„Vravel si že si pozrieme film, preto som sa aj obliekla tak ako som oblečená.“

„To bola prvá blbosť čo ma napadla chcel som ponúknuť aspoň niečo ale v podstate je to dobrý nápad, tak čo si pozrieme?“

„Hmmm a čo tu máš?“

„Myslím, že všetko“

„Tak v tom prípade si pozrime niečo čo sa bude páčiť nám obom.“

„A čo sa páči tebe?“

„Mne sa páčia, ako správnej žene, romantické filmy ale pozriem si všetko až na horory tie neznášam.“

„Prečo ich neznášaš? Bojíš sa ?“

„Pravdu povediac veľmi, ale si prvý komu som sa priznala.“

„Tak to si cením Beth.“

„Tak čo si teda pozrieme nejakú romantickú komédiu?“

„Hej môže byť.“ Nakoniec sme si vybrali po obrovských kompromisoch Láska a iné závislosti. Sadli sme si na gauč a zapli film. Sem-tam sme niečo okomentovali, ale inač to bolo bez slova. Nebolo to trápne ticho ale také normálne, až kým Niall nepoložil svoju ruku okolo mojich ramien. Netvrdím ,žeby mi to bolo nepríjemné ale odkedy to urobil Jakub žiaden iný chlapec to neurobil. Zrazu som bola nesvoja a úplne som prestala vnímať film. Jedine načo som sa sústredila bola ruka na mojom ramene. Keď končil film a ja som si čoraz viac pripadala ako čudáčka ruka sa konečne vzdialila, lebo Niall išiel po jedlo ktoré nechal poslíček v vstupnej hale. Úplne sme zabudli, že sme si niečo objednali. Vrátil sa späť keď išli titulky a ja som chytila diaľkové a vypla som televízor. Bol to unáhlený a nepremyslený krok. Neuvedomila som si , že v izbe ostane také ticho a tma. Teda videli sme sa lebo za oknom bolo osvetlené mesto ale bolo to až príliš intímne.

„Hmm tak čo páčil sa ti film?“ spýtala som sa aby som narušila tu atmosféru.

„Hej bol v pohode, prišlo jedlo čo si dáš?“

„Nie som hladná ale ty si daj... ja si odskočím. Kde tu máte toalety?“

„Snáď za každým rohom.“

„Tak ja si už poradím.“ Vybrala som sa smerom k hale a snažila sa nájsť naje akú cestu akoby som čakal že tam budú nejaké šípky alebo tak niečo. No to nie je autobusová stanica. Skúsila som otvoriť prvé dvere a mala som šťastie. Vošla som dnu a opláchla si tvár studenou vodou. Pán Boh vďaka ti za vode odolný make-up lebo vtedy som si neuvedomila, že som namaľovaná a mohlo to zle dopadnúť. Ako už býva zvykom keď som s Niallom musela som sa zhlboka nadýchnuť a až tak som sa mohla vrátiť.  

Don't cry... 12.

Don´t cry... 10.

Nastal ten deň keď sa mal vrátiť. Bolo čudné, že sa teším na cudzieho človeka, ktorého vôbec nepoznám. Viem len meno, farbu očí a vlasov. Nič viac. No po všetkých tých rokoch strávených smútením a zabúdaním som bola vďačná a zároveň zdesená z toho, že niekto môže byť tak podobný niekomu ako je Jakub. Ako bol Jakub. Ráno som sa najedla, osprchovala a učesala. Nemala som nejaké veľké plány. Tento deň som si nechala na flákanie sa v hotely alebo pri bazéne. Jediná vec, ktorú som chcela urobiť je navštíviť ZOO a vidieť naživo kenguru. Veď som bola predsa v Austrálii.

            Rozhodla som sa, že tento môj plán uskutočním hneď po raňajkách nech mám zvyšok dňa pokoj. V ZOO bolo krásne, kengury boli úžasné, dokonca som sa jednej aj dotkla. Bola taká hebká. Cestou „domou“ som sa ešte zastavila v jednom obchodnom centre lebo som si chcela niečo pekné kúpiť. No nič som nenašla.

Sadla som si teda na chodník. Viem som čudná, len tak si sadnúť na chodník uprostred Sydney. No von bolo tak horúco a jediná chladná vec čo bola nablízku bol práve chodník, ktorý nebol až taký chladný ale určite bol príjemnejší ako kovové, nahriate lavičky na ktorých sa nedalo sedieť. Chvíľku som tam len tak sedela a pozorovala ľudí okolo. Jedná z mnohá veci v Austrálii čo sa mi páčilo bolo to , že sa tu ľudia nikde neponáhľajú. Teda jasné boli tam aj taký ktorý  skoro behali ale boli vidieť na tvárach ľudí, že sú spokojný. Ďaleko od sveta, ďaleko od Európy alebo Ameriky, ďaleko od problémov aké vládnu nášmu svetu. Majú vlastné problémy a dokážu s nimi žiť tak ako my žijeme s tými našimi.

Keď som si už aj ja sama pripadala blbo, tak som sa zodvihla a odišla na hotel. Prezliekla som sa do plaviek a išla som s zaplávať. Jačiace dievčatá za plotom mi dávali dosť najavo, že „niekto“ sa vrátil. Nevšímala som si ich a ďalej som plávala. Neskôr som si len tak ležala na slnku a vychutnávala som si čerstvý, vlhký vzduch. Zrazu sa začalo zamračovať. Nebrala som to veľmi vážne a ďalej som ležala až kým som na svojom bruchu nezacítila kvapku dažďa. Zobrala som si osušku a odišla som do sauny. Potom som sa osprchovala a išla som sa najesť do hotelovej reštaurácie. V takomto hotely nie je ťažké zohnať stôl pre jedného, takže som dlho nečakala. Môj stôl bol blízko V.I.P. sekcie. Oddeľoval ma od nej len červený záves, ktorý bol jemne odhrnutý a tak som videla čo sa deje dnu. Najprv som si to nevšímala ale ako náhle som započula známi hlas musela som sa pozrieť.

Áno sedel tam aj s ďalšími dvoma osobami. Na niečom sa smial a pritom jedol nejakú špecialitu. Nevedela som, že je až taký bohatý. Keď som prišla na hotel prvý krát spýtali sa ma či chcem V.I.P. sekciu v reštaurácii no keď mi povedal cenu len som prekrútila oči. To musí znamenať, že s peniazmi nemá problém, alebo jeho priatelia.

Objednala som cestoviny a pohár vína. Nechcela som sa prepchávať aj keď tam varili vynikajúco. Pomaly som dojedla a videla som, že aj on. Chcela som sa vyhnúť stretnutiu a tak som sa vybrala preč. Pred východom ma ale zastavil.

„Beth?“ musela som sa otočiť.

„Ahoj“

„Uch som rád, že som povedal správne meno. Ako sa máš?“

„Ehmm... celkom fajn a čo ty ?“

„Ja ? Vynikajúco.  Čo dnes robíš?“

„To ma teší. Dnes? Dnes ani nič. Možno pôjdem niekde do mesta.“

„V takom počasí?“ nadvihol obočie. Nechápala som.

„V akom?“

„Nevidel si ten lejak vonku?“

„Och nevšimla som si. Tak v tom prípade neviem čo budem robiť.“

„Čo keby si mi robila spoločnosť? Vieš kamaráti išli na nákupy a nejak sa tam zasekli pre to počasie tak ostali v jednom hotely v centre a ja tu skoro nikoho nepoznám.“

„a tý čo si si nimi jedol?“

„To bol Paul s manželkou. Nechcem ich rušiť.“ Paul, Paul vraví to akoby som ho poznala. Nevedela som či je to dobrý nápad ale ako sa dalo odplať tým jeho očiam ?

„Chápem tak fajn pridám sa k tebe.“

„Super tak príď u mne na izbu pozrieme si nejaký film alebo tak niečo.“

„OK, ktorú izbu máš?“

„Úplne hore, je tam len jeden apartmán, neminieš to.“ Aha takže bohatý tu je on. Úplne hore sú tie najdrahšie apartmány.

„Tak fajn, o pol hodinku tam budem.“

„Budem ťa čakať.“

Don't cry... 11.